Disociatívna porucha

Disociatívna porucha
Klasifikácia
MKCH-10	F44 Disociatívne poruchy (odkaz)
Pozri aj Medicínsky portál

Disociatívna porucha (alebo tiež konverzná porucha) patrí medzi psychické ochorenia. V MKCH-10 sú disociatívne poruchy zaradené v piatej kapitole (Duševné poruchy a poruchy správania) pod kódom F.44. Disociatívne poruchy sú nazývané disociatívnými, pretože takmer vždy v ich prípade ide o disociáciu od pacientovej osobnosti alebo jeho minulosti. Spoločné črty disociatívnych a konverzných porúch sú čiastočná alebo úplná strata normálnej integrácie medzi spomienkami na minulosť, pocitom identity, bezprostrednými pocitmi a ovládaním pohybov tela. Predpokladá sa ich psychogénny pôvod, časová súvislosť s traumatickými udalosťami, neriešiteľnými a neznesiteľnými problémami, narušenými vzťahmi alebo medziľudskými konfliktmi. Väčšina disociatívnych porúch vzniká pod vplyvom zážitku psychickej traumy v detstve alebo v dospelosti. Neúnosné emócie, spomienky, intenzívne negatívne až traumatické zážitky či myšlienky sú disociované od vedomej časti psychiky, sú vytláčané do podvedomia a stávajú sa podkladom pre tvorbu rôznych psychických a telesných príznakov. Najzávažnejší priebeh a prognózu majú pacienti s psychogénnymi neepileptickými záchvatmi, ktorí sú veľmi často liečení chybne pre epilepsiu. Príznaky vznikajú v úzkej súvislosti s psychickým stresom a často sa zjavujú odrazu. Do tejto skupiny patria len poruchy vôľovo ovládaných somatických funkcií a straty citlivosti. Poruchy zahŕňajúce bolesť a iné komplexné somatické pocity sprostredkované autonómnym nervovým systémom sa zaraďujú medzi psychosomatické poruchy (F45.0). Vždy treba myslieť na možnosť neskoršieho nástupu vážnych somatických alebo psychických porúch.

Zahŕňa:

• Konverznú hystériu
• Konverznú reakciu
• Hystériu
• Hysterickú psychózu

Nezahŕňa:

• Simuláciu (vedomú simuláciu) (Z76.5)

Etiológia

Disociatívne poruchy sú spojené s ťažkým psychickým stresom v detstve, najčastejšie s rituálnym sexuálnym alebo fyzickým zneužívaním.

Príznaky

Človek s disociatívnou poruchou uniká skutočnosti spôsobmi, ktoré sú nedobrovoľné a nezdravé. Osoba s disociatívnou poruchou zažíva odpojenie a nedostatok kontinuity medzi myšlienkami, spomienkami, prostredím, akciou a identitou.

Príznaky disociatívnej poruchy – amnézia a závislosť od alternatívnych identít – čiastočne závisia aj od stavu poruchy, ktorú jedinec prejavuje. Príznaky sa zvyčajne rozvíjajú ako reakcia na traumu a pomáhajú udržať ťažké spomienky na uzde. Časy aktuálneho stresu môžu dočasne zhoršiť príznaky ochorenia. Disociatívna porucha spôsobuje veľké ťažkosti s fungovaním v každodennom živote.

Disociatívna porucha sa obvykle vyvíja ako spôsob vyrovnania sa s nejakou prežitou traumou. Poruchy sa najčastejšie vytvárajú u detí vystavených dlhodobému fyzickému, sexuálnemu alebo psychickému týraniu, alebo menej často v domácom prostredí, ktoré je desivé alebo vysoko nepredvídateľné. Stres spojený s vojnou alebo živelnými pohromami môže tiež spustiť disociatívnu poruchu.

Podľa niektorých zdrojov je istým spôsobom možné charakterizovať disociatívne poruchy ako dôsledok neriešenej posttraumatickej poruchy, najmä v detstve.

Osobná identita sa vytvára už počas detstva. Takže dieťa je schopné, rovnako ako dospelý, v prípade veľkej traumy zareagovať tak, že sa u neho vytvorí stav, v ktorom je schopné pozorovať traumatickú udalosť, akoby sa diala inej osobe. Dieťa, či vo všeobecnosti jedinec, použije tento mechanizmus na zvládnutie reakcií na stresové situácie v priebehu života.

Ľudia, ktorí čelia alebo čelili dlhodobému fyzickému, sexuálnemu alebo emocionálnemu zneužívaniu v detstve, sú najväčším rizikom pre vznik disociatívnej poruchy. Deti a dospelí, ktorí zažili iné traumatické udalosti, ako je napríklad vojna, prírodné katastrofy, únosy, mučenie alebo invazívne liečebné procedúry – tiež sa u nich môže vyvinúť tento stav.

Depersonalizácia a derealizácia – prebiehajúce alebo epizódne pocity oddelenia alebo stavu bytia mimo seba – pozorovanie svojich činov, pocitov, myšlienok, a to z diaľky, akoby sa pozerali na film (depersonalizácia). Ďalšie osoby a veci okolo jedinca môžu pociťovať oddelene a hmlisto alebo akýmsi snovým spôsobom, a svet sa jedincovi môže zdať nereálny (derealizácia). Môžete u jedinca zaznamenať depersonalizáciu alebo derealizáciu alebo oboje naraz. Tieto príznaky môžu byť veľmi stresujúce, môžu trvať iba pár sekúnd, alebo prichádzajú a odchádzajú bežne, v priebehu času.

Časté príznaky:

• Strata pamäti (amnézia) určitých lehôt, udalosti a ľudí.
• Duševné zdravotné problémy, ako sú depresia, úzkosť, samovražedné myšlienky a pokusy.
• Pocity oddelenia od seba.
• Vnímanie ľudí a vecí okolo seba ako skreslené a nereálne.
• Rozmazaný zmysel pre identitu.
• Veľký dôraz a požiadavky na vzťah, alebo problémy vo vzťahoch, v práci alebo iných dôležitých oblastiach života.

Disociácia

Disociácia je obranný psychický mechanizmus, ktorý jedinec nevedome použije, keď jeho psychika nie je schopná vyrovnať sa s určitým psychickým obsahom. Daná osoba tento obsah preto odštiepi – disociuje od vedomej oblasti psychiky – a následne nie je nútená sa s ním vyrovnávať, čo však má často dôsledky vo forme ovplyvnenia celkovej stability psychiky s následnou tvorbou rôznych príznakov. Disociácia môže nastať aj u relatívne zrelého a psychicky vyrovnaného jedinca v situácii neúnosnej traumatizácie, napríklad keď sa stane obeťou znásilnenia, prepadnutia, havárie a pod. Túto traumu potom dočasne alebo trvalo emočne neprežíva, prípadne na ňu má amnéziu. Udáva sa, že mechanizmus disociácie si stabilnejšie osvojujú ako egosyntonnú stratégiu predovšetkým jedinci, ktorí boli v detstve vystavení opakovanej traumatizácii, napr. obete sexuálneho zneužívania, psychického týrania a pod. Mechanizmus disociácie potom nevedome využívajú na vyrovnávanie sa s nepríjemnými zážitkami a psychickými problémami aj v dospelosti.

Konverzia

Konverzia je psychický mechanizmus, vplyvom ktorého je pre pacienta neúnosný psychický súbor pocitov, prianí a myšlienok nahradený telesným príznakom, väčšinou alteráciou senzorických a motorických funkcií, prejavujúcich sa ako somatické ochorenie.

Klasifikácia

Disociatívna amnézia (F44.0)

Ide o klasickú funkčnú poruchu epizodickej pamäti. Nezasahuje väčšinou procedurálnu pamäť alebo ukladanie pamäťových stôp, ako je to napríklad pri Korsakovského syndróme. Oproti demencii je porucha pamäti vo väčšine prípadov vratná.

Vyznačuje sa tromi rysmi:

1. Typ narušenia pamäti. Ide o poruchu epizodickej pamäti, chýba schopnosť vybaviť si spomienky na konkrétne udalosti, nie na skôr získané vedomosti a zručnosti.

2. Časové ohraničenie. Strata pamäti sa obmedzuje na jedno alebo viac časových období, ktoré siahajú od minút po roky. Väčšinou nejde len o zahmlenie spomienky, skôr o plnú neschopnosť vybaviť si informácie, ktoré boli v minulosti už do pamäti uložené. Oproti poruche pamäti pri Korsakovovom syndróme a Alzheimerovej chorobe tu nie je postihnutá schopnosť ukladať nové informácie do epizodickej pamäti v priebehu učenia. Z tohto pohľadu je disociatívna amnézia typicky retrográdneho než anterográdneho charakteru.

3. Typ zabudnutých udalostí. Najčastejšie nie je postihnutá osoba schopná vybaviť si spomienku na udalosť traumatického charakteru. Coons a Milstein (1986) opísali u pacientov s disociatívnou amnéziou neschopnosť vybaviť si spomienky na sexuálne zneužívanie, manželský nesúlad, sexuálne aktivity, suicidálne pokusy, kriminálne činy a smrť blízkych osôb.

Disociatívna amnézia sa objavuje najčastejšie u osôb v 3. a 4. dekáde veku, väčšinou zahŕňa neschopnosť vybaviť si jeden časový úsek, zriedka viac časových úsekov. Výpadok spomienky je väčšinou jasne ohraničený, jedinec nie je schopný vybaviť si ani hmlisté podrobnosti na disociovanú udalosť. Väčšinou si postihnutí nie sú vedomí, že majú výpadok v spomienke, často ich na to upozorní až ich okolie.

Hlavný príznak poruchy je strata pamäti, zvyčajne na dôležité čerstvé udalosti, ktorú nezapríčiňuje organická psychická porucha. Strata pamäti je príliš výrazná, než aby sa dala vysvetliť ako obyčajná zábudlivosť alebo vyčerpanosť. Amnézia sa zvyčajne sústreďuje na traumatické udalosti, ako sú nezhody a nečakané úmrtia, a býva parciálna a selektívna. Úplná a generalizovaná amnézia je zriedkavá, zvyčajne je súčasťou fúgy (F44.1). Ak je tak, je potrebné ju podľa toho zaradiť. Diagnóza sa nemá používať pri organickej mozgovej poruche, otrave alebo nadmernom vyčerpaní.

Nezahŕňa:

• Amnestickú poruchu vyvolanú alkoholom alebo inými psychoaktívnymi látkami (F10 – F19 so spoločnou štvrtou číslicou .6)
• Amnéziu NS (R41.3)
• Amnéziu anterográdnu (R41.1)
• Amnéziu retrográdnu (R41.2)
• Nealkoholický organický amnestický syndróm (F04)
• Postiktálnu amnéziu pri epilepsii (G40.–)

Disociatívna fúga (F44.1)

V prípade disociatívnej fúgy ide o zlyhanie integrity niektorých aspektov pamäti, stratu obvyklej identity a odbrzdenie automatizmov správania. Je charakteristická jednou alebo viacerými epizódami náhleho, neočakávaného cieľavedomého cestovania. Na priebeh tejto cesty je čiastočná alebo plná amnézia, v priebehu cesty môže byť prítomná neschopnosť vybaviť si svoju minulú identitu alebo postihnutý prijíma nevedome identitu inú, odlišnú od obvyklej, ktorá je však vo svojich prejavoch a zážitkoch veľmi chudobná, skôr ide o automatické správanie. Nezávislému pozorovateľovi sa však konanie postihnutého môže javiť ako vcelku normálne, skôr nenápadné. Počiatok fúgy je obvykle náhly, nadväzujúci na traumatickú životnú udalosť alebo bolestnú stratu (napríklad úmrtie blízkej osoby). Dĺžka trvania je najčastejšie hodiny, výnimočne dni až mesiace. Vo väčšine prípadov dochádza k spontánnemu odzneniu poruchy, udáva sa, že s pomocou hypnózy je možné sprístupniť disociovaný traumatizujúci materiál alebo odštiepenú časť osobnosti.

Fúga má všetky črty disociatívnej amnézie plus účelové cestovanie mimo každodenného rozsahu. Hoci je na periódu fúgy amnézia, nezávislému pozorovateľovi sa správanie pacienta počas nej javí úplne normálne.

Nezahŕňa:

• Postiktálnu fúgu pri epilepsii (G40.–)

Disociatívny stupor (F44.2)

U pacienta sa vyskytujú príznaky stuporu, pomocou žiadnej vyšetrovacej metódy však nie sú nájdené známky telesnej choroby, ktorá by bola jeho podkladom. Väčšinou nastáva náhle pod vplyvom zážitku závažnej stresujúcej udalosti, trvá hodiny až dni, vzácnejšie dlhšie, takisto sa aj náhle končí. Stupor je predstavovaný absenciou spontánnych pohybov a normálnej reaktivity na vonkajšie podnety (oslovenie, dotyky, svetlo), pacient bez pohnutia sedí alebo leží, oči sú väčšinou otvorené, pacient nespí. Diferenciálnou diagnostikou je nutné odlíšiť organickú príčinu, schizofrenický stupor a depresívny alebo manický stupor.

Diagnostikuje sa na základe hlbokého útlmu alebo úplného chýbania vôľových pohybov a normálnych odpovedí na vonkajšie popudy ako svetlo, hluk a dotyk, pričom vyšetrenie neodkryje žiadnu organickú príčinu. Navyše je pozitívnym dôkazom pre psychogénnu príčinu vo forme čerstvých stresových udalostí alebo problémov.

Nezahŕňa:

• Organickú katatónnu poruchu (F06.1)
• Stupor NS (R40.1)
• Stupor katatónny (F20.2)
• Stupor depresívny (F31 – F33)
• Stupor manický (F30.2)

Poruchy typu tranzu a posadnutia (F44.3)

Poruchy s prechodnou stratou pocitu osobnej identity a plného uvedomovania okolia. Zahŕňajú len stavy tranzu, ktoré sú nedobrovoľné a nechcené, okrem náboženských alebo kultúrne akceptovaných situácií.

V priebehu disociatívneho traznu dochádza k náhlej poruche vedomia, ktorá však nie je spravádzaná vznikom alternatívnej identity. Prítomné sú väčšinou výrazné telesné príznaky ako náhly kolaps, znehybnenie, strata rovnováhy, krik, plač. Schopnosti vybaviť si spomienky na tieto udalosti nebývajú narušené, ak je prítomná amnézia, nie je úplná.

Nezahŕňa:

• Stavy spojené s akútnymi a prechodnými psychotickými poruchami (F23.–)
• Stavy spojené s organickými poruchami osobnosti (F07.0)
• Stavy spojené so syndrómom po otrase mozgu (F07.2)
• Stavy spojené s intoxikáciou psychoaktívnymi látkami (F10 – F19 so spoločnou štvrtou číslicou .0)
• Stavy spojené so schizofréniou (F20.–)

Disociatívne motorické poruchy (F44.4)

U pacientov, ktorí trpia disociatívnou poruchou motoriky, dochádza k strate alebo narušeniu schopnosti robiť normálne voľné pohyby. Tieto príznaky pripomínajú väčšinou neurologickú poruchu, najčastejšie pod obrazom plégií (strata hybnosti) a paréz (čiastočná strata hybnosti) končatín, somatická príčina je však vyšetreniami vylúčená. Príznaky sú vo výraznej väčšine prípadov atypické a nezodpovedajú topicky postihnutiu nervového systému, často sú bizarné, premenlivého charakteru, napríklad bizarné astázie (neschopnosť pevne stáť), abázia (neschopnosť chodiť), prehnané trasenie končatín alebo celého tela, takisto apraxia (neschopnosť vykonávať rukami účelný pohyb), dyzartria (porucha artikulačných orgánov), afónia (neschopnosť hovoriť). Frekvencia týchto porúch nie je malá, 5 % až 24 % psychiatrických pacientov udalo prítomnosť týchto príznakov v anamnéze.

Najčastejšie typy porúch sa prejavujú stratou schopnosti pohybovať celými končatinami alebo ich časťami. Môžu veľmi pripomínať akúkoľvek ataxiu, apraxiu, akinézu, afóniu, dyzartriu, dyskinéziu, kŕče alebo ochrnutie.

Zahŕňa:

• Psychogénna afónia (neschopnosť rozprávať)
• Psychogénna dysfónia (sťažené, chrapľavé rozprávanie)

Disociatívne kŕče (konvulzie) – psychogénne neepileptické záchvaty (PNES) (F44.5)

Môžu veľmi pripomínať epileptické záchvaty charakterom pohybov, ale zriedkavo sú pri nich prítomné pohryzenie jazyka, podliatiny zavinené pádom a neudržanie moču. Strata vedomia zvyčajne nenastáva, alebo ju nahrádza stupor alebo tranz.

Z hľadiska početnosti a klinického významu táto skupina predstavuje najvýznamnejšiu oblasť disociatívnych porúch na neuropsychiatrickom pomedzí. V súvislosti s rozvojom video-EEG monitorovania v posledných cca 20 rokoch sa zistilo, že až 20 % osôb, ktoré boli liečené dlhodobo pre epilepsiu, touto chorobou netrpia, záchvatové stavy, ktoré boli liečené, boli disociatívneho pôvodu (1; Hovorka et al., 2003).

Prognóza vývoja pacientov s PNES: Z metaanalýz štúdií vyplýva, že pri stanovení správnej diagnózy disociatívneho pôvodu záchvatových príznakov a zavedení adekvátnej kombinácie psychoterapie a farmakoterapie je zhruba 33 % chorých úplne bez záchvatov po jednom roku od stanovenia diagnózy, 48 % po 2 rokoch, 57 %po 3 a 4 rokoch a 39 % po 5 rokoch. Za prognosticky nepriaznivé faktory pre terapiu sa pokladajú zneužívanie (sexuálne, emočné, telesné) v anamnéze, prítomnosť periodickej depresívnej poruchy, hlbšia porucha osobnosti a komorbidita s iným typom disociatívnej poruchy, ako sú neepileptické záchvaty.

Zmiešané disociatívne (konverzné) poruchy (F44.7)

kombinácia porúch špecifikovaných pod F44.0 – F44.6

Iné disociatívne (konverzné) poruchy (F44.8)

Ganserov syndróm (F44.80)

Pomerne zriedkavá porucha, prejavujúca sa regresívnym správaním predovšetkým u väzňov vo vyšetrovacej väzbe a vo výkone trestu. Charakterizovaná je „približnými“ odpoveďami na otázky (2 + 6 = 7), infantilnou rečou, výpadkami spomienok na základné životné udalosti.

Viacpočetná osobnosť (disociatívna porucha identity) (F44.81) ,

Viacpočetná osobnosť, známa aj ako disociatívna porucha identity je zriedkavá disociatívna porucha, ktorej základným rysom je prítomnosť dvoch alebo viacerých odlišných identít či osobností u jedného jedinca, pričom sa prejavuje vždy len jedna. Každá osobnosť má obvykle svoje meno, svoj vek, vlastné spomienky a vzorce konania. Vo väčšine prípadov je pre jedinca typická jedna primárna identita, ktorá nesie jedincovo meno, je pasívna, závislá a depresívna. Obvykle sú postoje a správanie striedajúcich sa osobností značne odlišné od primárnej identity. Žiadna osobnosť nemá prístup k spomienkam ostatných osobností a zvyčajne si jedna osobnosť druhú neuvedomuje. Alternácia jednotlivých osobností nastáva náhlo, často sa viaže na traumatické udalosti. Etiológia nie je jasná. Hypotetickou príčinou pre vznik oddelených identít je ochrana jedinca pred neúnosnou traumatizáciou, predovšetkým v detstve. Traumatického zážitku si je následne vedomá iba jedna z osobností.

Komorbidity:

• Sebapoškodzovanie.
• Samovražedné myšlienky a pokusy.
• Sexuálna dysfunkcia alebo vyvinutie sexuálne nutkavých stavov.
• Alkoholizmus a užívanie drog.
• Depresie a úzkostné poruchy.
• Posttraumatická stresová porucha.
• Poruchy osobnosti.
• Poruchy spánku, vrátane nočných môr, nespavosť a námesačnosť.
• Poruchy príjmu potravy.
• Ťažké bolesti hlavy.

Ďalšie zdroje

• displus.sk Archivované 2019-05-07 na Wayback Machine