Preskočiť na obsah

Sviatoslav I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sviatoslav I. Igorevič
knieža Kyjevskej Rusi
knieža Kyjevskej Rusi
Narodenie942
Kyjev, Ukrajina
Úmrtie972
pri Dnepri, Ukrajina
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Sviatoslav I.

Sviatoslav I. Igorevič (* 942, Kyjev, Ukrajina – † 972, pri Dnepri, Ukrajina) bol kniežaťom Kyjevskej Rusi v rokoch (945/962 – 972).

Ruský historik Nikolaj Karamzin ho nazval Alexandrom Macedónskym ruských starovekých dejín[1]. Podľa slov Borisa Rybakova „Sviatoslavove pochody z rokov 965 – 968 symbolizujú jednotu a silu úderu jeho vojska, ktoré dosiahlo expanziu územia panovníka od stredného toku Volgy až po Kaspické more a ďalej k Severnému Kaukazu a od pobrežia Čierneho mora k balkánskym územiam Byzantskej ríše.[2]“

Formálne sa Sviatoslav I. stal kniežaťom Staroruského štátu už ako 3-ročný, keď v roku 945 umrel jeho otec Igor I., samostatne však vládol až od roku 960. Dovtedy za neho vládla jeho regentka Oľga, ktorá ho na tróne zastúpila aj počas jeho dlhotrvajúcich vojenských ťažení v oblasti Balkánskeho polostrova.

Po návrate z vojenského ťaženia z Bulharska ho v roku 972 zavraždili príslušníci kmeňa Pečenehov niekde v oblasti rieky Dneper.

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa letopisu Povesť dávnych liet bol jediným dieťaťom kyjevského kniežaťa Igora I. Rurikoviča a jeho ženy Oľgy. Rok jeho narodenia nie je nie je presne známy. Podľa Ipatievskeho letopisu[3] Povesti dávnych liet sa narodil v roku 942, ale v druhých prepisoch povesti (Lavrentijský letopis) takýto záznam neexistuje.

V ruskej literatúre sa spomína aj rok 920, ktorý označil Vasilij Tatiščev za správny na základne odvolania sa na Rostovské a Novgorodské manuskripty[4].

Meno

[upraviť | upraviť zdroj]

Sviatoslav I. sa stal prvým hodnoverne známym kyjevským kniežaťom so slovanským menom, hoci jeho rodičia mali škandinávske mená (Igor I. = Ingvar a Oľga = Helga).

V byzantských kronikách z 10. storočia sa jeho meno spomína pod názvom Σφενδοσθλάβος (Sfendoslabos), odkiaľ historici (počínajúc Tatiščevom) odvodzujú spojenie škandinávskeho mena Sven (po dánsky: Svend, staroislandsky: Sveinn, po švédsky: Sven) so slovanskou kniežacou koncovkou mena -slav[5]. Ale predponou Svent- sa začínajú aj mnohé iné mená a v slovanskej kultúre aj mená na Свят-[6].

Podľa etymologického slovníka Maxa Fasmera začiatočná časť týchto dvoch mien má počiatky v pravoslávnom korene slova *svent- (święt), ktoré po strate nosových samohlások v staroslovienskom jazyku dalo základ dnešnému východoslovanskému slovu свят- alebo святой (po slovensky: svätý).

Pri mene Sviatoslava I. je pozoruhodné, že prvá časť jeho mena (Sviat-) korešponduje so škandinávskymi menami jeho matky Oľgy a kniežaťa Olega (staroislandsky: Helgi, Helga, po rusky: святой, святая a po slovensky: svätý, svätá) a druhá časť (-slav) s menom Rurika (staroislandsky: Hrorekr, po rusky: славой могучий, po slovensky: slávou mocný) čo zodpovedá ranostredovekej tradícii uctievania si pri zvolaní mena druhých príslušníkov kniežacej rodiny. Ale niektorí historici takéto odvodenie prekladu z jedného jazyka do druhého spochybňujú[7]. Ženskú formu mena Sviatoslav (Sviatoslava) nosila sestra dánskeho a anglického kráľa Knuta Veľkého, ktorej matka bola pôvodom z poľského rodu Piastovcov.

Detstvo a panovanie v Novgorode

[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršia písomná zmienka o detstve Sviatoslava I. sa datuje do roku 944 a hovorí sa o nej v rusko-byzantskej zmluve[8] kniežaťa Igora I.

V roku 945 Igora I. kvôli problémami s vysokými daňami zavraždili Drevľania. Jeho manželka Oľga sa stala regentkou svojho 3-ročného syna, ktorý o rok neskôr (946) pomstil smrť svojho otca.

„…hodiac kopiju do davu Drevľanov, kopija preletela pomedzi uzdu koňa a udrela koňa do nôh, a to bol ešte Sviatoslav malé dieťa. I povedali Sveneld (vojvoda) a Asmud (pomocník): „Knieža už začalo vládnuť, družina, nasledujme knieža!“[9]“

Igorova družina porazila Drevľanov a následne si ich Oľga podmanila.

Podľa záznamov v Nestorovom letopise sa Sviatoslav I. počas svojho detstva zdržiaval pri matke v Kyjeve. Tento fakt však protirečí zisteniu známeho byzantského imperátora Koštantína VII., ktorý v jednej zo svojích prác z roku 949 napísal: „Prídúci z Ruska do Konštantínopolu poslovia, cestovali z Nemogardu[10] spolu so svojimi panovníkmi – Sfendoslavom, synom Igora, vládcu Ruska.“

Začiatok samostatnej vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

Oľga sa po prijatí kresťanstva snažila svojho syna obrátiť na svoju vieru. Sviatoslav I. však do konca svojho života ostal pohanom a odvolával sa na to, že ak by bol pokrstený, stratil by vo svojej družine autoritu. Ako však opisujú udalosti v Povesti dávnych liet, vzťah Sviatoslava I. k novej viere bol ľahostajný. Nestaral sa do nikoho, kto sa rozhodol prijať krst, naopak, smial sa.

Kniežaci znak Sviatoslava I. Igoreviča zreštaurovaný podľa jeho pečate s jeho menom.

V roku 959, ako je zaznamenané v jednej západoeurópskej kronike, kňažnú Oľgu navštívili poslovia kráľa Východofranskej ríše Otta I. Veľkého, aby sa dohodli na otázke pokrstenia Kyjevskej Rusi. Takú, priam existenčnú otázku, mohol riešiť iba panovník Staroruského štátu, ktorým bola v roku 959 Oľga. Misia poslov Otta I. bola neúspešná, pretože sa nezhodovala s antikresťanskými presvedčeniami Sviatoslava I.[11].

Sviatoslav I. začal samostatne vládnuť okolo roku 960. O jeho prvých krokoch v roli panovníka Kyjevskej Rusi Nestorov letopis hovorí:

„Keď Sviatoslav vyrástol a zmužnel, začal zbierať mnoho chrabrých vojakov, i bystrým bol, i mnoho bojoval. Počas svojich vojenských ťažení neniesol so sebou žiadne vozy, ani kotly na varenie mäsa, ale len tenko narezané konské mäso alebo zverinu, hovädzinu upečenú na uhlí, ktorú tak jedol; nemal stan, ale spal na svojom tielku a ako vankúš používal sedlo z koňa, – takí istí boli aj jeho vojaci. I posielal ich do iných zemí so slovami: „Knieža Sviatoslav vás chce napadnúť!“[12]“

Ťaženie na Chazarov

[upraviť | upraviť zdroj]

Povesť dávnych liet hovorí, že v roku 964 sa knieža Sviatoslav I. „pobral po rieke Oka a Volga na Viatičov.[13]“ Andrej Sacharov vo svojom diele[14] však poznamenáva, že v letopise nejde o žiadne podmanenie si niekoho, je však veľmi pravdepodobné, že Sviatoslav nestrácal sily v boji proti Viatičom, nakoľko jeho hlavným cieľom bol chanát Chazarov, na ktorý podľa Nestorovho letopisu zaútočil v roku 945.

„V roku 6473 (965). Sviatoslav I. zaútočil na Chazarov. Keď sa dozvedel, že mu Chazari idú naproti na čele so svojím kniežaťom Kaganom, pripravili sa na boj, i v bitke porazil Sviatoslav Chazarov, a hlavné mesto ich – Sarkel – si podmanil. I porazil Alanov a Kasogov.“[15]

Súčasník udalostí Ibn-Chaukal hovorí o Sviatoslavovom ťažení na Chazarov oveľa neskôr, a tiež hovorí o vojne s Povolžským Bulharskom, ktorá nie je potvrdená druhými zdrojmi.

Ruiny Sarkelu.

„Bolgar – mesto neveľké, nemá veľa okresov a bol známy tým, že bol bránou [vyššie uvedených] štátov, i spustošili ho Rusi a pobrali sa na Chazarov, Samandar a Itil v roku 358 (968/969) a išli potom do krajiny Rum i Andaluz… I al-Chazar – krajina, a je tam aj mesto, ktoré sa volá Samandar a on v priestore medzi ním a mestom Bab al-Baba, i boli v ňom nespočetné sady…, nuž prišli sem Rusi a z mesta toho že nezostal žiaden vinič, žiadne hrozno.“[16]

Novoceľcev predpokladá, že nakoľko územie Povolžského Bulharska bolo nepriateľským štátom Chazarského chanátu, nie sú známe žiadne archeologické potvrdenia o jej zruinovaní v 60. rokoch 8. storočia. Žiadna vojna, do ktorej by bol Sviatoslav I. zatiahnutý, tu teda nebola a letopisec Ibn-Chaukal si ju jednoducho pomýlil s Bulharskom na Dunaji (tzv. Dunajské Bulharsko). Vojnu Sviatoslava I. v tejto oblasti Ibn-Chaukal spomína pri ťažení na Rum (Byzantská ríša).

Po porážke oboch štátov a spustošení ich miest, knieža Sviatoslav I. porazil aj Alanov a Kasogov, obsadil mesto Semender. Presná chronológia Sviatoslavovho postupu však neexistuje[17] a historici sa na ňom nevedia dohodnúť[18].

Sviatoslavovi I. sa Chazarský chanát nielen zničiť, ale pokúšal sa na jeho území upevniť si svoju vládu. Oblasť mesta Tmutrakan sa stala súčasťou Kyjevskej Rusi a na mieste ruín Sarkelu dal postaviť usadlosť Biela Veža.

O rok neskôr (966) Povesť dávnych liet ešte hovorí o porazení a každoročnom zdaňovaní Viatičov. Byzantské krnoky však o udalostiach v Kyjevskej Rusi zaryto mlčia. Byzantská ríša však mala záujem na zničení Chazarského chanátu, o čom svedčí aj spojenectvo kyjevského kniežaťa s Byzantskou ríšou a účasť ruskej armády vo vojenskej expanzii Nikefora II. Foku na Kréte.

Ťaženie proti Bulharom

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna proti prvej bulharskej ríši (968 – 969)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 967 vypukol medzi Byzantskou ríšou a prvou bulharskou ríšou ozbrojený konflikt, príčinu ktorého rôzne zdroje vykladajú inak. Podľa najrozšírenejšej verzie konfliktu v roku 967 – 968 byzantský imperátor Nikefor II. Foka poslal Sviatoslavovi telegram a 455 kg zlata, čím chcel docieliť, aby Sviatoslav I. zaútočil na Byzantskú ríšu a Bulharov, a aby sa splnili jeho slová, ktoré povedal: „Bulharské kráľovstvo padne pričinením sa cudzích rúk.“ Zároveň bude Kyjevská Rus značne oslabená a nebude si môcť brúsiť zuby na zisk kolónií Byzantskej ríše na Krymskom polostrove.

Posol byzantského imperátora sa so Sviatoslavom I. dohodol na antibulharskom zväze, no zároveň ho poprosil, aby zbavil Nikefora II. byzantského trónu. O tom byzantskí kronikári hovoria nasledovné:

„Kalokir sľúbil veľké, nekonečné poklady, ktoré mohol Sviatoslav I. po smrti byzantského panovníka zdediť a tiež právo na podmanené bulharské zeme.“

V roku 968 Sviatoslav I. vtrhol na územie bulharskej ríše a po bitke proti nim sa ustanovil v ústí rieky Dunaj do mesta, kam mu posielali „daň od Grékov“[19].

V rokoch 968 – 969 Kyjevskú Rus napadli kmene Pečenehov[20].

Počas pobytu Sviatoslava I. v Kyjeve umrela jeho matka – kňažná Oľga – a „nový“ panovník v záujme rozmiestenia svojho vplyvu v krajine na kyjevský trón posadil svojho syna Jaropolka I., k Drevľanom poslal Olega Sviatoslaviča a do Novgorodu Vladimíra I. Po týchto machináciách na tróne sa vrátil späť do Bulharska[21] so slovami:

„Nechcem viac žiť v Kyjeve. Chcem žiť v Preslave[22] na Dunaji, pretože tam je stred zeme mojej, tam sa nachádza všetka dobrota – od Grékov zlato, víno, ovocie, mäso – od Čechov a Uhrov striebro a kone a od Rusov kožušina a vosk, i meď, i potomstvo.“[23]

Preslav v letopise na Dunaji nie je presne identifikovaný. Niekedy ho stotožňujú s Preslavom, alebo s riečnym prístavom na Dunaji – Malý Preslav.

Byzantské kroniky vojnu medzi Sviatoslavom I. a panovníkom prvej bulharskej ríše opisujú veľmi skúpo. Po tom, ako Sviatoslavovo vojsko zruinovalo mesto Silistra v severovýchodnej časti dnešného Bulharska, obsadilo aj hlavné mesto bulharskej ríše – Veliki Preslav – a bulharský cár Peter I. bol nútený podpísať mierovú zmluvu. Jeho následníka – Borisa II. – Sviatoslav I. zajal.

Prenasledovanie ustupujúcej ruskej armády v roku 971.

Vojna proti Byzantskej ríši (970 – 971)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Rusko-byzantská vojna (970 – 971)

Bojujúci Peter I. poprosil panovníka Byzanstskej ríše o pomoc. Nikefor II. Foka bol veľmi znepokojený Sviatoslavovým vtrhnutím na bulharské územie, a situáciu sa rozhodol riešiť uzatvorením manželskej dynastickej zmluvy. Všetky nevesty sa už zhromaždili na dvore panovníka v Konštantínopole, keď sa stalo čosi naozaj nečakané. Byzantský panovník nečakane 11. decembra 969 umrel a zo svadby nebolo nič. Novým byzantským imperátorom sa stal Ján I. Cimiskes.

V tom istom roku (969) sa bulharského trónu zriekol syn Petra I. – Boris II. Pokým však Byzantská ríša čakala s vojenskou pomocou pre bulharského panovníka, Peter I. zatiaľ vstúpil so Sviatoslavom I. do zväzu a bojoval proti Byzantskej ríši na strane Rusov. Byzantský panovník sa všemožne, ale bezúspešne snažil presvedčiť Sviatoslava I., aby bulharskú ríšu opustil. Sviatoslav I. sa rozhodol usadiť sa v Preslave, čím podstatne rozšíril územie, na ktorom vládol. Jánovi I. nezostávalo nič iné, iba premiestniť svoje vojsko z Malej Ázie do hraničných oblastí na západe Byzantskej ríše.

Na jar roku 970 Sviatoslav I. spoločne vo zväze s Bulharmi, Pečenehmi a Uhrami napadol oblasti Byzantskej ríše v Trácii a dostal sa na rozdiel 120 km pred Konštantínopol na miesto, kde sa odohrala hlavná bitka. V nej, podľa byzantského kronikára Leva Diakona, Sviatoslav I. stratil podporu Pečenehov a dokonca aj svojich hlavných bojovníkov. Nestorov letopis opisuje udalosti inak:

„Sviatoslav I. popodišiel k bránam Carihradu, a vzal si od byzantského panovníka daň aj za mŕtvych.“

Vojna sa však v lete roku 970 skončila a boje na území Byzantskej ríše utíchli. Byzantská armáda sa presunula späť do oblasti Malej Ázie, pretože tam vypuklo povstanie Vardara Foku. Ťaženia Sviatoslava I. na územie bulharskej ríše však aj naďalej pokračovali, čo bolo príčinou vypuknutia ďalších bojov medzi Byzantskou ríšou a Kyjevskou Rusou v novembri roku 970.

V apríli roku 971 Ján I. Cimiskes osobne zaútočil na Sviatoslavovo vojsko 300 člennou armádou, aby zamedzil ústupu vojsk Sviatoslava I. Dňa 13. apríla 971 knieža Sviatoslav I. obsadil hlavné mesto bulharského štátu – Preslav – a zajal Borisa II. O desať dní neskôr (23. apríl 971) ho pri meste Silistra dobehol aj Ján I. Počas bojov o mesto bola armáda Sviatoslava I. tri mesiace obkľúčená v meste. Bojovalo sa hrdo a na oboch stranách padali kľúčoví muži oboch armád. Dňa 21. apríla 971 sa uskutočnila hlavná bitka, v ktorej bol Sviatoslav I. – podľa slov byzantských kronikárov – ranený. Bitka sa pre obe strany skončila bez konkrétneho výsledku. Ján I. Cimiskes sa však musel zúčastniť mierových rokovaní. Na ich základe Sviatoslavove vojská opustili územie Bulharska a byzantský panovník musel každého člena Sviatoslavovej armády (22 000 vojakov) vybaviť chlebom na dva mesiace. Sviatoslav I. sa navyše znova snažil obnoviť rokovania o obchodnej ceste a rozvíjaní obchodných vzťahov. Po tomto všetko územie bulharskej ríše, oslabené vojnami s Ruskom a Byzantskou ríšou, opustil a vrátil sa do Kyjeva.

Bulharský cár Boris II. sa stal veľmožom byzantského imperátora a celá oblasť východného Bulharska bola pripojená k Byzantskej ríši. Nezávislosť na nej si zachovali len západné oblasti.

Knieža Sviatoslav I. bozkáva svoju matku a deti po návrate z Balkánskeho polostrova.

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Po podpise mierovej zmluvy sa Sviatoslav na návrate do Kyjeva dostal k ústiu rieky Dneper. Tu mu jeho vojvoda Sveneld povedal: „Obíďme, knieža, túto oblasť na koňoch, pretože na našich hraniciach stoja Pečenehovia.“ Sviatoslavov pokus prejsť po Dnepri do Kyjeva nevyšiel a musel prezimovať v ústí rieky. O rok neskôr (972) svoj pokus zopakoval, ale v boji proti Pečenehom umrel.

„Keď nastala jar, pobral sa Sviatoslav k hraniciam. I napadol ho Kuria, knieža Pečenehov, i zabili ho, vzali mu hlavu a urobili si z nej pohár, i pili z neho. Sveneld sa vrátil do Kyjeva k Jaropolkovi.“[24]

Sviatoslavovu smrť v boji potvrdzuje aj byzantský kronikár Lev Diakon.

„Sfendoslav zanechal Doristol [Silistru], a podľa dohovoru vrátil zajatých vojakov a odplával so zvyšnými vojakmi do svojej vlasti. Na ceste domov ho prekvapili Pacinaki [Pečenehovia] – kočovné kmeňe, – ktoré požierajú všetko, čo im príde do cesty, väčšiu časť svojho života prežijú v karavánach a vozíkoch. Oni zabili takmer všetkých [Rusov], spolu so spomenutým Sfendoslavom…“[25]

Historici sa domnievajú, že práve byzantská diplomacia presvedčila Pečenehov, aby zaútočili na Sviatoslava I., hoci svedectvo jedného z byzantských kronikárov 11. – 12. storočia hovorí, že vojsko Sviatoslava I. sa Pečenehom dobrovoľne vzdalo[26].

V knihe Konštantína VII. O vláde v štáte jej autor tvrdí, že tento krok bol zo strany Byzantskej ríše nevyhnutný, aby si mohla zabezpečiť ďalšiu ochranu pred Rusmi a Uhrami a Pečenehov stavia do svetla vážneho nebezpečenstva pre Kyjevskú Rus. Na základe tohto tvrdenia sa podčiarkuje možnosť zainteresovania kmeňa Pečenehov do zastrašovacích akcii a smrti kniežaťa Sviatoslava I., ktorá bola presne naplánovaná byzantskými zahraničnými pákami tej doby.

Nestor vo svojom letopise Povesť dávnych liet zastáva názor, že organizátorom popravy Sviatoslava I. neboli „Gréci“, ale Perejaslavci (Bulhari).

Deti

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Karamzin M. N.: Dejiny štátu ruského. Zväzok I. Kapitola VII. Archivované 2007-09-03 na Wayback Machine.
  2. ↑ Rybakov B. A.: Dejiny ZSSR od najstarších čias až dodnes. Zväzok 1. Moskva. Nauka. 1966.
  3. ↑ Ipatievský letopis.
  4. ↑ V prvom Novgorodskom letopise sa o pôrode Sviatoslava I. hovorí v nedatovanej časti letopisu. O jeho narodení sa dozvedáme až po oznámení svadby Igora I. a Oľgy (920). Na základe tohto poznatku sa za dátum vzniku letopisu začal považovať rok 920. Možno práve tento fakt poslúžil Vasilijovi Tatiščevovi ako dôkaz (hoci vzhľadom na ďalšie svedectvá o Sviatoslavovi I. bol nesprávny a protirečil si s Nestorovým letopisom) na určenie roku narodenia Sviatoslava I..
  5. ↑ Letopisy hovoria o vojvodovi Igora I. a Sviatoslava I. Sveneldovi, ruské zdroje spomínajú ruského vojvodcu vo vojsku Sviatoslava Sfenkela a Sfenga, predpokladaného syna Sviatoslava I..
  6. ↑ Napríklad meno kniežaťa Veľkej Moravy – Svätopluka (po rusky: Святополк) – alebo kniežaťa Kyjevskej Rusi – Sviatopolka I. (po rusky: Святополк Владимирович, Святополк Окаянный).
  7. ↑ Litvina A. F., Uspenskij F. B.: Výber mien ruských kniežat v 10. – 16. storočí. Moskva. 2006. str. 41.
  8. ↑ Dohovor sa spomína aj v Povesti dávnych liet v roku 945
  9. ↑ Povesť dávnych liet, 946.
  10. ↑ Historici v Konštantínovom označení mesta Nemogard vidia a označujú Novgorod, v ktorom synovia kyjevských kniežat tradične vládli aj v nasledujúcich rokoch.
  11. ↑ Povesť dávnych liet zvestovala jeho slová nasledovne: „Iba pre neveriacich viera kresťanská vykúpením je.“
  12. ↑ Povesť dávnych liet, 964.
  13. ↑ Tradične sa však hovorí, že sa vybral pokoriť bývalých chazarských daňovníkov Viatičov.
  14. ↑ Sacharov A. N.: Sviatoslavova diplomacia. Moskva: Medzinárodné vzťahy, 1982.
  15. ↑ Povesť dávnych liet, 965.
  16. ↑ Novoseľcev A. P.: Štát Chazarov a jeho úloha v dejinách východej Európy a Kaukazu. Moskva. Nauka. 1990..
  17. ↑ Podľa jednej verzie najprv obsadil Sarkel na Done (965), potom sa obrátil na východ a v rokoch 968 – 969 pokoril mesto Itil.
  18. ↑ M. I. Artamonov tvrdil, že ruské vojská sa pohybovali v okolí rieky Volga a že obsadenie Sarkela nemohlo nastať, kým nebol obsadený Itil. Historici M. V. Levčenko a V. T. Pašuto zase posunuli vojnu Sviatoslava I. proti Alanom a Kasogom niekde medzi obdobie obsadenia miest Sarkel a Itil. Tretí názor zastáva A. N. Sacharov, ktorí si myslí, že Sviatoslav I. mohol iba vtedy bojovať proti týmto nepriateľom, keď mal obe mestá plne pod kontrolou a navyše – Chazarský chanát musel byť celkom zničený. Trojica historikov G. V. Vernadskij, T. M. Kalinina a A. P. Novoseľcev spoločne tvrdili, že Sviatoslav I. uskutočnil dve ťaženia: jedno do oblasti pobrežia Azovského mora v roku 965 (na Sarkel a Tmutrakan) a druhé k Volge (vrátane mesta Itil) a do Dagestanu v roku 968 – 969.
  19. ↑ Povesť dávnych liet, 967.
  20. ↑ Historici A. P. Novoseľcev a T. M. Kalinina predpokladajú, že Pečenehov na územie Kyjevskej Rusi pohnali Chazari, na čo Sviatoslav I. reagoval druhým vojenským ťažením proti nim. Počas tohto ťaženia padlo do rúk Sivatoslava I. mesto Itil a Chazarský chanát sa definitívne rozpadol. Sviatoslav I. so svojím jazdeckým konvojom vyhnal Pečenehov do stepí. (Novoseľcev A. P.: Štát Chazarov a jeho úloha v dejinách východej Európy a Kaukazu. Moskva. Nauka. 1990.)
  21. ↑ O roku 969 hovoria byzantské kroniky. Návrat Sviatoslava I. na bulharské územie spadá podľa Nestorovej kroniky do roku 971, no jej interpretácia chronológie sa v tejto otázke považuje za chybnú.
  22. ↑ Pozri článok Perejaslavec!
  23. ↑ Povesť dávnych liet, 969.
  24. ↑ Povesť dávnych liet, 972.
  25. ↑ Lev Diakon: Dejiny. Kapitola 9. Archivované 2010-12-29 na Wayback Machine Preklad M. M. Kopilenko a komentáre M. J. Sjuzimova a S. A. Ivanova – tu Archivované 2008-04-10 na Wayback Machine.
  26. ↑ Skilica J.: O vojne s Kyjevskou Rusou.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Sviatoslav I. Igorevič na ukrajinskej minci.
    Sviatoslav I. Igorevič na ukrajinskej minci.


Sviatoslav I. Igorevič
Vladárske tituly
Predchodca
Igor I. Rurikovič
Oľga 		kyjevské knieža
945/962 – 972 		Nástupca
Jaropolk I. Sviatoslavič


Sviatoslav I. Igorevič
Vladárske tituly
Predchodca
Igor I. Rurikovič 		novgorodské knieža
940? – 969 		Nástupca
Vladimír I. Sviatoslavič Veľký
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sviatoslav_I.&oldid=7792437“