Dmitrij Fiodorovič Lavrinenko
| Dmitrij Fiodorovič Lavrinenko | |
 | |
| Narodenie | 14. október 1914 Besstrašnaja (dnešný Otradnenskij rajon, Krasnodarského kraja), Ruská ríša |
| Úmrtie | 18. december 1941 (27 rokov) Goriuny (dnes Anino), Volokalmskij rajon, Moskovská oblasť, ZSSR |
| Civilná činnosť | učiteľ |
| Národnosť | Rus |
Vojenská kariéra
| |
| Ozbrojené sily | Robotnícko-roľnícka červená armáda |
| Zložka | Tankové vojsko |
| Jednotka | 15. tanková divízia 4. tanková brigáda 1. gardová tanková brigáda |
| Hodnosť | Nadporučík (staršij lejtenant) |
| Funkcia | veliteľ roty |
| V službe | 1934 – 1941 |
| Vyznamenania | Rad Lenina (1941) Hrdina Sovietskeho zväzu (1990) |
Účasť v bojoch
| |
| Vojny | Druhá svetová vojna |
| Bitky | Invázia do Poľska Operácia Barbarossa Bitka o Moskvu |
Dmitrij Fiodorovič Lavrinenko (rus.: Дмитрий Фёдорович Лавриненко; *14. október 1914 - †18. december 1941) bol sovietsky tankový veliteľ ruskej národnosti. Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam (1990). Bol najúspešnejším tankovým esom vojsk Spojencov v druhej svetovej vojne. Zničil 52 nemeckých tankov.[1] Všetky svoje úspechy získal počas 2,5 mesiaca bojov (od októbra do polovice decembra 1941), hlavne počas bitky o Moskvu, kedy bol smrteľne ranený pri delostreleckom ostreľovaní.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil v stanici Besstrašnaja (dnešný Otradnenskij rajón, Krasnodarského kraja) v rodine Kubánskych kozákov.[2] Jeho otec Fjodor Prokofievič Lavrinenko sa zúčastnil prvej svetovej vojny. Počas občianskej vojny sa pridal na stranu boľševikov a padol v bojoch proti protiboľševickým vojskám. Matka Matriona Prokofievna vychovávala syna sama. Po ukončení občianskej vojny vstúpila do komunistickej strany a pracovala v miestnej samospráve mestečka Sladkij (Armavirskij rajon). Zomrela v roku 1985.
V roku 1931 skončil strednú školu v stanici Voznesenskaja a pokračoval v štúdiu na učiteľskom kurze v meste Armavir.[3] Po skončení trojmesačného kurzu začal ako 17-ročný učiť v škole v mestečku Sladkij, kde žil s matkou.
Vojenská kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1934 sa ako dobrovoľník prihlásil do Robotnícko-roľníckej červenej armády. Pôvodne nastúpil do jednotiek kavalérie. V máji 1938 ukončil Ulianovské tankové učilište v hodnosti podporučík (mladšij lejtenant). Zúčastnil sa v operáciách pri obsadzovaní západnej Ukrajiny, Bieloruska a Poľska v roku 1939 a obsadení Besarábie v roku 1940.
V období napadnutia krajiny nacistickým Nemeckom pôsobil vo funkcii veliteľa čaty v 15. tankovej divízii (16. mechanizovaný zbor) v meste Stanislav resp. Stanisławów (dnes Ivano-Frankivsk). So svojou jednotkou podieľal na obranných bojoch na západnej Ukrajine. Pri ústupových bojoch odmietol zničiť svoj poškodený tank a bol jedným z tých, ktorým sa podarilo ustúpiť pred Nemcami aj s bojaschopným vozidlom.
19. augusta 1941 bola v Stalingradskej oblasti zo zvyškov 15. a 20. tankovej divízie vytvorená 4. tanková brigáda. Jej velením bol poverený plukovník M. E. Katukov.[4] Lavrinenko bol poverený velením jednej z tankových čiat tankov T-34. 23. septembra 1941 sa brigáda začala presúvať na front a bola doplnená o ľahké tanky BT. Zaradená bola do 1. gardového streleckého zboru gen. D. D. Leľušenka.
Začiatkom októbra bola 4. tanková brigáda nasadená do bojov proti nemeckej 2. tankovej skupine pri meste Mcensk.[3] Lavrinenko bol 6. októbra nasadený do protiútoku proti nemeckému prielomu pri dedine Pervij Vojin. Nemecké tanky tu zničili protitankové kanóny sovietskej motostreleckej jednotky a pásmi drvili postavenia pechoty. Lavrinenkova čata 4 tankov T-34 útočila na nepriateľa z lesa a opakovane sa premiestňovala, čím vytvorila zdanie početnejšej skupiny a prinútila Nemcov ustúpiť. Nemci stratili 15 tankov.[5] Lavrinenkov oddiel ani jeden. Sám v boji zničil 3 tanky.
11. októbra už mal Lavrinenko podľa sovietskych zdrojov na konte 7 zničených nemeckých tankov, 1 protitankový kanón a 2 čaty pechoty.[3] Už o niekoľko dní bola jednotka stiahnutá ku Moskve do priestoru Volokolamska.
Pri presune sa jeho tank presúval oddelene od zvyšku brigády. Bol totiž pôvodne zvlášť poverený obranou štábu 50. armády. Jej veliteľ okamžite, ako sa dozvedel o presune brigády poslal Lavrinenka za jeho jednotkou. Pri presune ho zastihli príslušníci susednej 49. armády, pretože v dôsledku ústupu 17. streleckej divízie zostala v tomto priestore nebránená cesta k mestu Serpuchov. Lavrinenko so svojim tankom v oblasti mestečka Protvino, pri Serpuchove napadol presúvajúci sa nemecký motocyklistický prápor, ktorý celý rozprášil. V boji zničil niekoľko protitankových kanónov a v spolupráci s pechotou získal niekoľko zajatcov. Ukoristil tiež 6 mínometov, 10 motocyklov s prívesným vozíkom, 1 protitankový kanón a štábny autobus, ktorý priviezol k svojej brigáde.
V druhej polovici októbra 4. tanková brigáda viedla spolu s jednotkami 316. streleckej divízie (gen. Panfilov) v oblasti Volokolamska ťažké obranné boje. Pri obci Lyscevo viedli jeho 3 T-34 a 3 BT-7 (BT nepatrili k tankovej brigáde ale k pechotnej divízií) proti 18 nemeckým tankom boj, pri ktorom Nemci prišli o 7 tankov a boli nútení ustúpiť. Lavrinenkov útok pomohol pechote obsadiť obec. Sovieti stratili 2 BT a 2 T-34.[3] Jeho tank zostal posledný bojaschopný z jeho čaty.
11. novembra 1941 bola 4. tanková brigáda rozkazom najvyššieho velenia premenovaná na 1. gardovú tankovú brigádu.[6]
17. novembra kryl ústup jednotiek 690. streleckého pluku 316. divízie pri obci Šiškino, kde s osamoteným zamaskovaným tankom T-34 spustil paľbu na nemeckú obrnenú kolónu tvorenú ôsmimi tankmi. Zničil 3 ľahké a 3 stredné tanky a zabránil obkľúčeniu streleckých jednotiek, ktoré podporoval a potom ustúpil.
Ďalší deň, 18. novembra sa spolu s ustupujúcimi streleckými oddielmi nachádzal v pri štábe 316. divízie pri obci Gusenevo. Nemci obec obkľúčili a napadli. Pri mínometnom prepade zahynul veliteľ divízie generálmajor Panfilov. Jeho smrť sa Lavrinenka hlboko dotkla. Okamžite nariadil posádke tanku vyraziť do protiútoku, proti postupujúcej formácii 8 nemeckých tankov. Jeho stroj zničil 7 tankov. Ôsmemu nemeckému tanku sa podarilo uniknúť, lebo v Lavrinenkovom tanku sa zasekol záver kanónu. Rozzúrený Lavrinenko vyskočil z tanku a začal strieľať po nemeckých tankistoch, ktorí vyliezali z horiacich vozidiel, z osobnej pištole. V tomto momente do priestoru boja prišlo ďalších asi 10 nemeckých tankov. Lavrinenkov T-34 dostal zásah a začal horieť. Vo vozidle smrteľne zranili radistu Šarova. Lavrinenko a nabíjač Fedotov ho vytiahli, ťažko raneného, z horiaceho tanku. Vodič, M.I. Bednyj zahynul v tanku. Jeho telo následne zhorelo pri výbuchu munície, pred tým, než ho stihli spolubojovníci vytiahnuť z tanku.
5. decembra 1941 bol Lavrinenko navrhnutý na vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu. V návrhu sa uvádzalo, že od 4. októbra do 5. decembra zničil 37 nepriateľských tankov.
7. decembra sa začala sovietska protiofenzíva v priestore Istry. 1. gardová tanková brigáda začala s podporou ženíjnych jednotiek postupovať smerom na Volokolamsk. 18. decembra nadporučík Lavrinenko velil rote tankov T-34, ktorým sa podarilo pri prenasledovaní Nemcov obsadiť obce Pokrovskoje a Goriuny. Lavrinenko pri obci Goriuny napadol nemeckú jednotku o sile 10 tankov s podporou pechoty, ktorá sa snažila obkľúčiť útočiace sovietske jednotky. Zlikvidoval jeden (svoj v poradí 52.) nemecký tank, dva protitankové kanóny a asi 50 pešiakov.[5] V obci Goriuny vystúpil Lavrinenko z tanku a chystal sa podať hlásenie o priebehu boja veliteľovi 17. tankovej brigády N. A. Černojarovovi. Obec však bola vystavená ťažkému delostrelectkému a mínometnému ostreľovaniu nepriateľa. Zahynul v dôsledku zásahu črepinou granátu blízko veliteľského stanovišťa brigády.
Dmitrij Fiodorovič Lavrinenko sa za dva a pol mesiaca bojov zúčastnil 28 ozbrojených stretov, pri ktorých zničil 52 tankov nepriateľa. Počas bojov sám prišiel o tri svoje tanky[5]. Stal sa tak najúspešnejším tankovým esom sovietskych ozbrojených síl v druhej svetovej vojne. Lavrinenko aktívne využíval výhodu tanku T-34. S istotou manévroval na bojisku, využíval nerovnosti terénu na svoje krytie. Pri paľbe často menil svoju pozíciu a znova útočil z nového smeru. Viackrát tak vytvoril u nepriateľa falošný dojem činnosti niekoľkých skupín tankov naraz. Navyše, podľa svedectiev kolegov, bol Lavrinenko presným strelcom. Snažil sa priblížiť k nepriateľovi maximálnou rýchlosťou a viesť paľbu na vzdialenosť 150 - 400 m, kedy už nemôhol minúť. Bojoval na tankoch T-34/76 typ 1941, v ktorých veliteľ tanku súčasne slúžil aj ako strelec.[7]
Pochovaný bol na bojisku neďaleko cesty medzi obcami Pokrovskoje a obcou Goriuny (teraz Anino). V roku 1967 bolo miesto jeho hrobu nájdené študentmi 296. strednej školy v Moskve. Následne bol slávnostne pochovaný na oficiálnom pohrebisku - v spoločnom hrobe pri dedine Denkovo, Istrijskom rajóne, za prítomnosti jeho matky Matriony Prokofievny Lavrinenkovej, bývalého komisára pluku J. J. Komlova a študentov.
Osobný život
[upraviť | upraviť zdroj]V lete 1941 sa vo Vinnici oženil so svojou priateľkou Ninou, tiež rodáčkou z Kubáne, ktorú spoznal pred začiatkom vojny v meste Stanislav na západnej Ukrajine. Po vypuknutí vojny bola evakuovaná s rodinami dôstojníkov na východ. Najprv do Stalingradu, kde sa posledný krát stretli pred jeho presunom k Moskve. Neskôr bola evakuovaná do Strednej Ázie (do Fergany v Uzbekistane). Absolvovala kurz zdravotných sestier a v lete 1942 bola poslaná na front. Pri presune cez Armavir sa oddelila od jednotky aby mohla navštíviť svoju svokru, ktorá tam bola evakuovaná. Zahynula pri nemeckom nálete na železničnú stanicu v Armavire.
Ocenenie
[upraviť | upraviť zdroj]22. decembra 1941 mu bol posmrtne udelený Rad Lenina.
Po skončení vojny neskorší maršal tankových vojsk M. E. Katukov a armádny generál D. D. Leľušenko, rad bývalých spolubojovníkov a krajanov (najmä spisovateľov) z Kubáne podávali viackrát návrh na jeho ocenenie a vyznamenanie. V 60. a 70. rokoch boli tieto návrhy zamietnuté. K oceneniu došlo až 5. mája 1990, kedy mu bol udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam (medaila č. 11615[2]).
Pri obci Kalinovo neďaleko Serpuchova je na jeho počesť postavený pamätník v forme tanku T-34-85. Sú po ňom pomenované školy v obciach Besstrašnyj, Protvino, ulice v Moskve, Orle, Volokolamsku, Armavire a Krasnodare.
Lavrinenko bol vyobrazený vo filme Jurija Ozerova Bitka o Moskvu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ WW2 Top Soviet Tank Aces [online]. wio.ru, [cit. 2020-04-06]. Dostupné online. (anglický)
- ↑ a b Geroi Sovietskogo Sojuza Lavrinenko Dmitrij Fiodorovič - Geroji strany (rus.: Герой Советского Союза Лавриненко Дмитрий Фёдорович :: Герои страны) [online]. warheroes.ru, [cit. 2020-04-06]. Dostupné online. (ruský)
- ↑ a b c d Bratinskij, M. B., Sovetskie tankovye asy. (rus.: Советские танковые асы) Moskva, Eksmo, 2008, s. 47 - 65.
- ↑ Sten. 4-ja tankovaja brigada (rus.: 4-я танковая бригада) [online]. tankfront.ru, [cit. 2020-04-06]. Dostupné online. (ruský)
- ↑ a b c KATUKOV, Michail. Na ostrine glavnogo udara (rus.: На острие главного удара) [online]. militera.lib.ru, [cit. 2020-04-07]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Sten. 1-ja gvardejskaja tankovaja brigada (rus.: 1-я гвардейская танковая бригада) [online]. tankfront.ru, [cit. 2020-04-06]. Dostupné online. (ruský)
- ↑ Tankovij as Dmitrij Lavrinenko (rus.: Танковый ас Дмитрий Лавриненко) [online]. armor.kiev.ua, [cit. 2020-04-07]. Dostupné online. (ruský)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dmitrij Fiodorovič Lavrinenko
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Лавриненко, Дмитрий Фёдорович na ruskej Wikipédii.