Delenia Poľska

Tri delenia Poľska na mape

Tri delenia Poľska sa odohrali v rokoch 1772 až 1795, pričom Poľsko bolo postupne rozdelené medzi Prusko, Rakúsko a Rusko. V tomto článku sa objavuje aj spojenie poľsko-litovský štát; Poľsko a Litva tvorili od roku 1569 reálnu úniu – Republiku oboch národov. Preto treba názov Poľsko v tomto článku vnímať ako skrátené a zjednodušené označenie pre spoločný štát Poľska a Litvy.

Od začiatku 18. storočia prechádzalo Poľsko krízovým vývojom. Do veľkej miery bol spôsobený oslabovaním moci panovníka a naopak silnejúcim postavením šľachty, ktorá prakticky rozhodovala o zásadných záležitostiach v krajine. Vplyv šľachty na procese rozhodovania znamenal paralýzu štátu a pasivitu, ktorá sa najväčšmi prejavovala v zahraničnej politike. Z tohto hľadiska bolo najhorším obdobím obdobie vlády Augusta III., ktorý panoval v rokoch 1733 – 1763. Poľsko napriek svojej veľkosti nezasahovalo do významných okolitých procesov, zostávalo pasívne a naopak znášalo ich dopady.

V štáte dochádzalo k vnútorným rozbrojom, šľachta sa domáhala svojich privilégií, prebiehali boje medzi jednotlivými magnátskymi skupinami. Istú rolu v oslabení štátu zohralo aj vzopätie porobených národov – najmä na Ukrajine dochádzalo k ľudovým povstaniam, do ktorých zasahovalo aj Rusko, rozpínajúce sa na juhozápad do oblasti Čiernomoria. Pravidelná poľská armáda bola obmedzená na minimálny stav, počet jej príslušníkov dosahoval iba 24-tisíc mužov. V dôsledku toho sa voľakedy mocné Poľsko stalo korisťou svojich susedov.

Pakt Ribbentrop-Molotov a následné obsadenie Poľska Nemeckom a Sovietskym zväzom v roku 1939 býva niekedy označované ako štvrté delenie Poľska.

Chronológia

• 1772 – prvé delenie Poľska
• 1792 – Poľsko-ruská vojna
• 1793 – druhé delenie Poľska
• 1794 – Kościuszkovo povstanie (napriek počiatočným úspechom potlačené)
• 1795 – tretie delenie Poľska

Prvé delenie Poľska

Pád Poľska

Po smrti Augusta III. začalo dochádzať v poľsko-litovskej únii k boju o moc, ktorý krajinu vnútorne a nahrával mocenským záujmom jeho susedov. Novým poľským kráľom sa nakoniec za asistencie ruských expedičných vojsk stal Stanislav August Poniatowski. Poľská spoločnosť ho prijala veľmi chladne a nový kráľ musel zápasiť s rovnakým problémom ako jeho predchodcovia – silným postavením poľskej šľachty v súštátí. Tá sa stavala proti krokom Poniatowského, koncom 60. rokov vypuklo dokonca povstanie proti panovníkovi.

Stabilitu Poľska narušilo aj sedliacke povstanie na Ukrajine v roku 1768, ktoré bolo namierené proti poľskej vrchnosti. Bolo v ňom zapojené aj Rusko, pre vojnu proti Turecku sa muselo dočasne vzdať zasahovania v Poľsku. Na jeseň roku 1769 uzavreli poľskí šľachtickí povstalci proti kráľovi Generálnu konfederáciu a v roku 1770 oznámili jeho zosadenie. V tom istom roku obsadil pruský kráľ Fridrich II. Veľký pod zámienkou vytvorenia zdravotného kordónu proti epidémii časť poľského územia na severe – tzv. Kráľovské Prusko. Aj Rakúsko predbehlo udalosti a obsadilo spišský záloh (so súhlasom poľského kráľa, pretože na spišské mestá zaútočili jednotky vzbúrenej poľskej šľachty) a podkarpatská územia. V roku 1771 vtrhli do Poľska aj cárske jednotky pod vedením ruského vojvodcu Alexandra Suvorova. V roku 1772 uzavreli Rusko, Prusko a Rakúsko po ročnom diplomatickom rokovaní dohodu, podľa ktorej si rozdelili časť poľského územia.

• Prusko získalo Warmiu, Pomoranské, Malborské a Chełmińské vojvodstvo, menšie časti Veľkopoľska, celkom 36-tisíc km² územia s viac ako pol miliónom obyvateľov.
• Rusko získalo časť pobaltského Livónska, Polocké, Mstislavské vojvodstvo a časti Minského a Vitebského vojvodstva o celkovej rozlohe 92-tisíc km² s 1 300 000 obyvateľmi prevažne bieloruskej národnosti.
• Rakúska časť pozostávala z územia na juhu od hornej Visly, časti vojvodstva Sandomierskeho a Krakovského, Osvienčimské a zatorské kniežatstvo, ďalej Podolie a časť Volyne.

Druhé delenie Poľska

Po štvorročných vojnových zmätkoch bola poľská a litovská šľachta nútená zložiť prísahu kráľovi Stanislavovi II. Augustovi. V roku 1773 poľský snem ratifikoval dohodu o prvom delení poľsko-litovského štátu. Veľmi významnou sa stala orientácia štátu na Rusko. Katarína Veľká jednak presadzovala v Poľsku svoj vplyv, jednak mala záujem na udržaní integrity zmenšeného Poľska. V 80. rokoch sa zmenila situácia na juhu Ruska, ktoré chcelo ovládnuť čiernomorskú oblasť na úkor Osmanskej ríše. Proti Turecku vystupovalo aj Rakúsko a vďaka spoločným cieľom sa s Ruskom nakoniec zblížilo. Zo situácie chcel poľský kráľ vyťažiť čo najviac pre poľsko-litovský štát, avšak u ruskej cárovnej nepochodil. Istá nádej svitla Poliakom v roku 1788, keď sa cárske a rakúske vojská nemohli presadiť proti Turecku a keď Rusku vypovedalo vojnu Švédsko. Prusko, ktoré stálo na strane Turecka, uzavrelo s Poľskom v roku 1790 poľsko-pruský spolok. Prusko ale požadovalo od Poľska Gdansk a Elbląg a ako náhradu mu prisľúbilo územia na úkor Rakúska. Dňa 3. mája 1791 vyhlásilo Poľsko a Litva novú ústavu (májovú), ktorá bola potrebná v kontexte spoločenských zmien v Európe, avšak nepáčila sa poľskej šľachte. Poľskí magnáti požiadali ruskú cárovnú Katarínu II. o pomoc, a tak v roku 1792 vpadli do krajiny dve ruské armády. Po bojoch, v ktorých mali Rusi prevahu, bolo Poľsko nútené požiadať o mier. Medzi Ruskom, Pruskom a Rakúskom bola vedená séria rokovaní, ktoré skončili v januári 1793.

• Prusko získalo územie o rozlohe 58-tisíc km².
• Rusko získalo územie o rozlohe až cca 250-tisíc km². Išlo o územie dnešného stredného Bieloruska a stredozápadnej Ukrajiny.
• Rakúsko sa nezúčastnilo na druhom delení.

Tretie delenie Poľska

Tadeusz Kościuszko

Po druhom delení začalo odchádzať do zahraničia veľké množstvo emigrantov. Medzi tými, ktorí v Poľsku zostali, vznikali rôzne ilegálne sprisahanecké pronárodné organizácie rôznych smerov.

24. marca 1794 vyhlásil Tadeusz Kościuszko na krakovskom námestí povstanie pod heslom „Voľnosť, územnú celistvosť, samostatnosť“. Povstanie dosiahlo spočiatku veľké úspechy. Povstalci rokovali o podpore v revolučnom Francúzsku, avšak nádeje vkladané do francúzskej pomoci sa rozplynuli. Povstalci tak museli bojovať proti pruským a ruským vojskám na niekoľkých frontoch sami. Keď sa ruský vojvodca Suvorov zmocnil varšavského predmestia Pragy, začal s ním kráľ rokovania o kapitulácii.

Medzitým už prebiehali rokovania o treťom delení Poľska. Tie skončili v roku 1795. Rakúsko dostalo územie medzi Bugom, Vislou a Pilicou spolu s Krakovom, Rusko zvyšky Livónska, Polesia, Litvy, Volyne a Žmuď, teda zhruba kraje po Bug a Nemen. Zvyšok Poľska s Varšavou pripadol Prusku. Stanislav II. podpísal formálne 25. novembra 1795 abdikáciu a súhlas so zánikom poľského štátu.

Výsledky delenia

Rozdelenie Varšavského kniežatstva na Kongresové Poľsko (súčasť Ruska), slobodné mesto Krakov a na Poznanské veľkovojvodstvo (súčasť Pruska)

Jednotlivé mocnosti si rozdelili pôvodné územie poľsko-litovského štátu dosť nerovnomerne. Rusku pripadlo 62 % územia a 45 % obyvateľstva, išlo najmä o východné a málo rozvinuté litovské, bieloruské, ruské a ukrajinské zeme, v ktorých boli Poliaci v menšine. Prusko zabralo ekonomicky najvyspelejšie poľské kraje, hoci išlo len o 20 % územia a 23 % obyvateľstva. Najhustejšie zaľudnené, ale ekonomicky zaostalé, južné územia (Halič) so značným počtom ukrajinského obyvateľstva bolo pričlenené k Rakúsku, ktoré dostalo 18 % územia a 32 % obyvateľstva. Toto trojdelenie Poľska malo za následok likvidáciu poľského štátu na vyše 120 rokov – poľský štát bol znovuobnovený až po prvej svetovej vojne.

Počas napoleonských vojen vzniklo z tretieho záboru Pruska a Rakúska v Poľsku Varšavské kniežatstvo, závislé na Francúzsku. Po konečnej porážke Napoleona bolo toto územie takmer celé dané Rusku (Kongresové Poľsko), výnimkou bol len krajný západ, ktorý sa stal opätovne súčasťou Pruska (Poznanské veľkovojvodstvo) a mesto Krakov, ktoré sa stalo slobodným mestom. Rakúsko a Prusko boli odškodnené ziskom území v iných častiach Európy.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Delenia Poľska

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dělení Polska na českej Wikipédii.