Cool dráma

Cool dráma je termín označujúci dramatické diela nastupujúcej generácie mladých európskych autorov polovice 90. rokov 20. storočia. Ich tvorba je známa najmä svojimi drastickými výrazovými prostriedkami a kontroverznými témami, ktoré neraz u publika vyvolávali zhrozenie a šok. V anglo-saskom svete je cool dráma známa aj pod pojmom In-Yer-Face Theatre, ktorý sa objavil v prácach anglického divadelného kritika Aleksa Sierza a do širšieho povedomia sa dostal vďaka jeho rovnomennej knihe.

Úvod

Nastupujúca generácia dramatikov – dnešných tridsiatnikov bola znechutená spoločnosťou, v ktorej žili. Napriek pádu železnej opony a zmene politickej klímy v Európe sa im svet, do ktorého vstupovali nezdal podstatne lepší ani znesiteľnejší. Hľadanie nepriateľa z druhého bloku vymenili iné problémy – problémy hľadania vlastnej identity, hľadania si miesta v živote.

V 90. rokoch 20. storočia nastal veľký pohyb na britskej divadelnej scéne – britskými divadlami sa prehnala revolúcia. Politicky korektné, nič neriešiace hry s postavami utápajúcimi sa v sebaľútosti vystriedali hry nové, hry iné.

Nový spôsob písania, ktorý do divadiel priniesli mladí dramatici zobrazoval súčasný život, jeho krutú realitu a boj s ňou. Divadlo sa stalo „cool“ miestom, kam opäť začali chodiť mladí ľudia. Vznikali nové divadelné súbory a niektoré staré radikálne zmenili svoj repertoár.

Pre európsku drámu 90. rokov vzniklo nesmierne veľa pomenovaní – v Británii si ju pomenovali ako in-yer-face, v Nemecku Blut und Sperm, Poliaci a Srbi ju nazvali novým brutalizmom. Slovenské označenie cool dráma sa prvýkrát objavilo v slovenských a českých esejach teatrologičky Anny Gruskovej.

Ohniskom tejto revolúcie sa stalo londýnske divadlo The Royal Court Theatre a smršť, ktorá začala vo Veľkej Británii sa veľmi rýchlo rozšírila i do ďalších kútov Európy. Otvárali sa nové divadlá a staré pod vedením výrazných režisérskych osobností, umeleckých šéfov a riaditeľov menili radikálne svoj repertoár. Aleks Sierz, britský kritik a teatrológ považuje londýnske divadlá ako Royal Court, Bush Theatre, Soho Theatre, Traverse a iné za drahokamy britského divadelného systému. Vďaka nim divadlo znova načerpalo silu, aktualitu a naliehavosť nie z klasiky, ale zo súčasnej drámy.

Na európskom kontinente, kde našlo britské divadlo živnú pôdu najmä v prostredí mladého nemeckého divadla. Vlajkovými loďami cool drámy sa stalo berlínske divadlo Die Baracke, späté najmä s menom režiséra Thomasa Ostermeiera a hamburský Schauspielhaus. Postupne s rozširovaním súčasnej britskej tvorby rástla aj pôvodná domáca dramatická tvorba.

Za Nemeckom a Veľkou Britániou nezaostávali ani ostatné krajiny – britskí, či novoobjavení talentovaní domáci autori sa začali uvádzať vo Francúzsku, Španielsku, ale i v krajinách východnej Európy – v Poľsku, v Česku, do istej miery aj na Slovensku, v Srbsku a Čiernej Hore a v Rusku.

Témy

Aleks Sierz vo svojej knihe In Yer Face Theatre definoval cool drámu ako „divadlo, ktoré Vás chytí za krk a trasie vami dovtedy, kým nepochopíte jeho odkaz.“ Je to definícia viac než výstižná. Cool dramatika je neraz označovaná ako obscénna, agresívna alebo provokatívna, jej odkaz je však hodný vypočutia. Zámerom autorov však nie je šokovať meštiacku spoločnosť. Chcú pravdivo a presne zobraziť medziľudské vzťahy, ktoré panujú v súčasnej spoločnosti. Neberú si pred ústa servítky a snažia sa celému svetu vykričať, čo si o ňom myslia, čím sa snažia napraviť súčasnú povesť divadla. Divadla, ktoré sa pre mladých ľudí stalo nezáživným, predstavujúcim konzervatívne hodnoty rodičovskej generácie. Divadlo v ich očiach ostalo miestom nudných výchovných predstavení, ktoré museli povinne absolvovať s učiteľským dozorom.

Cool autori sa snažia pravdivejšie vyjadriť pocity človeka. Starostlivo a bez akéhokoľvek prikrášľovania rozoberajú aspekty každodenného života bežných i menej bežných ľudí. O divadle sa často vraví ako o doskách, ktoré znamenajú svet – svet dnešnej doby je však krutý, drsný a nemilosrdný, a tak ho aj toto divadlo zobrazuje.

Cool dramatika zobrazuje človeka v tých najintímnejších polohách. Často až naturalisticky ukazuje veci skryté pred zrakom verejnosti. Otvorene rozpráva o veciach, o ktorých verejnosť vie, len sa nimi nechce zaoberať. Sú to najmä problémy rasizmu a xenofóbie. Dramatici nás učia väčšej tolerancii voči odlišnostiam, s ktorými sa stretávame v dnešnej spoločnosti. Taktiež je veľmi aktuálna otázka ľudskej sexuality. Mnohé z postáv hľadajú svoju sexuálnu identitu alebo riešia krízu svojho homosexuálneho vzťahu.

Pred problémami sexuality nie je možné donekonečna zatvárať oči. Sexualita je prirodzenou súčasťou ľudského bytia. Bohužiaľ, spoločnosť však v mnohom nie je pripravená o nej otvorene diskutovať a akékoľvek verejné rozoberanie tejto témy je odsudzované a označované za nemravné.

Problém drog je v súčasnosti veľmi aktuálny a potreba odtabuizovania drogovej závislosti je viac než potrebná. Pretože práve v drogách mnohí mladí ľudia nachádzajú šťastie, i keď je to šťastie veľmi dočasné a koniec koncov zničujúce. Umierajú alebo z nich ostávajú ľudské trosky neschopné začleniť sa do normálneho života. Nikto však neskúma ich dôvody. Nikto sa nepýta, prečo je to tak.

Zaoberá sa odcudzenosťou medziľudských vzťahov. Ľudia sa prestávajú medzi sebou rozprávať. Človek sa postupne stáva vyprahnutou existenciou nachádzajúcou sa na citovej púšti. Láska je považovaná za akýsi staromódny cit a z medziľudských vzťahov sa stávajú podivné obchodné transakcie a akési vzájomne výhodné dohody. Surovým zobrazením devalvácie ľudských citov sa snaží zabrániť tomu, aby sa z človeka stala vyprahnutá existencia márne hľadajúca lásku na citovej púšti.

Vzájomná komunikácia zlyháva. Rodina ako základná spoločenská jednotka sa natoľko zdeformovala, že deti s rodičmi sa stretávajú nanajvýš pri večeri a väčšinou si aj tak nemajú čo povedať. Zúfalé snahy rodičov o nadviazanie komunikácie zlyhávajú. To má za následok, že deti sa uzatvárajú sami do seba a rodičia sa pre nich stávajú len garantom materiálneho zabezpečenia. Pomoc nehľadajú u rodičov, utiekajú sa k hľadaniu iných vzorov a ideálov. Možno ešte nevedia, čo od života chcú, ale vedia čo nechcú. Nechcú sa stať kópiami svojich rodičov, odmietajú životné skúsenosti vnucované rodinou. Ich hlavnou snahou je stať sa kompletnou individualitou.

Ako v rodinných, tak i partnerských vzťahoch dochádza k úpadku vzájomnej komunikácie. Ľudia sú citovo neukotvení, nechcú hovoriť o svojich pocitoch. Hanbia sa za svoje city, za svoje problémy. Boja sa, že sklamú svojho partnera a pritom znemožnia samého seba. Snaha za každú cenu zachovať kamennú tvár však nič nerieši. Dochádza iba k akumulácii problémov a následným skratom v ľudskom konaní.

S nástupom masovo-komunikačných prostriedkov sa človek stal hračkou v rukách médií. Médiá každodenne ovplyvňujú náš život. Reklama nám vraví, ako sa máme správať, čo si máme obliekať, čo máme jesť a ako máme vyzerať. Média v nás pestujú pocit viny, ak nerobíme to, čo nám diktujú. Individualita človeka sa dostáva na okraj záujmu spoločnosti.

S cool drámou sa divadlo dostalo do pozície živého média, ktoré sprostredkúva autentický dotyk s realitou. Bez prikrášlenia, bez estetických posunov, takou, aká v skutočnosti je.

Jazyk a výrazové prostriedky

Cool dráma priniesla do divadla konca 20. storočia témy, ktoré boli dovtedy oficiálnou dramatickou tvorbou odmietané. Na dosky, ktoré znamenajú svet sa dostal svet podsvetia, svet zvrhlíkov najrôznejšieho druhu, svet vrahov, šialencov, pedofilov, incestných vzťahov, svet deviantných homosexuálov, bisexuálov a heterosexuálov. S týmito svetmi prenikli do divadla aj ich jazyky a inscenačné techniky dokumentárneho, niekedy až naturalistického rázu.

Jazyk súčasného divadla je jednoduchý, každodenný. Postavy hovoria jazykom ulice, ich slovník je plný slangových výrazov a vulgarizmov. Ich rečový prejav je drsný, živelný, čím je v mnohom blízky súčasnej mladej generácii. Postavy akoby svoje repliky zlostne štekali. To čo kričia, vychádza z ich vnútra, z hĺbky ich duše a neraz sa ich slová zarezávajú pod kožu a nútia nás premýšľať o svete a svojom živote v ňom. Autori sa vracajú k tomu najzákladnejšiemu a najpôvodnejšiemu materiálu – k dramatickému textu. Dôraz sa kladie na samotný text a na hercovo umenie s textom pracovať. Svoje príbehy herci rozprávajú priamo, bez umelých zovšeobecnení, bez filozofických téz. Cool dráma nič neprikrášľuje, na nič sa nehrá, nepovyšuje sa.

Inscenátori zobrazujú deviantnú realitu rovnakými prostriedkami. S dokumentárnym, až naturalistickým spôsobom zobrazovania reality korešponduje aj celková výprava jednotlivých predstavení. Dekorácia divadelných hier musí byť jednoduchá a málo nákladná. Napríklad, v prvom uvedení Kaneovej hry Túžím scénu tvorili iba štyri stoličky, na ktorých sedeli štyri hlasy. Často si scénograf vystačí so špinavou dlážkou a stenou, nábytkom z bazáru alebo z IKEA. Viac než na nákladnosť scény a dekorácie sa kladie veľký dôraz na hudbu a osvetlenie, ktoré musí dokonale korešpondovať s náladou predstavenia.

Značný je vplyv filmovej tvorby na vizuálnu stránku prestavení, a to najmä severskej skupiny Dogma 95 a ich desatora. Desatoro Dogmy 95 bolo zostavené dánskym režisérom Larsom von Trierom a Thomasom Vinterbergom. Tu sú niektoré z pravidiel Desatora:

• Filmovanie musí byť vykonané priamo na mieste. Na miesto filmovania nie je možné prinášať iné veci, než ktoré tam sú, a miesto sa nesmie upravovať.
• Zvuk nesmie byť nikdy zaznamenaný oddelene od obrazu a naopak.
• Kameru je nutné pri filmovaní držať v ruke.
• Film musí byť farebný. Zvláštne osvetľovanie nie je povolené.
• Optické efekty alebo filtre sú zakázané.
• Film nesmie obsahovať povrchné scény. (Nesmie obsahovať zabíjanie, zbrane atď.)
• Režisér si na film nesmie vziať úver.

Ukážka jazyka

Jednou z postáv hry Japes (Simon Gray, 2001) je spisovateľ Michael Cartts, muž v stredných rokoch, ktorý sa rozčuľuje nad novým štýlom písania. Po tom, čo zhliadol novú divadelnú hru od mladého dramatika, Cartts popisuje konanie osôb na scéne:

„...mali tú drzosť, priam pýchu mrmľať tie najstrašnejšie slová, „milujem ťa“, [ale] čo tým mysleli? Mysleli tým „Pojebal som ťa a teraz mám chuť pojebať ťa zase, a možno ešte zopárkrát, a potom budem žiarliť, budem šalieť žiarlivosťou ak ťa bude jebať hocikto iný“... Nerobia nič iné, len že jebú jeden s druhým a nehovoria o ničom inom len o tom, ako to robia, a s kým či komu by to robili naozaj radi – a vôbec sa tým netaja...
Ani jediné slovko nenaznačuje vnútorný život, nepoznajú priateľstvo, iba ako príležitosť na sexuálne súťaže a zrady, nemajú záujmy, vášne alebo city, ako keby bol muž zredukovaný na kokot, a kokot bol mužom, žena pičou, piča ženou, a jediným cieľom v živote ako keby bolo pichnúť kokot do piče, naraziť piču na kokot… A najhoršie, vieš, úplne najhoršie na tom je, že hovoria spisovne. Tvoria vety. Skladajú ich! Dokonca elegantne. Tak prečo? Povedz mi, prečo? [krátka pauza] Vlastne viem, prečo. Aby hádzali slovesá a podstatné mená – do ksichtu. Ľuďom do ksichtu. To sú slová, čo? To sú slová! Do ksichtu!“

Slová „do ksichtu“ (angl. in-yer-face) sa stali základom anglického názvu pre cool drámu – divadlo do ksichtu (In-yer-face theatre).

Významní autori

• David Harrower
• Sarah Kane
• Bernard-Marie Koltès
• Patrick Marber
• Marius von Mayenburg
• Martin McDonagh
• Phyllis Nagy
• Mark Ravenhill
• Philip Ridley
• Rolland Schimmelpfenig
• Biljana Srbljanović
• Irwin Welsh
• Enda Walsh

Externé odkazy

Alex Sierz: In-Yer Face Theatre