Preskočiť na obsah

Nežná revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nežná revolúcia
čes. Sametová revoluce

Tribúna demonštrantov pri pomníku svätého Václava v Prahe
Dátum17. november – 29. december 1989
MiestoČesko-Slovensko
Príčinanespokojnosť s politicko-spoločenským totalitným komunistickým systémom
Prostriedkypasívny odpor a vyjednávanie
  • demonštrácie a štrajky,
  • šírenie správ rádiom Slobodná Európa,
  • rokovania s predstaviteľmi vládnej moci
    • Výsledokpád totalitného režimu
  • slobodné voľby,
  • demokratizácia verejného života,
  • uplatňovanie ľudských práv a občianskych slobôd,
  • prechod na zmiešanú ekonomiku
    • Strany
    aktivizovaná verejnosť
    Lídri
    generálni tajomníci Ústredného výboru KSČ

    ministerstvo vnútra

    vrcholoví funkcionári KSČ

    a ďalší
    Štatistika
    Zranených568 (po policajnom zásahu 17. novembra)

    Nežná revolúcia (čes. sametová revoluce; 17. november – 29. december 1989) je názov pre nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv výtvarníci, herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície v piatok 17. novembra proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. V Bratislave študenti zorganizovali protestnú demonštráciu už vo štvrtok 16. novembra. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.

    Politická situácia v Česko-Slovensku

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Pozri aj: Dejiny Slovenska a Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989

    Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas „vlády jednej strany“ neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia – disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou (Štátna bezpečnosť – ŠtB). Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce „negatívny postoj k socializmu“ a tým pádom boli zakázané. Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).

    Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. „devízový prísľub“ (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a „cestovnú doložku“ (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú „dôveryhodní“ a neutečú na „Západ“. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. Pre zabránenie odlivu takzvanej „tvrdej meny“ existovala sieť predajní TUZEX so 170 pobočkami, v ktorej sa dalo nakupovať len za valuty alebo za „bony“, nie však za koruny.

    Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vnútri „koncentračného tábora“ (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) viedli mnohých buď k rezignácii alebo emigrácii alebo protestom najprv slabo organizovaných jednotlivcov a skupín, neskôr ku vzniku opozičných organizácií ako napríklad Charta 77.

    Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80. rokoch 20. storočia u nás zastavil. Nový (od roku 1985) generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov v narastajúcej systémovej krízy sovietskeho impéria proklamoval demokratizačnú reformu systému.[1] V Sovietskom zväze presadzoval „prestavbu“ (perestrojka) a zásadu „otvorenosti“ (glasnosť), čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Reformný potenciál KSČ bol zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami nazvanými „normalizácia“, ktorá prebiehala po roku 1968. Vedenie KSČ sa pohybovalo v bludnom kruhu a len stereotypne po sovietskom vzore hovorilo neustále o nutnosti perestrojkových reforiem. Počas návštevy Československa v apríli 1987 prišiel Gorbačov s manželkou Raisu do Bratislavy, kde ich vítal Husák.[2] Ten sa vraj chcel Gorbačovovi vzdať funkcií ale z funkcie tajomník ÚV KSČ odstúpil až v decembri 1987 keď ho vytlačil Jakeš. Zmeny na špičke mocenskej pyramídy pre bežného občana nepredstavovali žiadnu výraznejšiu zmenu k lepšiemu. Naopak, v podobe Jakešovho presláveného prejavu,[3] v ktorom sa sám seba prirovnal k osamelému kolu v plote (kůl v plotě) na Červenom Hrádku v júli 1987 symbolizovali skôr pokračujúci úpadok.[1]

    V rovnakom čase, 4. júna 1987 vyšla v Bratislave brožúra Bratislava/nahlas. Napriek tomu, že obsahovala odborné informácie o ochrane životného prostredia, stala sa predmetom aj politického diskurzu. Kríza v spoločnosti bola čoraz viditeľnejšia a nahromadené problémy bolo ťažko skrývať.[4] Václav Havel označil túto iniciatívu za slovenskú obdobu Charty 77.

    Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohralo viacero pouličných demonštrácií. Veľký ohlas mala sviečková manifestácia v Bratislave, ktorú 25. marca 1988 Štátna bezpečnosť brutálne rozohnala.

    12. októbra 1988 Ladislav Adamec (ktorý sa chcel profilovať do úlohy československého Gorbačova) nahradil vo funkcii predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala. V kľúčových pozíciách však zostalo mnoho dogmatikov spätých s okupáciou v roku 1968 a následnými rokmi normalizácie. Postoj k perestrojke rozdelil politikov do skupín a názorových prúdov. Viditeľnou bola skupina dogmatikov, odmietajúcich prestavbu a zdôrazňujúcich „československé špecifiká pri prijímaní perestrojky“. Do tejto skupiny patrila väčšina politikov na najvyšších postoch, spojených s okupáciou Československa v roku 1968 na čele s V. Biľakom. Husák patril skôr ku skupine opatrne podporujúcej prestavbu. Do najvyšších straníckych funkcií v ÚV KSČ bol v apríli 1989 kooptovaný vedúceho tajomníka Mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štěpán, ktorý bol verejne profilovaný ako dynamický, reformne orientovaný politik ovplyvnený sovietskou perestrojkou.[4] (O obľube komunistických politikov rôznych zameraní svedčí, že 10 dní po revolúcii, 26. novembra 1989 predstavitelia OF precizovali mená „najskompromitovanejších politikov“ na tri: Gustáv Husák, Alois Indra a Miroslav Štěpán).

    Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil na pôde OSN jednostranné početné zníženie stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna vojakov. Zároveň oznámil zámer stiahnuť z územia Česko-Slovenska, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií. Spojené štáty vzápätí prijali balík hospodárskej pomoci pre Poľsko a Maďarsko, vrátane reštrukturalizácie ich zahraničného dlhu, pôžičiek na podporu súkromného podnikania a opatrení na oživenie obchodu s USA.[5]

    Nasledovala pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie) a séria nepokojov v centre Prahy v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha (tzv. Palachov týždeň začal 15. januára[6]).

    V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu Niekoľko viet (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Podpisovú petíciu inicioval Václav Havel po svojom prepustení z väzenia. Od júna do novembra 1989 Niekoľko viet podpísalo okolo 40 tisíc osôb. Havel predpokladal, že rozhodujúce udalosti sa odohrajú v decembri 1989, pretože Deň ľudských práv sa oslavuje 10. decembra na počesť prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv.[1]

    Predstavitelia nezávislých iniciatív, ako sa samy označovali opozičné orientované disidentské skupiny, navrhovali založenie „koordinačného výboru“, ktorý mal následne začať rokovania so zástupcami vládnuceho režimu o ďalšom vývoji. Tento variant presadzovali najmä aktivisti Demokratickej iniciatívy a zástupcovia Obrody (Klub za socialistickú prestavbu). Proti boli zástupcovia Hnutia za občiansku slobodu, ktorého zakladajúci program (zverejnený v októbri 1988 pod názvom „Demokracia pre všetkých!“) obsahoval už výrazne politické požiadavky, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, usporiadanie slobodných volieb a povolenie súkromného vlastníctva. Havel a jeho spolupracovníci v atmosfére po páde Berlínskeho múru (9. novembra 1989) pripravovali na december veľkú demonštráciu, kde sa mali zísť signatári petície „Niekoľko viet“. Ich cieľom bolo donútiť komunistické vedenie k rokovaniu za okrúhlym stolom.[1]

    Najznámejší slovenský signatár Niekoľko viet Milan Kňažko[7] sa v októbri 1989 dokonca otvoreným listom vzdal titul zaslúžilý umelec.[8] Na Slovensku vtedy kolovala petícia za oslobodenie zadržaných slovenských signatárov Charty 77, neformálne označovaných Bratislavská päťka, ktorých v auguste 1989 zadržala polícia.

    Situácia v susedných krajinách sovietskeho bloku

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Poľsko

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadaní "poloslobodných" volieb. Drvivé víťazstvo Solidarity v druhom kole v júni 1989[9] nakoniec viedlo k vytvoreniu širokej vlády na čele s prvým nekomunistickým premiérom v histórii sovietskeho bloku.

    Maďarsko

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. Jeho nástupca Károly Grósz dostal od Gorbačova zelenú „vnútorné zmeny sú výhradne vaša vec“. V marci 1989 opatrná Budapešť informovala Gorbačova o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom „železnú oponu“. Aj v tomto prípade dostali odpoveď: „V tom nevidíme problém.“[5] V marci 1989 vláda vyhlásila výročie začiatku maďarskej revolúcie (1848 – 1849) za štátny sviatok.[10] Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra a vodcu Maďarského povstania Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1958, prišlo na Námestie hrdinov 16. júna 1989 250 až 300 tisíc ľudí.[9] Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal: "Treba okamžite začať rokovania o odchode sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom“.[9][11] Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním dohody 18. septembra 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. Komunisti premenovali svoju stranu na „maďarskú socialistickú“ a 23. októbra 1989 vyhlásil predseda maďarského parlamentu zánik ľudovej republiky (socialistického štátu) a vznik novej, slobodnej, demokratickej a nezávislej Maďarskej republiky.[12]

    NDR

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr. Krátko nato odstúpila východonemecká komunistická vláda.

    Česko-Slovensko a sovietske problémy

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu.

    15. januára 1989 pricestoval do Moskvy emisár nastupujúceho amerického prezidenta Georgea Busha st, Henry Kissinger. Najprv sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky a potom s Gorbačovom. Podľa jeho správy: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“... „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu“ (ZSSR okrem problémov v zásobovaní vnútorného trhu spôsobených hospodárskou stagnáciou až úpadkom mal problémy v Náhornom Karabachu, kde na severe, vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu už fakticky prebiehala občianska vojna s Arménmi, odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť). Na 12. februára 1989 zvolal Bush poradu, na ktorej s najbližšími spolupracovníkmi analyzovali situáciu v Sovietskom zväze a jeho sfére vplyvu. Podľa Brenta Scowcrofta, vtedy poradcu prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, porada dospela k záveru, že sovietsky líder súhlasí so zmenami vo východnej Európe a že tieto zmeny spôsobia rozpad sovietskeho bloku. „Gorbačov si zrejme neuvedomoval, že komunistické režimy v krajinách bloku nemajú masovú podporu a pri prvej príležitosti sa zrútia.“[5] V marci 1989 sa Andrej Sacharov stal predsedom, v tom čase nového najvyššieho sovietskeho legislatívneho orgánu - zjazdu ľudových poslancov. 9. júna 1989 za prítomnosti Gorbačova žiadal Sacharov zrušiť článok Ústavy ZSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany a premeniť Sovietsky zväz na konfederáciu republík.[9] Omnoho menej radikálna petícia Niekoľko viet, ktorú pripravila Charta 77 bola zverejnená 29. júna 1989 vo vysielaní Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Napriek tomu česko-slovenské mocenské orgány vnímali túto petíciu ako vážnu hrozbu a prijímali mimoriadne opatrenia.[9]

    Na rozdiel od ZSSR si Komunistická strana Číny zachovala politický monopol a na pekinskom Námestí nebeského pokoja Tchien-an-men pri zásahu armády 4. júna 1989 prišlo o život niekoľko stoviek civilistov.

    Podrobný priebeh udalostí po dňoch[13]

    [upraviť | upraviť zdroj]

    16. november 1989 (štvrtok)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Pamätná tabuľa na bratislavskom Námestí SNP

    V tento deň vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 150[14][15], 250[16][17] až 300[18] osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00.[18] Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách[19] okolo 150[15] až 250[17] študentov prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP, Klobučnícku ulicu na Námestie 4. apríla (dnes Hlavné námestie), cez Rybársku bránu na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu z marca 1988, odtiaľ na Námestie Ľudovíta Štúra a po Vajanského nábreží k budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, kde na mieste, kde bola 21. augusta 1968 zastrelená 15-ročná študentka Danka Košanová položili kvety.[14][17]

    Odtiaľ prešli k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici.[17] Skandovali heslá: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu,.. dialóg,..reformy! Po ich príchode vyšiel z ministerstva školstva pred budovou tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg ale nie na ulici, čo zdokumentovala[20] aj prítomná česko-slovenská televízia (redaktor Pavel Jacz). Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich[15], avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli, sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer v relácii Aktuality, ktorý od 22:00 na II. programe celoštátne vysielala STV. V relácii za študentov hovorila Henrieta Hrinková, študentka 4. ročníka žurnalistiky FF UK.[21] Ako ďalších aktivistov neskôr uviedla[15]: Milan Novotný, Maroš Sedílek, Sveťo Bombík, Robo Gál, Radoslav Števčík. V roku 2019 ako iniciátorka pochodu bola Magda Biznárová (Hlaváčová)[22] ocenená cenou rekotra UK spolu s ďalšími ako Dionýz Hochel, Henrieta Hrinková, Milan Novotný či Radoslav Števčík.[23]

    Oficiálnym cieľom bol protest proti väzneniu členov tzv. Bratislavej päťky, proti návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody[19], rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského (Bratislavská päťka), skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod. Demonštranti mali šťastie v tom, že polícia predpokladala nepokoje skôr v piatok (o deň neskôr) a skôr v Prahe. Vyšetrovanie a postih účastníkov dovtedy najväčšej demonštrácie na Slovensku v tom roku však predbehli udalosti nasledujúcich dní.

    17. november (piatok)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Pamätná tabuľa na Albertove

    V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove (univerzitná štvrť) zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (Medzinárodný deň študentstva). Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v Česko-Slovensku (odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami[1]). Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou. Postupne došiel až na Vyšehrad, kde po dvoch hodinách bola oficiálna časť programu ukončená.[1] Po skončení oficiálnej časti sa dav vydal do centra mesta (v súlade s plánmi iniciatívy STUHA vedenou Jiří Dienstbierom ml. a Šimonom Pánkom).[24] V sprievode podľa odhadov pochodovalo nakoniec až okolo 50 tisíc osôb.[1][25]

    Približne 10 tisíc demonštrantov sa nakoniec ocitlo za Národným divadlom (na Národnej triede), kde im o 19:30 špeciálne jednotky zahradili cestu. Aby bolo zabránené ďalšiemu pochodu demonštrantov boli uzavreté ulice Mikulandská a Voršilská a tým bol zablokovaný ústup smerom k Národnému divadlu. 10 tisíc ľudí sa tak ocitlo uzatvorených na jednej ulici medzi dvoma policajnými kordónmi. Demonštrácia pokračovala na mieste v pokojnej a nenásilnej podobe prevolávaním hesiel ako Máme holé ruce ale aj politických ako Jakeša do koša! V tejto dobe bol ešte demonštrantom umožnený individuálny voľný odchod. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom Verejnej bezpečnosti (VB), ktorým niektorí podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Polícia medzitým uzatvorila aj všetky susedné ulice takže demonštranti boli úplne obkľúčení v obmedzenom priestore. Približne o 20:15 došlo ku zmene. Príslušníci Pohotovostného pluku VB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra (tzv. červené barety) veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Takto postupoval pohotovostný pluk až do 22:30, kedy na Národnú triedu prišli prvé sanitky. O 22:38 odišli aj červené barety.[26] Neskôr nezávislá vyšetrovacia komisia uviedla, že bolo zranených celkom 568 osôb.[1] Študentov bili obuškami, tak, že príslušníci vytvorili medzi sebou uličku, ktorou museli demonštranti prejsť alebo prebehnúť. Vybraných zatýkali. Jeden zostal ležať na zemi. Ako sa ukázal neskôr bol to agent ŠtB Ludvík Zifčák alias študent Martin Šmíd[27], ktorý len odpadol. Príslušníci rýchlo odniesli jeho nehybné telo do sanitky. Drahomíra Dražská, vrátnička na internáte v Tróji[6], ktorá bola sama ľahko zranená, si to všimla a začala šíriť správu, ktorá sa neskôr ukázala ako fáma, o zabitom študentovi. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie. Pozri aj samostatný článok Fáma o smrti Martina Šmída.

    18. november (sobota)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Demonštrácia pri soche svätého Václava na Václavskom námestí v Prahe (1989).
    • Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila správa o tom, že pri zásahu zomrel jeden študent. Petr Uhl, disident, ktorý bol zdrojom pre rádio vyhlásil správu za overenú, pretože sa ju dozvedel z viacerých nezávislých zdrojov. Až neskôr sa zistilo, že Dražská, ktorá v ten deň navštívila Uhlovu manželku si smrť vymyslela a potvrdilo sa[27], že agent Zifčák odpadol z psychického vypätia, jeho prevoz do nemocnice bol exkluzívny a jeho ďalší osud mal byť nevypátrateľný (mal letenku do Moskvy[27] ale ani Štb pravdepodobne nepočítala s fámou o jeho smrti).
    • V Realistickom divadle v Prahe sa zišli herci a študenti. Vznikla výzva na týždenný a generálny štrajk 27. novembra.[28]
    • Cez víkend chodili ľudia zapaľovať sviečky v Prahe na Národnú triedu.
    • V sobotu sa zhromaždilo okolo 2 tisíc ľudí na Václavskom námestí na mieste, kde polícia údajne zabila študenta. V nedeľu sa akcia zopakovala, odhad znel zhruba 30 tisíc zúčastnených.[25]
    • Prebehlo viacero stretnutí aktivistov v bytoch v Bratislave (u Soni Szomolányi), v Pukanci u Ivana Kadlečíka a inde, na ktorých odzneli správy o zabití študenta počas demonštrácie v Prahe a diskusie ako na ne reagovať.[13]
    • V Bratislave na vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline študenti FiF UK Adriana Hosťovecká, Andrea Červená, Milan Novotný, Rastislav Rigo a Radoslav Števčík napísali list predsedovi federálnej vlády Ladislavovi Adamcovi, kde žiadali prešetriť piatkové udalosti na Národnej triede v Prahe a potrestať vinníkov. List potom prečítali v pondelok 20. novembra ráno vo foyer budovy Univerzity Komenského v Bratislave.[19]
    • V Šali v byte Károly Tótha na stretnutí asi 120 príslušníkov maďarskej menšiny vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva (predstavitelia: László A. Nagy, László Öllös, László Szigeti, Lajos Grendel, Imre Molnár, Eleonóra Sándor, Péter Hunčik).[13][29]

    19. november (nedeľa)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    „V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár. Zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu.“ Miroslav Cipár.[33]

    • O pár hodín neskôr v pražskom Činohernom klube bolo založené Občianske fórum (OF), s významným vplyvom predstaviteľov Charty 77. Hlavnou osobnosťou bol Václav Havel, ktorý pripravil prehlásenie, ktorým OF 19.11 o 22. hod vzniklo. Žiadali odstúpenie členov KSČ spojených s okupáciou (Gustáv Husák, Karel Hoffman, Miloš Jakeš, Jan Fojtík, Alojs Jindra) ako aj odstúpenie šéfa KSČ v Prahe Miroslava Štepána a ministra vnútra Františka Kincla zodpovedných za brutalitu voči študentom a prepustenie politických väzňov. OF vyhlásilo generálny štrajk na 27. novembra.
    • Študenti v Mlynskej doline pripravili protestné vyhlásenia a štrajk. V noci na všetkých poschodiach vylepili plagáty a výzvy.
    • V byte u Martina Hubu sa stretli viacerí slovenskí herci, ktorí prijali vyhlásenie protestujúce proti zásahu na Národnej triede. Bratislavskí herci v divadlách Malá scéna a Astorka namiesto predstavení[34] debatovali s návštevníkmi. Martin Huba na Malej scéne SND oznámil vytvorenie štrajkového výboru a vstup hercov do štrajku[13] [35]
    • Politici KSČ a oficiálne masmédiá zamlčovali brutálny zásah polície v Prahe. Televízia aj rozhlas dementovali smrť študenta. Predseda českej vlády František Pitra obvinil domáce kruhy zo zneužívania zhromaždenia a vyvolávania rozvratu.
    • Zástupcovia iniciatívy Most Michael Kocáb a Michal Horáček sa neoficiálne stretli s česko-slovenským premiérom Ladislavom Adamcom v jeho byte, po tom čo sa deň predtým náhodne stretli v divadle.[36] Položili tým základy budúcej možnej komunikácie opozície s vládnou mocou.

    20. november (pondelok)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Od pondelka sa každý deň konali demonštrácie najprv v Prahe, Brne, Bratislave[28] a Žiline[13], potom aj v iných mestách. V ten deň prinieslo prvé tlačené necenzurované informácie oficiálne Svobodné slovo (noviny Československej strany socialistickej).
    • Vo foyer budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí sa okolo 9. hod stretli študenti Filozofickej fakulty UK. Piati študenti Adriana Hosťovecká, Andrea Červená, Milan Novotný, Rastislav Rigo a Radoslav Števčík prečítali list predsedovi federálnej vlády Ladislavovi Adamcovi, v ktorom žiadali prešetriť piatkové udalosti na Národnej triede v Prahe a potrestať vinníkov. Následne vyzvali dekana FiF Jozefa Vladára, aby im umožnil v Aule UK diskutovať o udalostiach v Prahe. Pod tlakom študentov sa začína v aule diskusia. Okolo 10.30 h študenti vyhlásili, že ak sa predstavitelia fakulty nevedia vyjadriť k prebiehajúcim udalostiam, prestávajú ich považovať za svojich zástupcov a vyhlasujú okupačný štrajk študentov FiF.[14] Následne študenti, ktorí viedli diskusiu, vytvorili prvý študentský štrajkový výbor na Slovensku. Tvorili ho najmä študenti, ktorí sa aktívne zapojili do protestu študentov 16. novembra. Boli to: Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Magda Hlaváčová, Dionýz Hochel, Adriana Hosťovecká, Henrieta Hrinková, Milan Novotný, Rastislav Rigo, Stanislav Šimko a Radoslav Števčík.[37]
    • Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave sa na nádvorí zhromaždili študenti štrajkujúcich FiF a VŠMU a zbierali podpisy za generálny štrajk vysokoškolákov. Študenti zvolali zhromaždenie na utorok do Auly UK, čo predznamenalo vznik Koordinačného výboru študentských štrajkujúcich výborov[14] Neskôr nazývaný ako Celoslovenský koordinačný výbor vysokoškolákov.[38] K štrajku sa postupne pripájali divadlá (Martin, Zvolen, Trnava) a vysoké školy na Slovensku. V Umeleckej besede bol schválený program a v divadle Malá scéna návrh prednesený Budajom[39] na názov Verejnosti proti násiliu (VPN). Vo večerných hodinách bratislavskí študenti demonštrovali pred vtedajším Domom ROH (potom Istropolis) na Trnavskom mýte.[13]
    • Občania zhromaždení na Václavskom námestí žiadali zásadné reformy a protestovali proti zásahu na Národnej triede. Vysokoškoláci v Prahe začali týždenný protestný štrajk. Vo svojom vyhlásení vyjadrili zdesenie nad vnútropolitickou situáciou a žiadali nezneužívanie zhromažďovacieho práva a podporili generálny štrajk.
    • Federálna vláda aj obidve národné vlády vyslovujú súhlas s „opatreniami na obnovenie poriadku“.

    21. november (utorok)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Demonštrácia a protestné pochody študentov sa uskutočnili aj v Košiciach, Banskej Bystrici, Trnave, Nitre, Zvolene a Martine.
    • Na niektorých školách začali študentské (okupačné) štrajky. Študenti žiadali utvorenie vyšetrovacej komisie na vyšetrenie zásahu na Národnej triede, odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu, sprístupnenie masmédií a podporili generálny štrajk.
    • Predstavitelia VPN sa po tretí raz zišli v priestoroch Umeleckej besedy. Na stretnutí prečítal Fedor Gál stanovisko VPN, v ktorom požadovali prepustenie politických väzňov, stretnutie s predsedom vlády a slobodný dialóg. Ľubomír Feldek čítal Vyhlásenie radových komunistov a sformoval sa aj Koordinačný výbor VPN. [13]
    • Večer sa uskutočnili protestné zhromaždenia v Bratislave na Gottwaldovom (v súčasnosti Námestie slobody) a Hviezdoslavovom námestí[14], kde sa verejnosti predstavilo VPN ako hnutie a bolo prečítané Feldekovo „Vyhlásenie radových komunistov“.
    • V Prahe sa na demonštrácii na Václavskom nám., zorganizovanej OF, zúčastnilo 200 000 ľudí.
    • Predsedníctvo SNR na čele s predsedom Viliamom Šalgovičom zaujalo odmietavé stanovisko k udalostiam zo 17. novembra. Policajný zásah označili za primeraný. Miloš Jakeš v televízii vyzýval k ukončeniu štrajku.
    • Rozšírili sa správy o pohotovosti Československej ľudovej armády a o povolaní jednotiek Ľudových milícií (LM) do Prahy, ktoré mali byť nasadené proti štrajkujúcim a demonštrantom. M. Jakeš neskôr vysvetľoval, že ich mienili použiť „iba na demonštráciu sily“.[2] Nasadenie LM hodnotili ako poslednú možnosť zastrašovania obyvateľov Kňažko a Budaj.[39] Kocáb sa po 31 rokoch chválil, že práve on rokoval o nenasadení armády nielen s Adamcom ale aj s generálmi a ich podriadenými a získal prísľub ich nepoužitia.[40]

    22. november (streda)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • „V Bratislave sa na Úrade vlády SSR uskutočnilo stretnutie straníckych a Štátnych predstaviteľov SSR so zástupcami bratislavskej vysokoškolskej mládeže. Okrem predsedu vlády SSR Pavla Hrivnáka boli prítomní predstavitelia vedenia vysokých škôl a Socialistického zväzu mládeže. V mene vysokoškolákov prehovoril zástupca sekretariátu koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. Oboznámil účastníkov stretnutia s vyhlásením výboru. Jedna z nich bola v súlade s rozhodím predsedu federálnej vlády“ ale ďalšie požiadavky presahovali rámec vysokoškolského života a mali celospoločenský a federálny charakter.[41]
    • Už vytvorený Celoslovenský koordinačný študentský štrajkový výbor so sídlom v tzv. Mozartovom dome (budove VŠVU) na vtedajšej Jiráskovej ulici (dnešná Ventúrska) v centre Bratislavy,[42] okrem iného zabezpečuje výrobu a distribúciou plagátov. V rovnakej budove sídli aj VPN.
    • Približne 15 000 ľudí demonštrovalo pred Justičným palácom v Bratislave za prepustenie Jána Čarnogurského, posledného väzneného člena tzv. bratislavskej päťky.[13][43]
    • Študenti a VPN zorganizovali na Námestí SNP v Bratislave prvú masovú demonštráciu (pred bývalou budovou televízie s ozvučením zapožičaným skupinou Tublatanka).[42] Moderovali ju M. Kňažko a J. Budaj. Magda Vášáryová prečítala vyhlásenie hercov SND a organizátori prečítali pozdravný list Václava Havla a výzvu VPN k občanom.[13] Študenti rozdávali a vylepovali svoje požiadavky. Tieto boli zhrnuté do 12 požiadaviek, ktoré VPN prezentovala v programovom vyhlásení v sobotu 25. novembra 1989.
    • Študenti v Košiciach zorganizovali pochod mestom, počas ktorého požadovali slobodu a demokraciu. Skončil sa na Námestí osloboditeľov, kde zapálili sviečky.[13]
    • V Trnave sa na vtedajšom Gottwaldovom (dnes Trojičnom) námestí konala prvá veľká demonštrácia.[13]
    • Študenti v Banskej Bystrici zorganizovali pochod mestom a demonštráciu na Námestí SNP (účasť asi 1 000 ľudí).[13][44]
    • Študenti vo Zvolene zorganizovali demonštráciu v centre mesta, ktorej sa zúčastnilo približne 2 000 ľudí.[13]
    • V Prahe na Václavské námestie prišlo 200 000 ľudí, ku ktorým z balkóna vydavateľstva Melantrich prehovorilo viacero osobností, napríklad Kardinál František Tomášek.
    • Na žiadosť predsedu vlády ČSR začal generálny prokurátor vyšetrovať zásah zo 17. novembra.

    23. november (štvrtok)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Podvečer sa v Bratislave opäť konala demonštrácia na Nám. SNP, s tým, že sa tu bude demonštrovať každý deň. Prehovoril na nej aj Alexander Dubček, ktorý vyzval na obrodu spoločnosti.
    • Posledný raz na verejnosti vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v Česko-Slovensku. Vedenie odborov súhlasilo s vyšetrením udalostí 17. novembra, ale odmietlo generálny štrajk.

    24. november (piatok)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    25. november (sobota)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Komunistický prezident Gustáv Husák udelil amnestiu siedmim politickým väzňom: JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, CSc., Jiří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Jirous, Ivan Polanský a amnestovaný bol tiež šéfredaktor časopisu VOKNO František Stárek.
    • V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo 750 000 ľudí. Pokúsil sa tam vystúpiť aj predseda komunistickej vlády ČSSR Ladislav Adamec. Vyzýval občanov, aby upustili od plánovaného generálneho štrajku, ale bol vypískaný a musel odísť z tribúny.
    • VPN a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov zverejnili programové vyhlásenie s dvanástimi požiadavkami:[47][48]
      1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
      2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
      3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
      4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSS zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
      5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
      6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočne právny štát.
      7. Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
      8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
      9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
      10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
      11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
      12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.

    26. november (nedeľa)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vedením Ladislava Adamca.

    V Bratislave mimoriadne zasadal ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár. ÚV KSS nečakane oznámil súhlas so zrušením 4. článku ústavy „o vedúcej úlohe komunistickej strany“.

    27. november (pondelok)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V celom Česko-Slovensku sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív. Štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z úradu prezidenta a demokraciu.

    28. november (utorok)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi komunistickou vládou na čele s Ladislavom Adamcom, Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany. V ďalšej relácii Štúdio Dialóg (prvá bola 24.11.) vystúpili Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý.

    29. november (streda)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizácií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.[49]

    V SND sa uskutočnilo manifestačné zhromaždenie OF a VPN. Za predsedníckym stolom sedeli Ján Budaj, Josef Vavrošuek, Marta Kubišová, Václav Havel, Ivan Havel, Šimon Pánek a Milan Kňažko.[50]

    V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky, otvoril otázku augusta 1968 a rokovania so ZSSR o dočasnom pobyte ich vojsk v ČSSR. Z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstúpil Alois Indra.

    CIA 29. novembra prvý krát informovala v zmysle, že pád režimu je nezadržateľný a KSČ pristúpi na vládu zloženú aj z nominantov opozície.[25]

    30. november (štvrtok)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave o dôsledkoch zrušenia článku 4 o vedúcom postavení KSČ. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.

    V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom a Západným Nemeckom. V budove Federálneho zhromaždenia sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky. Skutočný pád železnej opony prišiel však až po nástupe novej nekomunistickej vlády po 10. decembri 1989.

    6. december

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Z Bratislavy cez Žilinu do Košíc išiel mimoriadny Vlak nežnej revolúcie. Bolo v ňom asi 1 000 vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, herci a ďalší aktivisti. Vo väčších mestách potom vystupovali asi 20-členné skupiny, ktoré vystupovali na miestnych mítingoch. 

    7. december

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Pred Úradom vlády SSR na Gottwaldovom námestí v Bratislave demonštrovali študenti.[38] V Prahe predseda vlády Adamec podal demisiu.

    10. december

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V Prahe sa utvorila nová federálna vláda (národného porozumenia) na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády podal demisiu prezident Husák. V Čalfovej vláde bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárstva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher.

    V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Česko-Slovenska k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, vláda žiadala zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod ruských okupačných vojsk z Česko-Slovenska.

    12. december

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Vznikla aj na Slovensku prvá nekomunistická vláda na čele s Milanom Čičom.

    28. december

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.

    29. december

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Václav Havel. Okrem Václava Havla boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek. Správa CIA z 9. decembra obsahovala nasledovné zistenia CIA o zmene Havlovho názoru na funkciu prezidenta. „Havel odmietal stať sa prezidentom, ostatní opoziční predáci ho pravdepodobne presvedčili, aby išiel do ringu, pretože podozrievajú bývalého premiéra Adamca, že chce získať tento post.“[25]

    Dohra

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Bližšie informácie v hlavnom článku: Pomlčková vojna

    V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu protokolárneho názvu česko-slovenského štátu z Československá socialistická republika na Česko-slovenská federatívna republika v slovenčine (a Československá federativní republika v češtine) a po mesiaci na Česká a Slovenská Federatívna Republika. Podľa reformy slovenského pravopisu sa tiež zemepisný názov Československo začal písať v slovenčine so spojovníkom Česko-Slovensko, ale v češtine zostal bez spojovníka.

    Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990 do Federálneho zhromaždenia aj do SNR). V Česku presvedčivo zvíťazilo Občianske fórum. Vo voľbách do SNR vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3 %) pred Kresťanskodemokratickým hnutím (19,2 %) a SNS (13,9 %). Komunistická strana Slovenska získala len 13,3 % čo podnietilo vznik jej reformného krídla na jeseň roku 1990 Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).

    Napriek tomu, že neskôr bol komunistický systém zákonom 125/1996 Z. z. označený za nemorálny a protiprávny, jeho čelní predstavitelia, najmä na Slovensku (napr. Vasil Biľak) neboli odsúdení a potrestaní.

    Názov

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Názov „Sametová revoluce“ anglicky „Velvet revolution“ sa od jedného nezisteného novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Česko-Slovensku. Kto a kedy vymyslel toto označenie nevedel povedať ani Petr Pithart, ktorý bol hlavným predstaviteľom Občianskeho Fóra.[51] Na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala „Nežná revolúcia“. Tento výraz v kontexte „tá vaša revolúcia je taká iná, taká nežná“ použil prvýkrát verejne Vladimír Mináč v televíznej besede so študentmi v novembri 1989.

    Niektorí, po rokoch, polemizujú s tým či išlo o skutočnú revolučnú zmenu. Jeden z vtedajších českých politikov udalosti označil za organizované odovzdanie moci a hlavne zástancovia konšpiračných teórií zdôrazňujú úlohu Štb.[52]

    Aktérky Nežnej revolúcie

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Nežná revolúcia bola tvorená mužmi aj ženami, avšak dodnes sa v predstavách a prezentáciách udalostí Nežnej revolúcie spomínajú primárne muži. Práve na základe tejto jednostrannej prezentácie Nežnej revolúcie sa spisovateľka Ingrid Hrubaničová, v roku 2009, rozhodla uverejniť výzvu, v ktorej žiadala ženy, ktoré sa participovali na revolúcii, aby vystúpili a podelili sa o ich skúsenosti. Túto výzvu neskôr prebrala feministická organizácia Aspekt, ktorá ju publikovala na svoju webovú stránku v roku 2009 a v knihe Politiky a političky (2011), autorka Zuzana Maďarová analyzuje a opisuje skúsenosti žien, ktoré na výzvu reagovali.[53] Feministická organizácia Aspekt dodnes skúma mediálnu prezentáciu žien počas a po Nežnej revolúcii a taktiež aj samotnú sebaprezentáciu revolucionárok, nakoľko o tejto udalosti, podľa spisovateľky a akademičky Zuzany Maďarovej, nemôžeme vedieť všetko, ak ju študujeme, vnímame a preciťujeme, len z pohľadu mužov.[53][54]

    Osobnosti revolúcie

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Na výstave Svedectvo o revolúcii[55] sú ako „osobností revolúcie“ prezentovaní len muži: Svetoslav Bombík, Ján Budaj, Martin Bútora, Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Milan Kňažko, Ladislav Snopko, Peter Zajac, Miroslav Kusý, Peter Tatár, Vladimír Ondruš, Jozef Mikloško.[chýba zdroj]

    Okrem mužov (Mikloška, Zajaca), však prezidentka Čaputová v januári 2020 vyznamenala aj Zuzanu Mistríkovú radom Ľudovíta Štúra II. triedy, ako osobnosť roku 1989, ktorá patrila k študentským lídrom Nežnej revolúcie.[56]

    Referencie

    [upraviť | upraviť zdroj]
    1. ↑ a b c d e f g h BLAŽEK, Petr. Zamatová revolúcia. Historická revue (Bratislava: SAHI), 2015-11-17. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    2. ↑ a b Gorbačov v novembri 1989: Nepoužite silu! [online]. Pravda.sk, 2020-11-17, [cit. 2020-11-17]. Dostupné online.
    3. ↑ Milouš Jakeš – Wikicitáty [online]. cs.wikiquote.org, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online. (po česky)
    4. ↑ a b JAŠEK, Peter. November / Gustáv Husák a pád komunizmu v Československu [online]. www.postoj.sk, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
    5. ↑ a b c JANCURA, Vladimír. Začalo sa to Palachovým týždňom. Pravda (Bratislava: Perex), 2019-01-15. Dostupné online [cit. 2019-01-15]. ISSN 1336-197X.
    6. ↑ a b TEST: Jak dobře si pamatujete rok 1989? [online]. Praha: Český rozhlas, 2014-11-16, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    7. ↑ VATRÁLOVÁ, Monika. Česi a Slováci sa prestali báť. Pred 30 rokmi podpísali tisícky ľudí petíciu Několik vět [online]. Aktuality.sk, [cit. 2021-11-16]. Dostupné online.
    8. ↑ Milan Kňažko (1945) [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2021-11-16]. Dostupné online.
    9. ↑ a b c d e JANCURA. Na začiatok stačí aj niekoľko viet [online]. Pravda.sk, 2019-06-24, [cit. 2021-11-16]. Dostupné online.
    10. ↑ Čo sa v Maďarsku oslavuje 15. marca [online]. Petit Press, [cit. 2020-11-20]. Dostupné online.
    11. ↑ ŠIMEČKA, Martin M.. Pred 30 rokmi: V Poľsku a v Maďarsku sa komunizmus končil, ale ja som si to nechcel všímať [online]. Denník N, 2019-03-04, [cit. 2020-11-20]. Dostupné online.
    12. ↑ JANCURA, Vladimír. Október 1989: Predohra útoku na Berlínsky múr [online]. Pravda.sk, 2019-10-30, [cit. 2019-10-31]. Dostupné online.
    13. ↑ a b c d e f g h i j k l m Kalendárium k novembrovým udalostiam a pádu komunistického režimu v roku 1989 [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
    14. ↑ a b c d e Panely výstavy filozofi v novembri 1989 [online]. Archív UK v spolupráci s FiF UK a účastníkmi študentského hnutia v roku 1989, 12. novembra 2021 o 13.00 hod. sa v átriu budovy Slovenského rozhlasu v Bratislave, [cit. 2021-11-16]. Dostupné online.
    15. ↑ a b c d KOVAČIČOVÁ, Zuzana. Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“. JeToTak.sk (Bratislava: Alternatíva Komunikácia Občania), 2009-09-20. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1337-8872. Archivované 2017-12-17 z originálu.
    16. ↑ Milan Novotný: Odvážna predohra nežnej revolúcie bola deň pred Prahou v Bratislave [online]. Pravda.sk, 2021-11-16, [cit. 2021-11-16]. Dostupné online.
    17. ↑ a b c d SITA. Pamätník vyníma študentský pochod z tieňa 17. novembra. Pravda (Bratislava: Perex), 2009-11-16. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1336-197X.
    18. ↑ a b NESROVNAL, Ivo. 16 november 1989, študentský protest v Bratislave na vlastné oči. blog.sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-11-12. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    19. ↑ a b c ŠTEVČÍK, Radoslav. Vysokoškoláci žiadali viac slobody a demokracie. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS), 2009-11-12. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1336-362X.
    20. ↑ Video Pochod bratislavských vysokoškolákov, časť tretia. In: ŠTEVČÍK, Radoslav. Vysokoškoláci žiadali viac slobody a demokracie. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS), 2009-11-12. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1336-362X.
    21. ↑ Manifestácia študentov k Mezinárodnému dňu študenstva 16.11.1989 (Bratislava) [online]. youtube.com, 2012-10-22, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
    22. ↑ ŠTB: PRÍSNE TAJNÉ [online]. rtvs.sk, [cit. 2023-02-01]. Dostupné online.
    23. ↑ TASR. Rektor Univerzity Komenského ocenil študentov aktívnych v Novembri '89 [online]. www.postoj.sk, [cit. 2023-02-01]. Dostupné online.
    24. ↑ VLČEK, Tomáš. Sametová revoluce 1989 : pátek 17. listopadu 1989 : trasa demonstrace [online]. totalita.cz, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
    25. ↑ a b c d Zrúti sa režim v Československu? CIA pripúšťala, že nepadne [online]. Pravda.sk, 2021-06-10, [cit. 2021-06-10]. Dostupné online.
    26. ↑ Národní třída 17. listopadu: v roce 1989 bod zlomu, dnes živá vzpomínka - Novinky.cz [online]. www.novinky.cz, [cit. 2021-11-22]. Dostupné online.
    27. ↑ a b c VLČEK, Tomáš. Sametová revoluce 1989 : Martin Šmíd [online]. totalita.cz, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
    28. ↑ a b BALÚN, Peter; STRESŇÁK, Gábor. November : očami ŠtB a ulice. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 263 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-22-0.
    29. ↑ Károly Tóth: Vývoj systému inštitúcií maďarskej menšiny [online]. madari.sk, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online. Archivované 2018-06-21 z originálu.
    30. ↑ a b SUDOR, Karol. Fedor Gál: November 1989 špinia len konšpirátori a hlupáci. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-11-15. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1339-844X.
    31. ↑ a b Televízny dokument vysielaný 17.11.2011 prístup: 15.3.2013
    32. ↑ Nežná revolúcia: Odkaz slobody a demokracie [online]. 2024-11-16, [cit. 2024-11-16]. Dostupné online.
    33. ↑ Chceme sa vám poďakovať, hrdinovia Novembra 89 [online]. tvareslobody.sk, [cit. 2018-10-29]. Dostupné online.
    34. ↑ VELIČ, Martin. Zuzana Mistríková: Báli sme sa. JeToTak.sk (Bratislava: Alternatíva Komunikácia Občania), 2009-11-09. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1337-8872. Archivované 2011-10-27 z originálu.
    35. ↑ A.S, Petit Press. Ako vyzerali dni revolúcie a čo im predchádzalo [online]. domov.sme.sk, [cit. 2021-11-21]. Dostupné online.
    36. ↑ TACHECÍ, Barbora. Kocáb a Horáček po 20 letech: Klaus si zaslouží čtyři minus. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2009-11-11. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    37. ↑ Študentský prológ k Nežnej revolúcii. [s.l.] : Slovenské dejiny, o.z., 2019. ISBN 978-80-89929-21-4.
    38. ↑ a b FOTO: Keď sme na námestiach štrngali za zmenu [online]. www.aktuality.sk, [cit. 2021-11-16]. Dostupné online. (po anglicky)
    39. ↑ a b Nežná ´89 | Televízny program [online]. 2009, [cit. 2020-11-17]. Dostupné online.
    40. ↑ Osobná výpoveď Kocába 17.11.2020 na CNN (Prima) News
    41. ↑ ČSTK. Vysokoškoláci sa stretli s predstaviteľmi štátu. Nemožno situáciu vyostrovať [online]. Smena, 1989-11-23, [cit. 2018-02-14]. S. 1 – 5. Dostupné online.
    42. ↑ a b ULEJ, Tomáš. Čo písali noviny pred dvadsiatimi rokmi : Začal sa proces s Čarnogurským (Smena, 23. november 1989). SME (Bratislava: Petit Press), 2009-11-23. Dostupné online [cit. 2018-06-21]. ISSN 1335-4418.
    43. ↑ JAŠEK, Peter. 14. august 1989 – Bratislavská päťka [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    44. ↑ Nežná revolúcia v Banskej Bystrici nevypukla 17. novembra ako v Prahe. Dnes24 (Banská Bystrica: Global 24), 2016-11-09. Dostupné online [cit. 2018-06-21].
    45. ↑ KRAPFL, James. Revolúcia s ľudskou tvárou : politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989. Bratislava : Kalligram, 2009. Dostupné online. ISBN 978-80-8101-253-2.
    46. ↑ Štúdio Televíznych novín – Prvé Štúdio dialóg (1989) [online]. youtube.com, 2019-11-25, [cit. 2020-01-05]. Dostupné online.
    47. ↑ Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, November 1989 [online]. www.memorykontrol.org, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. Archivované 2018-09-25 z originálu.
    48. ↑ GÁL, Fedor. 1989/4 – Prvých sto dní (časť prvá) [online]. fedorgal.cz, 2009-04-27, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    49. ↑ TERAZ.SK. KSČ po viac ako 40 rokoch zrušila svoj mocenský monopol [online]. TERAZ.sk, 2019-11-17, [cit. 2021-11-21]. Dostupné online.
    50. ↑ FLAMIK, Juraj. Ako poslanec Budaj rozkráda minulosť Slovenska. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2016-11-17. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    51. ↑ RAKUŠANOVÁ, Ludmila. Pithart: Nebyla to revoluce, ale předání moci. Deník.cz, 2009-10-19. Dostupné online [cit. 2022-11-18]. (po česky)
    52. ↑ Mrtvý student Šmíd alias agent Ludvík Zifčák: Bez StB by změna nebyla [online]. denik.cz, 2014, [cit. 2014-11-15]. Dostupné online.
    53. ↑ a b Maďarová, Z. (2011). Ženy Novembra: Analýza rozhovorov s aktérkami nežnej revolúcie. In Politiky a političky: Aspekty politickej subjektivity žien (1st ed., pp. 13–50). Bratislava: Záujmové združenie žien ASPEKT.
    54. ↑ Maďarová, Zuzana. 2016. „Ako odvrávať Novembru 1989. Skúmanie naratívov historických udalostí z rodového hľadiska.“ Gender, rovné příležitosti, výzkum, Vol. 17, No. 2: 42–52, DOI: http://dx.doi.org/10.13060/12130028.2016.17.2.281
    55. ↑ Výstava Svedectvo o revolúcii – od 6. novembra [online]. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, [cit. 2020-01-05]. Dostupné online. Archivované 2020-01-05 z originálu.
    56. ↑ hdm. Čaputová vyznamenala osobnosti, ktoré vzdorovali zlu, aj talenty vedy, umenia a športu. Pravda (Bratislava: Perex), 2020-01-02. Dostupné online [cit. 2020-01-05]. ISSN 1336-197X.

    Literatúra

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • HANZEL, Vladimír. Zrychlený tep dějin : reálné drama o deseti jednáních : autentické záznamy jednání Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu s představiteli státní moci v listopadu a prosinci 1989. 1. vyd. Praha : OK Centrum, 1991. 500 s.
    • BROD, Toman. Proč jsme v listopadu vyšli do ulic. 1. vyd. Brno : Doplněk, 1999. 159 s. ISBN 80-7239-051-1.
    • ŠIMULČÍK, Ján. Katolícka cirkev a nežná revolúcia 1989. Prešov : Michal Vaško, 1999. 88 s. ISBN 80-7165-225-3.
    • SUK, Jiří. Labyrintem revoluce : aktéři, zápletky a křižovatky jedné politické krize. 1. vyd. Praha : Prostor, 2003. 507 s. ISBN 80-7260-099-0.
    • ŽÁČEK, Pavel. V čele ŠtB : pád režimu v záznamoch dôstojníka tajnej polície. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2006. Dostupné online. ISBN 80-969296-3-1.
    • BALÚN, Peter; STRESŇÁK, Gábor. November : očami ŠtB a ulice. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 263 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-22-0.
    • PITHART, Petr. Devětosmdesátý : vzpomínky a přemýšlení : krédo. Praha : Academia, 2009. 284 s. ISBN 978-80-200-1817-5.
    • SPÁČIL, Dušan. Viděno deseti (rozhodující události mocenského zvratu v roce 1989 očima klíčových osobností z obou stran politického spektra: Fojtík, Jakeš, Krejčí, Štěpán, Vacek, Kocáb, Kantor, Dienstbier, Bratinka, Komárek). Praha : Bondy, 2009. 199 s. ISBN 978-80-904471-1-0.
    • BLAHA, Milan. 10 dní, ktoré otriasli Slovenskom : nežná revolúcia v Atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice. 1. vyd. Trnava : Y.E.T.Y., 2009. 179 s. ISBN 978-80-970260-8-0.
    • 1988 : Rok pred zmenou : zborník a dokumenty. Ed. Peter Balun. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 394 s. ISBN 978-80-89335-13-8.
    • 20. výročie Nežnej revolúcie : zborník z vedeckej konferencie : Bratislava 11. – 12. novembra 2009. Ed. Peter Jašek. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010. 256 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-29-9.
    • KREJČÍ, Oskar. Sametová revoluce. 1. vyd. Praha : Professional Publishing, 2014. 159 s. ISBN 978-80-7431-138-3.
    • 1989 : Rok zmeny : zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava 4. – 5. novembra 2014. Ed. Peter Jašek. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2017. 436 s. ISBN 978-80-89335-78-7.
    • KRAPFL, James. Revolúcia s ľudskou tvárou : politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989. Bratislava : Kalligram, 2009. Dostupné online. ISBN 978-80-8101-253-2.
    • KOTIAN, Róbert. 30 rokov po : Slovensko 1989-2019 : udalosti, komentáre, rozhovory. Žilina : , 2019. (Prvé vydanie.) Dostupné online. ISBN 978-80-8201-061-2.

    Pozri aj

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Iné projekty

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Externé odkazy

    [upraviť | upraviť zdroj]


    Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Nežná_revolúcia&oldid=7945336“