Brzotín (hrad)

Brzotín (normovaný názov)^[1] alebo Brzotínsky hrad je hrad v obci Brzotín.

Charakteristika

Brzotín leží v Rožňavskej kotline na nive rieky Slaná. Obec sa spomína roku 1243 v donačnej listine, vznikla však na staršom osídlení – bukovohorské sídlisko v okolí Brzotínskej vyvieračky.

Dejiny

Za získané zásluhy pri tatárskom vpáde dostali prevažnú časť bývalého majetku comesa Borša v spomínanom roku 1243 od kráľa Belu IV. bratia Detrich a Štefan Szár, Matejovi synovia z rodu Ákošovcov-Bebekovcov, ktorí postavili prvé kamenné opevnenie. S rozsiahlym darovaným územím dostali tiež obaja bratia právo dolovania drahých kovov pri Brzotíne do výšky 200 mariek striebra.

Obrovský majetok Ákošovcov bol dlho spravovaný ako nediel a až neskoršie dochádza k jeho rozdeľovaniu (rod Ákošovcov sa totiž časom rozrástol a zač. 14. stor. prevzali jeho členovia podľa priezviska jedného z Detrichových vnukov meno Bebekovci). Záujem o rudné bohatstvo prejavil koncom 13. stor. podnikavý a v baníctve skúsenejší spišský rod Mariássyovcov. Tak roku 1290 odpredal Dominik Bebek Brzotín spišskému comesovi Batyzovi z rodu Mariássyovcov, ktorí roku 1293 na mieste opevnenia postavili hrad a v obci mali mýtnu stanicu. Roku 1318 došlo k prvému rozdeleniu ákošovských majetkov medzi 5 synov Beňadika, syna Detricha Szára. O 2 roky neskôr sa táto deľba spresnila, rodový majetok sa rozdelil na 3 časti a tým aj rodina Ákošovcov-Bebekovcov na 3 vetvy:plešiveckú, štítnickú a kameniansku. Plešivecké panstvo pripadlo najstaršiemu synovi Dominikovi, Mikuláš a Ladislav dostali Štítnik s okolitými dedinami a kameniansky podiel pripadol bratom Jánovi a Petrovi. Rozdelenie rodového majetku, výnosy z dolovania i výčiny Mariássyovcov spôsobili, že Dominikovi súrodenci z plešiveckej vetvy napadli platnosť predajnej zmluvy, podľa ktorej sa Mariássyovci stali pánmi Brzotína a k nemu patriacich baní. Zdôvodňovali to tým, že v čase uzavretia zmluvy ešte neboli dospelí a k odpredaju došlo vlastne bez ich súhlasu. Tento spor o neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy Brzotína trval 30 rokov, hoci v období sporu Bebekovci sa stali pánmi brzotínskej časti rodového majetku a s ňou aj územia Krásnej Hôrky. Spor bol s konečnou platnosťou rozriešený vzájomnou dohodou 8. mája 1352, pričom Mariássyovcom bol ponechaný Brzotín a Bebekovci dostali naspäť Krásnu Hôrku.

Roku 1416 je majiteľom hradu rodina Gemerských, ale o krátky čas sa stal majetkom kráľovského nádvorníka Jána Nagya z Plešivca. V listinách sa v tých časoch spomína ako castrum Berzethe. Neskôr bol opäť kráľovským majetkom a v roku 1430 ho kráľ Žigmund daroval rodine Peréniovcov. Tak ako všetky gemerské hrady, aj Brzotín dostalo do rúk vojsko Jána Jiskru z Brandýsa. Od husitov ho dobyl Matej Korvín, ale pri obliehaní bol veľmi poškodený a odvtedy neudržiavaný. V roku 1489 sa stal majiteľom Štefan Mariássy a po ňom sa majitelia striedali veľmi často. V roku 1556 hrad dobyli Turci, načas bol v rukách lúpežných rytierov, až ho roku 1573 Turci zborili – obec bola poplatná Turkom. Od 16. storočia bola zrúcanina a priľahlé panstvo majetkom Andrássyovcov.

Exteriér

Bálin Ila vo svojej monografii uvádza, že hrad postavili Mariášiovci pravdepodobne na mieste strážnej veže, toto miesto volali hrad Červených mníchov. Mohlo to mať nejaký súvis s johanitmi, ktorí mohli túto strážnu vežu využívať. Hrad však pravdepodobne postavili v rokoch 1293 – 1327, čomu zodpovedá aj jeho slohová dispozícia. Hrad stojí na skalnom výbežku upravenom na terasovité plató 20x15 m. Pozostával z blokovej palácovej stavby s obdĺžnikovým pôdorysom (16,5x4,5 m) a malého nádvoria, ktoré sa lichobežníkovo zužovalo smerom na východ (16/12x6 m). Obvodové murivo so šírkou 2 m bolo z miestneho vápencového kameňa a spájala ho tvrdá vápencová malta. Palác bol omietnutý hrubou omietkou. Vonkajšie líce paláca je pilierovito vpustené do skalného podložia a základy paláca boli osadené do vopred vysekaného kamenného lôžka, pričom nádvorie je zvýšené o suterénnu časť paláca. Hrad bol chránený priekopou v tvare podkovy, ktorej šírka je od 7 do 17 m a hĺbka cca 4 – 5 m. Prístupová cesta viedla popri hrádku a vstup z východnej strany zabezpečovalo pravdepodobne drevené premostenie, po ktorom tu zostala 4 m široká a 6 – 7 m dlhá predprseň. Tento jazykovitý skalný výbežok však mohol niesť aj predbránie, ktoré chránilo vstup do malého nádvoria. Ale to nám zodpovie až archeologický výskum.

Súčasný stav

Hrad nie je z cesty viditeľný ale po miernom blúdení v lese po svahu vápencového masívu Silickej planiny môžete objaviť malý skalný výbežok so zvyškami múru a viditeľnú priekopu.