Preskočiť na obsah

Chazari

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Chazarovia)
Chazarská ríša (okolo r. 650, 750, 850)

Chazari (iné názvy: Kazari[1], Kozári[1], Kozari, Kavari[1], Kabari[1], Kovari, staršie Chazarovia, po hebrejsky Kuzarim) boli staroveké kmene altajského pôvodu, pôvodne zrejme z Priuralia, ktoré v rokoch 650 – 965 mali Chazarskú ríšu medzi Dneprom, Krymom, Kaukazom, Kaspickým morom a južným Uralom. Po roku 800 Chazari, alebo len ich vládnuca vrstva vyznávali judaizmus. Konštantín a Metod sa ich v rokoch 861/2 snažili získať pre kresťanstvo. Typickou zbraňou bola šabľa. Časť z nich roku 895 spolu so starými Maďarmi zaútočila na Karpatskú kotlinu, usadili sa pravdepodobne v dolnom Potisí, kde postupne splynuli s ostatným obyvateľstvom. Chazarskú ríšu zničil v roku 965 kyjevský knieža Sviatoslav Igorevič.

Chazari boli pôvodne kočovný, neskôr polokočovný turkický národ nejasného pôvodu, ktorý obýval strednú Áziu. Postupne, ako jeho príslušníci bohatli z kontroly tranzitného obchodu medzi európskym severom a Orientom, stále viac prechádzali k usadlému spôsobu života. Ich najdôležitejším obchodným strediskom a zároveň panovníckou rezidenciou sa stala novozaložená pevnosť Itil (poloha neznáma) v delte Volgy.

Z konfesného a kultúrneho hľadiska boli obyvatelia ríše a predovšetkým vládnuce kruhy postupne ovplyvnené islamom, judaizmom aj gréckym ortodoxným kresťanstvom, čo súviselo s politickým dianím na danom území. Dobré vzťahy mali Chazari tradične s Byzanciou, ktorej vládnuce kruhy v nich videli možných spojencov proti spoločným nepriateľom. Už roku 626, kedy ešte kočovali pri Kaspickom mori, sa s nimi snažil nadviazať kontakt cisár Hérakleios (610 – 641), pripravujúci sa vtedy na výpravu proti Perzii. O storočie neskôr, kedy bola Chazarská ríša podobne ako Byzancia nebezpečne ohrozená arabskou expanziou, bolo dohodnuté spojenectvo, ktoré roku 733 spečatil sobáš byzantského následníka trónu Konštantína s chánovou dcérou menom Čiček. Chazari vstúpili do vojny s Arabmi po boku Byzantincov, nemali však úspech a dostali sa na dlhý čas do arabského vplyvu. Jeho dôsledkom bola okrem iného vynútená islamizácia zajatého chána aj chazarskej aristokracie.

Za vlády abbásovského kalifa Hárúna ar-Rašída (786 – 809) začali Chazari nový boj proti arabskej nadvláde. Veľa z nich konvertovalo na judaizmus, ktorý sa potom stal štátnym náboženstvom. Chazari boli jedným z nehebrejských etník, ktoré hromadne prijalo židovské vyznanie.

Aj v 9. storočí si Chazarská ríša udržala dobré vzťahy s Byzanciou. Roku 834 poslal cisár Teofilos (829 – 842) Chazarom odborníkov, ktorí vybudovali na obranu proti nájazdníkom zo stepí pevnosť Sarkel na dolnom Done (stavba bola už vtedy z tehál).

V tejto oblasti mal chanát problémy predovšetkým s podmanenými staromaďarskými kmeňmi, ktoré kočovali v tzv. Lebédii, medzi Kaspickým morom a Dneprom.

Stupňujúce sa nebezpečenstvo predstavoval v druhej polovici 9. storočia pre obe ríše mocenský nástup Varjagov vo východnej Európe. Po prvom nájazde Rusov na Konštantínopol v roku 860 sa Byzancia pokúsila obnoviť spojenectvo s Chazarmi a vyslala k nim misiu, vedenú Konštantínom Filozofom a Metodom, ktorí boli poverení úlohami v rovine politickej aj náboženskej.

Zjednocovanie východných Slovanov varjagskými náčelníkmi viedlo k ich konfrontácii s Chazarmi, ktorí zrejme už v čase sťahovania národov spoplatnili kmene Poľanov, Severanov, Radimičov a Vjatičov a častými nájazdmi sa snažili si ich podriadiť ešte užšie. Okrem toho územím Chazarského chanátu ako aj Bulharskej ríše viedla dôležitá obchodná cesta využívaná Severanmi, nachádzajúca sa však pod kontrolou Chazarov a Bulharov. S príchodom Askolda a Dira do Kyjeva padla tributárna závislosť Poľanov, za vlády Olega sa z chazarského vplyvu vymanili Severania a Radimiči, na čo Chazari reagovali v rokoch 875 – 900 blokádou obchodu so striebrom. Okrem toho začala byť Chazarská ríša oslabovaná nájazdmi nomádskeho zväzu Pečenehov, ktorí vpadli do Lebédie a vytlačili odtiaľ ďalej na západ Maďarov, a lúpežnými nájazdmi Varjagov, takže nebola v stave už viac poskytovať závislému obyvateľstvu ochranu proti nomádskym vpádom zo stepí. Tú im teraz ponúkali Varjagovia a za odmenu požadovali platenie tribútu. Dávky, ktoré dosiaľ tiekli do Itilu, sa začali privážať do Kyjeva. Spočiatku len tributárne závislé oblasti boli postupne začleňované do utvárajúceho sa ruského štátu. Kyjevskí vládcovia používali titul kagan – chán, čo je tradičné turkické pomenovanie vodcu kmeňa, neskôr panovníka. Tým dávali najavo, že panovnícka moc bola prenesená z Chazarov na Rusov a legitimizovali tak svoju vládu.

K priamemu stretnutiu Chazarov s Rusmi došlo za vlády kyjevského kniežaťa Sviatoslava Igoreviča (942 – 972/973), ktorý sa úplne orientoval na expanziu. Skoro po nástupe na trón dobyl donskú pevnosť Sarkel a zničil Itil. V ďalších výpravách prenikol až na Krym a k úpätiu Kaukazu. Pod svoju kontrolu tak uviedol dôležité obchodné stredisko Tmutarakaň na východnom pobreží Azovského mora. Kyjevu spoplatnil slovanských Vjatičov a dočasne aj Volžských Bulharov, ktorí dovtedy zostávali tributárne závislými od Chazarov. Už dlhší čas slabnúci chazarský chanát tak utrpel ďalšiu citeľnú ujmu, čo umožnilo ešte razantnejší nástup Pečenehov v pričiernomorských stepiach. Po ďalšom útoku Rusov pod Sviatoslavovým vedením sa Chazarská ríša rozpadla.

Ruské pramene uvádzajú, že Chazari splynuli so vznikajúcim ruským národom.[chýba zdroj]

Chazarský pôvod Židov

[upraviť | upraviť zdroj]

Spisovateľ židovského pôvodu Arthur Koestler zverejnil v roku 1976 knihu The Thirteenth Tribe, v ktorej tvrdil, že súčasní Židia už nie sú semitského pôvodu, ale sú to etnickí Chazari. Palestínčania tento argument používajú, aby spochybnili územné nároky Židov v Palestíne. Túto hypotézu vyvrátili genetické štúdie, podľa ktorých sa židovské komunity z Európy, Severnej Afriky a Blízkeho Východu nelíšia geneticky od nežidovskej populácie Blízkeho Východu a pochádzajú zo spoločnej blízkovýchodnej populácie predkov.[2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d Chazari. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 453.
  2. Hammer, M. F.; A. J. Redd, E. T. Wood, M. R. Bonner, H. Jarjanazi, T. Karafet, S. Santachiara-Benerecetti, A. Oppenheim, M. A. Jobling, T. Jenkins, H. Ostrer, and B. Bonné-Tamir (May 9 2000). Jewish and Middle Eastern non-Jewish populations share a common pool of Y-chromosome biallelic haplotypes. Proceedings of the National Academy of Sciences. [1]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chazari

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]