Diagoras z Rodosu
Diagoras (starogr. Διαγόρας – Diagoras) bol jeden z najslávnejších športovcov starovekého Grécka. Známym sa stal nielen svojim vlastným olympijským víťazstvom, ale aj olympijskými víťazstvami svojich synov a vnukov.[1]
Pochádzal z Rodu, z otcovej strany bol potomkom Damagéta, kráľa mesta Ialysos, z matkinej strany potomkom messénskeho kráľa Aristomena.[2] V Olympii zvíťazil v boxe roku 464 pred Kr. a na ostatných panhelénskych slávnostiach zvíťazil v boxe najmenej sedemkrát (štyrikrát na isthmijských, dvakrát na nemejských a najmenej raz na pythijských hrách). Bol to statný chlap (meral 225 cm), ktorý údajne ostatných súčasníkov prevyšoval aj v čestnosti boja a hovorilo sa o ňom, že bol ušľachtilý človek. Pindaros o ňom zaznamenal jednu z najlepších Olympijských ód: „vzdialená je mu pýcha a kráča vždy rovnou cestou, nemá rád podvod a klam“. Takmer rovnakú slávu si v Olympii vydobyli aj jeho synovia. Najstarší syn Damagétos sa stal dvojnásobným olympijským víťazom v pankratiu, Akousilaos zvíťazil v boxe a najmladší Dórieus trikrát dobyl víťazstvo v pankratiu.[1][3][4] Aj jeho vnuci Eukles a Peisirrhodos sa v Olympii preslávili svojimi víťazstvami.[1]
Na 83. olympijských hrách v roku 448 pred Kr. zvíťazili jeho synovia Damagétos a Akousilaos v jednom dni.[5] Víťazstvo dvoch synov jedného otca, ktorý bol sám olympijským víťazom svet ešte nevidel (ani potom). Jasajúci diváci hádzali k jeho nohám kvety[5] a keď obaja synovia zobrali otca na plecia a niesli ho doprostred štadióna všetci volali: „Dlho nech žije Diagoras“ a keď na chvíľu stíchli, aby sa mohol poďakovať, z hľadiska zvolal nejaký Sparťan: „Zomri Diagoras hneď teraz!“ Nebola to zlomyselnosť ani závisť, ale výraz toho, že väčšie blaho v živote už smrteľník nedosiahne. Diagoras premožený šťastím v tej chvíli naozaj umrel.[1]
Diagoras vošiel svojou smrťou do prísloví. Cicero ju pripomína ešte aj po štyroch storočiach v Tuskulských rozhovoroch.[1][6]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 179-180.
- ↑ Pindaros, Epinikion, Olympijské ódy 7.[1]
- ↑ Pindaros, Epinikion, Olympijské ódy 7, 113 – 122
- ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,4.
- ↑ a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,7,3.
- ↑ Cicero. Marcus Tullius Cicero Tuskulské hovory. Praha : nakladatelství Svoboda, 1976. 25-068-76. S. 82.