Dionysiades (sochár)

Dionysiades (starogr. Διονυσιάδης) bol grécky sochár v 2. stor. pred Kr.^[1]

Dionysiades, zrejme z ostrova Rodos^[2](iní autori o tom pochybujú^[3]^[4]), bol jedným zo sochárov, ktorí pracovali na Veľkom Diovom oltári v Pergamone (postavený bol v rokoch 180 – 160 pred Kr. za vlády pergamského kráľa Eumena II., podstavec je ozdobený monumentálnymi vlysmi so sochárskou výzdobou, znázorňujúcou Gigantomachiu - boj Gigantov s bohmi^[5]).^[6] Na veľkom vlyse Gigantomachie, ktorý sa nachádzal na podstavci svätyne Dia a Atény, sú aj mená sochárov, pochádzajúcich z Pergamonu, Atén, Trallu (neskôr Seleukeie ^[7]) alebo Rodosu.^[8] Medzi menami týchto sochárov sa nachádza aj (fragmentárne) meno Dionysiada a meno jeho spolupracovníka Menekrata.

Δι[ο]νυσιά̣[δης {²τοῦ δεῖνος}² καὶ Μενεκρ]άτης [Με]νεκράτο[υς {²ethnicum?}²] ἐπόησαν.

Di[o]nysia[des a Menekr]ates syn [Me]nekrata zhotovili

^[9]^[10]^[11] Hranaté zátvorky v starogréckom texte dopĺňajú medzery (lacunae) a označujú písmená, ktoré sú nečitateľné alebo úplne stratené.^[12]

Referencie a bibliografia

↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 295.
↑ Bernard S. Myers. Encyclopedia of World Art. New York : McGraw-Hill, 1959. ISBN 978-00-7019-466-3. S. 153.
↑ Brunilde Sismondo Ridgway. Hellenistic Sculpture: The styles of ca. 200-100 B.C. Madison : Univ of Wisconsin Press, 1990. ISBN 978-02-9915-470-7. S. 54.
↑ Brunilde Sismondo Ridgway. Second Chance: Greek Sculptural Studies Revisited. London : Pindar, 2004. ISBN 978-18-9982-889-0. S. 737.
↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 190.
↑ Margarete Bieber. The Sculpture of the Hellenistic Age. New York : Hacker Art Books, 1981. ISBN 978-08-7817-257-3. S. 114.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 175.
↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Pergamodi Misia [1]
↑ Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor - Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 70 [2]
↑ A. von Salis. Der Altar von Pergamon. Wien : Рипол Классик, 1912. ISBN 978-58-7249-801-8. S. 12.
↑ Jeffrey M. Hurwit. Artists and Signatures in Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0710-571-3. S. 139.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.

[:295-1] Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 295.

[:153-2] Bernard S. Myers. Encyclopedia of World Art. New York : McGraw-Hill, 1959. ISBN 978-00-7019-466-3. S. 153.

[:54-3] Brunilde Sismondo Ridgway. Hellenistic Sculpture: The styles of ca. 200-100 B.C. Madison : Univ of Wisconsin Press, 1990. ISBN 978-02-9915-470-7. S. 54.

[:737-4] Brunilde Sismondo Ridgway. Second Chance: Greek Sculptural Studies Revisited. London : Pindar, 2004. ISBN 978-18-9982-889-0. S. 737.

[:190-5] José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 190.

[:114-6] Margarete Bieber. The Sculpture of the Hellenistic Age. New York : Hacker Art Books, 1981. ISBN 978-08-7817-257-3. S. 114.

[:175-7] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 175.

[:1-8] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Pergamodi Misia [1]

[:2-9] Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor - Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 70 [2]

[:12-10] A. von Salis. Der Altar von Pergamon. Wien : Рипол Классик, 1912. ISBN 978-58-7249-801-8. S. 12.

[:139-11] Jeffrey M. Hurwit. Artists and Signatures in Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0710-571-3. S. 139.

[:268-12] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]