Kościuszkovo povstanie
| Kościuszkovo povstanie | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Kościuszkovo povstanie, ťaženie vojsk | |||||||
| |||||||
| Velitelia | |||||||
| Tadeusz Kościuszko, Tomasz Wawrzecki | Alexander Suvorov, Nikolaj Repnin, Osip Igelström | ||||||
Kościuszkovo povstanie (chyba, jazyk nebol zadaný ) bolo poľské národné povstanie proti Rusku a Pruskému kráľovstvu v roku 1794. Okrem iného zahŕňalo aj povstania vo Varšave, Vilniuse, Kurónsku, Veľkopoľsku a niekoľko ďalších.
Povstanie malo svoju predohru. Dňa 12. marca 1794, keď generál Antoni Jozef Madaliński vyrazil z Ostrołęky smerom na Krakov. Formálne začalo 24. marca 1794, keď Tadeusz Kościuszko, veterán kontinentálnej armády v americkej vojne za nezávislosť, vyhlásil všeobecné povstanie v prejave na krakovskom námestí a prevzal právomoci hlavného veliteľa všetkých poľských síl. Kosciuszkov zbor toho dňa vypochodoval smerom na Kielce. Povstanie skončilo sa 16. novembra 1794, keď posledné povstalecké jednotky kapitulovali pred Rusmi v Radošiciach. Sporadické boje pokračovali ešte do polovice decembra.
Vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Po porážke v poľsko-ruskej vojne v roku 1792 obsadili územie Veľkopoľska ruské vojská. Znamenalo to koniec Ústavy z 3. mája 1971 a ruské jednotky vo veľkom rabovali, čo bolo spojené s politickými represiami. Došlo k hospodárskemu a finančnému kolapsu štátu. Zrútilo sa sedem najväčších varšavských bánk. Ceny potravín boli čoraz vyššie. Bola zavedená cenzúra a zákaz vyjadrovať názory kritické voči vláde Targovskej konfederácie a Kataríny II. a jej vojenským a civilným podžupanom. Proreformná tlač bola potlačená. V kníhkupectvách sa zverejnil súpis zakázaných kníh. Kultúrne kontakty so západnou Európou boli prerušené. Francúzsky veľvyslanec Marie Louis Descorches bol nútený opustiť hlavné mesto a polícia potláčala každý náznak sympatií k Francúzskej revolúcii. Poľská spoločnosť v reakcii uskutočnila spoločenský bojkot Rusov – napríklad veliteľ ruských vojsk vo Varšave generál Michail Kachowski nemohol zorganizovať ples, pretože poľské dámy odmietli prijať pozvanie.
V roku 1793 uskutočnil Sejm v Grodne druhé delenie Poľska. V tom čase Zubovova frakcia, ktorá mala vplyv na dvore Kataríny II., presadzovala konečnú likvidáciu poľského štátu vyprovokovaním povstania. V decembri 1793 bol zástanca zachovania republiky ako protektorátu, ruský poslanec Jakob Sievers, nahradený Osipom Igelströmom. Zakázal nosenie rádu Virtuti Militari a zverejňovanie zákonov Grodnianskeho snemu bez ich predchádzajúcej cenzúry na ruskom veľvyslanectve. Stanislavovi II. ako novému ruskému predstaviteľovi vôbec nebol predstavený. Igelström rozšíril policajný zbor vo Varšave, na čele ktorého stál Karol Bauer. Platil si celý rad agentov, ktorí prenikali do remeselníckych kruhov, obchodov, kostolov a infiltrovali sa aj na kráľovský dvor.
Po druhom delení už Veľkopoľsko nebolo schopné samostatnej štátnej existencie a ďalšie pripojenie jej území bolo len otázkou času. Kościuszkovo povstanie bolo posledným pokusom o záchranu nezávislosti.
Sprisahanie pred povstaním
[upraviť | upraviť zdroj]
Sprisahanie vzniklo v decembri 1792 v exile a na prelome rokov 1792/1793 na domácej pôde. Centrom predpovstaleckej emigrácie bolo Sasko (Drážďany a Lipsko), kde Ignacy Potocki, Hugo Kołłątaj a Tadeusz Kościuszko vytvorili konšpiračnú skupinu. Uznali, že je potrebné zaviesť vojenskú diktatúru a poverili ňou Kościuszka. Ako si Hugo Kołłątaj zapísal do svojho denníka:
| „ | Aby sme sa vyhli nešťastným náhodám Francúzskej revolúcie, dohodli sme sa, že povstanie v Poľsku bude pod diktatúrou jedného muža, ktorý si získa dôveru ľudu. Celý národ na to poukazoval | “ |
K národnému sprisahaniu sa pridali bývalí členovia Zhromaždenia priateľov vládnej ústavy z čias štvorročného sejmu, väčšinou slobodomurári. Predstavitelia pravého krídla národného sprisahania boli stúpencami obnovy republiky z čias prijatia Ústavy 3. mája; ich cieľom bolo uskutočniť povstanie len silami armády, bez toho, aby povolali buržoáziu a roľníkov do zbrane.
Vo svojich pokynoch pre vodcov tajného sprisahania Kościuszko napísal:
| „ | Takýto slávny cieľ, ktorým je vyslobodenie národa z jarma otroctva uprostred najťažších sklamaní, by sa mal dobre zvážiť, nie v rýchlosti občianskeho citu, ale chladným rozumom, s prihliadnutím na všetko, aby krajina nebola uvrhnutá do ešte väčšieho otroctva, ale aby ani raz nestratila nádej na jeho znovuzískanie. | “ |
Pokus o dohodu s revolučným Francúzskom
[upraviť | upraviť zdroj]Po zvrhnutí Ústavy 3. mája sa niektorí z emigrantov, ktorí ju podporovali, usadili v Lipsku, kde Marie Louis Descorches viedol vytvorenie tzv. emigračného výboru. Raison d'etat ich nútil hľadať pomoc vo Francúzsku bez ohľadu na ich názor na jakobínov a ich vládu, takže začiatkom roku 1793 výbor vyslal Tadeáša Kosciuszka na tajnú misiu do Paríža, aby francúzskej vláde predložil plán na vyvolanie revolúcie v Poľsku s francúzskou pomocou a začatie vojny s Ruskom, Rakúskom a Pruskom.
Počas cesty cez Belgicko sa Kościuszko stretol s generálom Charlesom Françoisom Dumouriezom, ktorého oboznámil s plánmi na povstanie v Poľsku. Dumouriez, ktorý sa naďalej spolčoval s Rakúšanmi, im odovzdal plány; tí ich odovzdali Rusom.
Začiatkom februára 1794 prišiel Francois Barss do Paríža, aby obnovil svoj pokus o získanie pomoci z Francúzska. Oficiálna odpoveď znela:
| „ | Republika nemôže účinne podporovať zbrojenie Poliakov, navyše Poliaci nechápu všemocnosť ľudu, nepodarí sa im vyvolať v Rusku zmätok. Záložné právo, ktoré navrhujú na starostovstvá a národný majetok vo výške 12 miliónov, ktorého úver požadujú, je príliš neurčité a príliš neisté, aby sa s ním dalo počítať. | “ |
Prepuknutie
[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 11. septembra 1793 sa Kościuszko stretol so zástupcami národného sprisahania v Podgórze pri Krakove, kde prerokoval plány priebehu povstania. Stála rada 11. februára 1794 posúdila nótu ruského vyslanca, ktorá podmieňovala záruku zahraničnej pôžičky znížením stavu armády. Plány na redukciu armády vypracovali generál Jan August Cichocki a generál Jan Henryk Dąbrowski. Vo februári 1794 Stála rada schválila nové štáby korunnej armády a armády Litovského veľkokniežatstva. Stála rada sa 21. februára 1794 na žiadosť ruského vyslanca Osipa Igelströma rozhodla znížiť stav armády o polovicu a násilne naverbovať tých, ktorí boli vyradní, do ruskej a pruskej armády. To bola jasná provokácia, ktorá spôsobila vypuknutie povstania.
Dňa 12. marca 1794 generál Antoni Józef Madaliński odmietol zníženie stavu 1. veľkopoľskej národnej jazdeckej brigády a na jej čele vyrazil z Ostrołęky smerom na Krakov.
Za oficiálny dátum začiatku povstania sa napriek tomu považuje 24. marec 1794. Po inštruktáži dôstojníkov krakovskej posádky sa Tadeusz Kościuszko a Józef Wodzicki vybrali na svätú omšu do kapucínskeho kostola, po ktorej položili svoje šable k oltáru v loretánskom dome. Následne prisahali, že sú pripravení položiť život za obranu vlasti.
Okolo 10.00 h sa na hlavnom krakovskom námestí objavil Tadeusz Kościuszko, po ktorom bola prečítaná reč a Kościuszko zložil prísahu:
| „ | Ja, Tadeusz Kościuszko, prisahám pred Bohom celému poľskému národu, že zverenú mi moc nepoužijem na nikoho súkromný útlak, ale len na obranu celých hraníc, obnovenie samosprávy národa a upevnenie všeobecnej slobody. Tak mi pomôž, Pane Bože, a nevinný umučený Syn jeho. | “ |
Akt povstania udelil Kościuszkovi titul najvyššieho veliteľa národných ozbrojených síl a zveril mu do rúk úplnú moc. Hlavným problémom sa stalo rozšírenie dovtedy málo početnej povstaleckej armády. Kościuszko mal k dispozícii jeden prápor pluku II (Wodzicki), jeden pluku III (Czapski) s celkovým počtom 800 mužov a brigádu Manzet (10 eskadrón). V tom čase sa ku Krakovu blížil brigadier Madaliński so svojou predtým vzbúrenou brigádou, ktorá mala až 1000 koní, a približovali sa ďalšie tri prápory III. a VI. pluku. Tieto jednotky, spolu až 4 000 mužov, predstavovali v čase vypuknutia povstania jedinú aktívnu povstaleckú silu.
Kościuszko vydal všeobecný rozkaz, podľa ktorého mal byť na každých päť domov vystrojený peší regrút, vybavený puškou, bodákom alebo sekerou, a na každých 50 jeden konský regrút. Okrem odvodu sa do armády hlásili aj dobrovoľníci, ktorí boli posielaní k delostrelectvu, ženijným jednotkám a peším streleckým útvarom. Kościuszko zaviedol službu v domobrane pre mužov vo veku 18-28 rokov, ktorí sa nemohli zaradiť do pravidelnej armády. Z domobrany sa v mestách vytvárali prápory, ktoré spolupracovali s pravidelnou armádou a niekedy aj s pešími plukmi. Odvody však prebiehali s nevôľou a očakávaný počet 10 000 vojakov sa v krakovskom vojvodstve nedosiahol. Veľké ťažkosti boli aj s výzbrojou, preto sa začali formovať kosecké oddiely vyzbrojené pikami a jazdeckými kosami.
Časový priebeh povstania
[upraviť | upraviť zdroj]
12. marca 1794 Antoni Madaliński odmietol zredukovať Prvú veľkopoľskú jazdeckú brigádu a viedol ju z Ostrołęky smerom na Krakov.
24. marca bolo na krakovskom námestí vyhlásené povstanie, pričom za hlavu povstania bol vymenovaný Tadeusz Kościuszko. Kościuszko verejne zložil prísahu na námestí.
24. marca Kosciuszkov zbor pochodoval smerom na Kielce.
4. apríla pri Racławiciach povstalecká armáda vedená samotným Kościuszkom vybojovala víťaznú bitku proti ruskej armáde, ktorej velil generálmajor Alexander Tormasov. Z vojenského hľadiska bolo víťazstvo pri Raclaviciach len epizódou poľsko-ruskej vojny a nebolo plne využité. Kościuszkovi sa nepodarilo rozbiť zbor Fiodora Denisova a vyčistiť Malopoľsko od ruských vojsk. Morálny význam bitky bol však oveľa dôležitejší – Poliaci získali vieru v možnosť víťazstva a povstanie sa rozšírilo do ďalších regiónov krajiny.
5. apríla v tábore pri Słomnikach Kościuszko oznámil poľskému národu správu o víťazstve pri Racławiciach.
6. apríla si Kościuszko rozložil tábor pri Bosutowe a k povstaniu sa pripojila aj Rusínske vojvodstvo.
7. apríla bolo do Krakova privezených 12 ruských diel ukoristených v Racławiciach.
8. apríla vymenoval Kościuszko Bartosza Głowackého za práporčíka krakovského granátnického pluku.
16. apríla bol v Šiauliai v Žmudi vyhlásený zákon o povstaní v Litovskom veľkovojvodstve.
17. apríla vypuklo Varšavské povstanie. Varšavská pospolitosť pod vedením Jana Kilińského vyhnala ruskú posádku z hlavného mesta. Ruské veľvyslanectvo bolo napadnuté a materiály dokazujúce, že poprední politickí predstavitelia poberali ruské platy, boli zhabané. Ignacy Wyssogota Zakrzewski sa postavil na čelo hlavného mesta.
18. apríla v tábore pri Bosutowe Kościuszko vydal proklamáciu v prospech roľníkov za oslobodenie od poddanstva a humánne zaobchádzanie s nimi.
19. apríla bola vo Varšave vytvorená Dočasná rada.
23. apríla vypuklo vo Vilniuse povstanie, ktoré viedol Jakub Jasiński. Bol vyhlásený zákon o povstaní litovského národa. Povstanie bolo úspešné. Počas udalostí vo Vilniuse boli zabití 3 Poliaci a 20 Rusov. Mnoho ruských vojnových zajatcov bolo zajatých a zhromaždených v kostole svätého Kazimíra vo Vilniuse.
24. apríla bol vo Varšave založený Poľský jakobínsky klub.
24. apríla bola vo Vilniuse zriadená Najvyššia litovská vládna rada.
25. apríla bol vo Vilniuse súdený a verejne obesený litovský veľkovojvoda Szymon Marcin Kossakowski. Kościuszko sa utáboril v Igołomi.
30. apríla sandomierska šľachta v Novom Korczyne oznámila, že sa pridala k povstaniu.
3. mája vymenovala Najvyššia vládna rada generála Jakuba Jasińského za vrchného veliteľa litovskej armády. Katarína II. vymenovala Nikolaja Repnina za hlavného veliteľa ruských vojsk vyslaných na potlačenie povstania.
5. mája si Kościuszko postavil opevnený tábor pri Połanci. V tábore hlavný veliteľ očakával príchod Veľkopoľskej divízie a Volynskej divízie, ktorej na žiadosť vojakov velil podplukovník Jan Grochowski (spolu asi 6600 vojakov). Po spojení s divíziami Grochowského plánoval Kościuszko rozbiť zbor ruských vojsk, ktorému velil generál Fiodor Denisov. Denisov sa zasa snažil zabrániť spojeniu poľskej armády. 13. mája Rusi zaútočili na Kościuszkovu armádu pri Połanci, ale boli odrazení. Obe armády sa naďalej navzájom pozorovali.
7. mája Kościuszko vydal v Połanci univerzál, ktorý upravoval pozemkové povinnosti roľníkov a zabezpečoval im účinnú štátnu starostlivosť, bezpečnosť majetku a spravodlivosť v poriadkových komisiách. Tento zákon, známy ako Połaniec uniwersał, zavŕšil množstvo dekrétov a proklamácií, ktoré Kościuszko vydal v roľníckych záležitostiach od začiatku povstania.
8. mája došlo vo Varšave k nepokojom prostého ľudu.
9. mája boli vo Varšave verejne obesení vodcovia Targowice, ktorých trestný súd odsúdil na smrť: livonský biskup Józef Kazimierz Kossakowski, veľký hejtman koruny Piotr Ożarowski, maršal stálej rady Józef Ankwicz a poľný hejtman Litvy Józef Zabiełło.
10. mája bola vytvorená Najvyššia národná rada, povstalecká vláda.
16. mája pruský kráľ Fridrich Viliam II. oznámil, že sa zapojí do bojov. V noci divízie Jana Grochowského prekročili Vislu pri Annopole a pochodovali smerom na Połaniec. Denisov si uvedomil, že nebude môcť zabrániť pripojeniu poľskej armády, a stiahol sa do Szczekocina, kde sa zhromažďovala pruská armáda pod vedením Fridricha Viliama II.
19. mája sa Kościuszko vydal z Połanca prenasledovať Denisova.
1. júna Najvyššia národná rada zriadila Ústrednú deputáciu Litovského veľkokniežatstva.
3. júna generál Michal Wedelstedt vybojoval bitku pri Dubienke s ruskou divíziou generála Zagriažského.
6. júna sa pri Szczekocinách odohrala ďalšia bitka medzi poľskou armádou a spojenými rusko-pruskými silami Fiodora Denisova a Fridricha Wilhelma II. Po prudkých bojoch boli Poliaci nútení ustúpiť smerom k Varšave a Kościuszko bol ľahko zranený. Poľské straty boli ťažké. Padlo 2 000 vojakov. V boji zahynuli dvaja generáli: Józef Wodzicki a Jan Grochowski. Bartosz Głowacki bol smrteľne zranený.
8. júna ruský zbor generála Wilhelma Derfeldena porazil Poliakov, ktorým velil generál Józef Zajączek, v bitke pri Chelme. Prenasledovaný Derfeldenovým zborom sa Zajączek stiahol do Lublinu a odtiaľ do Varšavy.
15. júna pruská armáda obsadila Krakov, ktorému sa vzdal Ignacy Wieniawski, ktorý velil obrane mesta.
17. júna major Klemens Liberadzki začína pochod na Wolin s cieľom vyvolať tam povstanie.
26. júna sa divízie Jakuba Jasińského a Jerzyho Franciszeka Grabowského zúčastňujú bitky pri Soli so zbormi Nikolaja Zubova a Leontija Bennigsena.
27. júna v Liepāji obyvatelia Kurónska oznámili, že sa pridali k povstaniu. Cisár vo Viedni vydal edikt, ktorým nariadil vstup rakúskej armády do republiky.
28. júna boli vo Varšave obesení zradcovia; na šibenici viseli zvyšní vodcovia Targowickej konfederácie a ľudia podozriví zo zrady.
30. júna vstúpil rakúsky zbor do krakovského, sandomierskeho a lublinského vojvodstva.
7. júla rakúska armáda obsadila Lublin.
10. júla plukovník Walenty Kwaśniewski odrazil útok pruskej armády generála Heinricha Günthera na Kolno, pruská divízia generála Friedricha Göcklinga rozbila povstalcov Józefa Więckowského pri Rajgrodzkom jazere, divízia generála Stanisława Mokronowského sa stretla s Prusmi pri Błoniach, divízia generála Józefa Zajączka bojovala proti ruským jednotkám pri Gołkowe.
13. júla do 6. septembra obliehanie Varšavy ruskými a pruskými vojskami. Pruské vojská zablokovali hlavné mesto zo severu. Spolu s nimi bol prítomný aj kráľ Friedrich Wilhelm II. Pruská armáda mala 30 000 vojakov. Z juhu bola Varšava blokovaná ruským zborom generála Ivana Fersena. Boje prebiehali na predmestí hlavného mesta.
19. júla a 20. júla ruský zbor obliehal Vilnius. Mesto bránil generál Jerzy Franciszek Grabowski. Mal k dispozícii 350 pravidelných vojakov a asi 1 000 mešťanov vyzbrojených kosami a pikami. Ruské sily útočili na mesto pod vedením generála Bohdana Fiodoroviča Knorringa. Niektorí obyvatelia v panike utiekli za rieku Neris. Rusi obsadili zákopy, ale brány mesta sa im nepodarilo dobyť. Pri Bráne úsvitu pokračovali prudké boje. Správa o blížiacej sa poľskej pomoci prinútila Rusov k ústupu. Vilnius v ten deň nepadol. Adam Mickiewicz to opísal v diele 'Pán Tadeusz:
| „ |
|
“ |
27. júla pruská armáda obsadila Wolu, ktorú bránil generál Józef Zajączek.
2. augusta zvíťazila divízia Karola Sierakowského nad Rusmi v bitke pri Slonime.
11. augusta zomrel prímas Michał Poniatowski.
12. augusta Vilnius kapituloval.
19. augusta – 23. augusta Kościuszko vymenoval Vojenský trestný súd, ktorého predsedom sa stal generál Józef Zajączek.
21. augusta sa k povstaniu pripojilo Veľkopoľsko, kde vypuklo Veľkopoľské povstanie.
25. augusta po prudkých bojoch Prusi obsadili Szwedzki Gorki pri Varšave, ktoré bránil knieža Józef Poniatowski. Wawrzyszew padol.
28. augusta stroskotal silný pruský útok na Považský prales, ktorý bránil Jan Henryk Dąbrowski podporovaný Kościuszkom. Bol to posledný veľký útok na poľské pozície. V priebehu bojov na predmestí Varšavy sa pruská armáda zmenšila na 18 000. Stratila takmer polovicu svojho pôvodného počtu. V noci z 5. septembra na 6. septembra ustúpili pruské a ruské vojská z Varšavy. Prusi ustúpili do Veľkého Poľska a Rusi za Pilicu.
6. septembra Rusi a Prusi ukončili obliehanie Varšavy.
11. septembra Vojenský trestný súd odsúdil na smrť chelmského biskupa Wojciecha Józefa Skarszewského.
13. septembra Kościuszko zmenil rozsudok súdu na doživotné väzenie.
17. septembra porážka divízie Karola Sierakowského v bitke pri Krupczyciach so zborom generála Alexandra Suvorova. Ruský zbor získal voľnú cestu do Brestu.
18. septembra Najvyššia národná rada rozhodla nahradiť roľnícku daň odvodom, pričom určila odvod 1 rekrúta z 10 domov a jazdeckého koňa z 50 domov.
19. septembra generál Alexander Suvorov porazil zbor Karola Sierakowského v bitke pri Terespole.
19. septembra Tadeusz Kościuszko bojoval v Siedlciach.
25. septembra do Gniezna vstúpil generál Jan Henryk Dąbrowski.
30. septembra Generál Henryk Dąbrowski porazil Prusov v bitke pri Łabiszyne.
2. októbra generál Henryk Dąbrowski obsadil Bydgoszcz.
4. októbra ruský zbor generála Ivana Fersena prekročil pravý breh Visly.
9. októbra – 10. októbra povstalecké jednotky sa sústredili v Podzamczu.
10. októbra sa odohrala bitka pri Maciejowiciach; Tadeusz Kościuszko, ktorý bol v bitke zranený, sa dostal do ruského zajatia a bol uväznený v Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade.
12. októbra Najvyššia národná rada vyhlásila Tomasza Wawrzeckého za hlavu povstania.
14. októbra začal generál Henryk Dąbrowski ustupovať z Veľkého Poľska.
16. októbra prišiel Tomasz Wawrzecki do Varšavy a zložil prísahu ako najvyšší náčelník povstania.
19. októbra Najvyššia národná rada vymenovala na žiadosť náčelníka Tomasza Wawrzeckého vojnovú radu.
22. októbra sa ustupujúci zbor generála Henryka Dąbrowského prebil cez Bzuru.
4. novembra armády generála Alexandra Suvorova a generála Ivana Fersena postupovali na Varšavu. Po obsadení Prahy (Praga, predmestie Varšavy) Rusi vyvraždili obyvateľstvo.
4. novembra pruská armáda obsadila Ostrolku.
5. novembra povstalecké jednotky brániace Varšavu kapitulovali.
8. novembra opustil Varšavu vodca Tomasz Wawrzecki. Rakúske vojská obsadili Radom.
9. novembra ruské vojská slávnostne vstúpili do Varšavy.
16. novembra sa pri Radošiciach uskutočnilo konečné rozpustenie povstaleckých oddielov náčelníkom Tomaszom Wawrzeckim a kapitulácia pred generálom Fiodorom Denisovom.
24. októbra Rusko, Prusko a Rakúsko uskutočnili tretie delenie Poľska. Veľkopoľsko zmizlo z mapy Európy.
16. decembra Pápež Pius VI. vydal krátky list, v ktorom odsúdil Kościuszkovo povstanie a označil ho za bezbožný čin. Jeho obsah ovplyvnil nuncius Laurentius Litta.
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Povstanie sa skončilo úplnou porážkou a nasledovalo tretie delenie Poľska. Už 22. júla 1794 Katarína II. oznámila Prusku a Rakúsku, že:
| „ | ...bolo načase, aby tri súdy podnikli kroky nielen na uhasenie poslednej iskry požiaru, ktorý vypukol v susednej krajine, ale aj na zabránenie tomu, aby z popola vznikol nový plameň. | “ |
Počas ôsmich mesiacov povstania poľská strana zmobilizovala do boja približne 150 000 mužov, z ktorých takmer 100 000 slúžilo v pravidelných jednotkách a 50 000 v domobrane a v spoločnom hnutí. V táboroch a v povstaleckých líniových jednotkách bolo 70 000 ľudí. Približne 20 000 povstalcov bolo vyhnaných na Sibír. Ako odmenu za potlačenie povstania dostali ruskí generáli majetky v poľských hospodárstvach alebo dostali pôdu skonfiškovanú účastníkom povstania.
Zbierka Załuskej knižnice, ktorá obsahovala 400 000 zväzkov, 20 000 rukopisov a 40 000 rytín, sa stala ruskou vojnovou korisťou a počas prevozu do Petrohradu sa rozkradla. Prišlo len 260 000 zväzkov, 11 000 rukopisov a 24 500 rytín.
Kráľ Stanislav II. pod nátlakom Ruska abdikoval koncom novembra 1795.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ A.S, Petit Press. Tragický koniec poľského kráľovstva [online]. historickarevue.sme.sk, [cit. 2023-04-06]. Dostupné online.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kościuszkovo povstanie
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Insurekcja kościuszkowska na poľskej Wikipédii a Kościuszko Uprising na anglickej Wikipédii.