Deuterokánonický spis
Deuterokánonický spis je taký biblický spis, ktorý je súčasťou kánonu Svätého písma v Katolíckej cirkvi (spolu s protokánonickými spismi), ale ktorého kánonickosť nebola od začiatku a všade uznávaná. Medzi katolícke deuterokánonické spisy patria niektoré spisy Starého zákona a aj niekoľko spisov Nového zákona.
Starý zákon
[upraviť | upraviť zdroj]Medzi starozákonné katolícke deuterokanonické spisy patria:[1]
- Kniha Tobiáš
- Kniha Judita
- Kniha Ester - deuterokánonické sú tieto dodatky: 10,4-16,24 (kde z toho: 10,4-11,1 je záver knihy; 11,2-12,6 patrí na začiatok knihy; 13,1-7 patrí k 3,13; 13,8-14,19 patrí k 4, 17; 15,1-3 patrí k 4,8; 15,4-19 patrí k 5,1; 16,1-24 patrí k 8,12)
- Kniha múdrosti
- Kniha Sirachovcova
- Kniha proroka Barucha
- Kniha proroka Daniela - deuterokánonické sú tieto dodatky: 3,24-45; 3,46-90; 3,46-90; celá hlava 13; celá hlava 14
- Prvá kniha Machabejcov
- Druhá kniha Machabejcov
Starozákonné deuterokánonické spisy Katolícka cirkev rešpektuje ako súčasť biblického kánonu ale nie sú súčasťou palestínskeho kánonu uznávaného Židmi a protestantmi. Protestanti ich zaraďujú medzi apokryfy.
Nový zákon
[upraviť | upraviť zdroj]Novozákonné katolícke deuterokánonické spisy sú:[1]
- List Hebrejom
- Jakubov list
- Druhý Petrov list
- Druhý Jánov list
- Tretí Jánov list
- Júdov list
- Zjavenie apoštola Jána
Novozákonné deuterokánonické spisy sa, na rozdiel od starozákonných, nachádzajú aj v protestantskom kánone.
Terminológia
[upraviť | upraviť zdroj]Pretože existujú rozdiely medzi cirkvami v poňatí biblického kánonu, existuje tiež rozdiel v používaní slov, označujúcich neskoré starozákonné spisy. Spisy označované ako deuterokanonické (v protestantskej terminológii apokryfné) označujú pod rôznymi pojmami ako súčasť Biblie najmä stúpenci katolíckej dokríny. Protestantizmus deuterokanonické knihy Starého zákona nikdy neprijal. Azda s výnimkou anglikánskej a episkopálnej cikrvi, i keď je diskutabilné či by sa anglikánska cirkev mala radiť k protestantskému táboru. Zaradenie apokryfných kníh do kánonu siaha až k Rímskej synode roku 382. Pre prehľad jednotlivých kníh a ich zaradenie v rôznych církvách pozri heslo Apokryf.
Väčšina rukopisov Septuaginty (ktorá obsahuje Starý zákon) obsahuje spisy označované ako deuterokanonické. Tie boli rovnako ako spisy novozákonné spísané v gréčtine, niektoré zrejme pôvodne hebrejsky, ale pôvodný text bol stratený. Až archeologické nálezy 20. storočia tieto pôvodné fragmenty odhalili, napr. 2/3 knihy Sirachovec.
Použitie pojmu „apokryf“ (ktorý pre deuterokánonické knihy používajú protestanti) implikuje, že pojednávaný spis nemá v skutočnosti do Biblie byť zaraďovaný. Existuje tiež problém rozdielu v chápaní pojmu apokryf pri apokryfoch starozákonných a novozákonných. Pre akademické použitie sa preto pre korpus uvedených kníh väčšinou doporučuje (pozri Society of Biblical Literature) namiesto pomenovania „apokryf“ použitie pojmu „deuterokanonická literatúra“.
Gréckym ekvivalentom pre deuterokánonické knihy je termín anaginoskomena.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- deuterokánonické spisy. In: HERIBAN, Jozef. Príručný lexikón biblických vied. 3. opr. a dopl. vyd. Bratislava : Don Bosco, 1998. 1366 s. (Biblica; zv. 4.) ISBN 80-88933-07-2. S. 308.