Dogma

Dogma (z lat. dogma < gr. dógma < gr. dokeúein, dokein = mieniť) je v širšom zmysle nespochybniteľný autoritatívny názor, výpoveď či zásada. V užšom zmysle (v cirkvách) je to záväzná, normatívna výpoveď v oblasti viery.

Dogmy sú najčastejšie cirkevné alebo všeobecne náboženské.

Etymológia

Slovo dogma pochádza z gréckeho „to dedogmenon“ - to, čo je pevne stanovené. Pôvodne znamená nielen nejakú domnienku, mienku, ale aj určité rozhodnutie, zásadu, autoritatívny príkaz, ustanovenie vo vede alebo v štátnom živote.

Vo Svätom písme sa v gréckom texte slovo dogma vyskytuje v tom istom význame. (Est 3,9; Dan 2,13; Lk 2,1; Sk 16,4; 17,7 atď.)

Cirkevní otcovia prvých storočí nazývali dogmami určité, pevné zásady viery a mravov. Svätý Ignác, mučeník, napomína kresťanov v Magnézii, aby sa utvrdili o dogmách Pána a apoštolov.

V 4. storočí sa rozumeli dogmami najmä pravdy viery.

V dnešnom rečovom používaní cirkvi a teológie (jednoznačne od 18. storočia) je dogma výrokom, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery, teda výrokom, ktorý cirkev výslovne prostredníctvom riadneho učiteľského úradu alebo pápežskou alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za zjavený od Boha tak, že jeho popretie je herézou.

Teologická definícia

Dogma je „záväzná výpoveď učenia v ktorej je cirkevne stavoveným spôsobom rečou súčasne dejinne vyložená pravda Zjavenia, korá sa vzťahuje na kresťanskú prax a tým sa uchováva trvalo v jej obsahovom zmysle“.

1. vatikánsky koncil výslovne učí: Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo Rímsko-katolícka cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom ako Bohom zjavené predkladá veriť.

K formálnemu pojmu dogmy, podľa Rímsko-katolíckej cirkvi, patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť:

1. Bohom zjavená
2. Rímsko-katolíckou cirkvou vyhlásená

Pravoslávie tvrdí, že dogma „označuje neodvratnú pravdu, ktorá je predkladaná k viere a je pre kresťanov všeobecne záväzná“.

Bohom zjavená pravda

Dogmatický výrok musí patriť k Božiemu, úradnému, kresťanskému zjaveniu (na rozdiel od súkromného zjavenia) a preto musí byť obsiahnutý v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie). Dotyčná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a preto sa musí nachádzať v prameňoch zjavenia - v Písme alebo, podľa Rímsko-katolíckej cirkvi, v Tradícii.

Pravda môže byť zjavená explicitne, ale aj implicitne. Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: A Slovo sa telom stalo (Jn 1,14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak v explicitne zjavenom ústrednom článku viery: Syn Boží sa stal človekom, je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu.

Nezjavená pravda nemôže byť Rímsko-katolíckou cirkvou vyhlásená za dogmu, nemôže sa stať článkom viery. Božskou vierou treba prijímať a uznávať len to, čo Boh zjavil a preto len neomylná Božia autorita môže byť dôvodom pre božskú vieru.

Rímsko-katolíckou cirkvou vyhlásená pravda

Dogmatický výrok musí byť výslovne a definitívne predložený Rímsko-katolíckou cirkvou ako zjavená pravda. Tento moment je vonkajší, pretože vyhlásením učiteľského úradu sa nič podstatné k zjavenej pravde nepridáva, len sa podáva záruka, že tá alebo oná pravda je skutočne Bohom zjavená.

Dogma sa vo svojom absolútnom a zaväzujúcom nároku obracia na podstatu slobodného človeka. Je teda pravdou, ktorú možno správne počuť a pochopiť len v slobodnom rozhodnutí úkonu viery. Človek má však vždy dogmatickú existenciu, nakoľko ako duch nemôže bez sebazničenia poprieť určité pravdy (aj historického charakteru), i keď sú možno v ňom dané v predvedeckej alebo aj implicitnej podobe. Dejinné zjavenie a jeho prijatie nie je teda v rozpore s prirodzenosťou človeka, podstatu dogmy nemožno odvodzovať jedine z abstraktného pojmu možného oznámenia pravdy Bohom, ale z toho, čo Boh skrze Krista fakticky človeku povedal a o človeku ustanovil:

• zjavenie nie je iba reč, ale aj udalosť spásy, nakoľko sa Boh sám oznamuje a toto oznámenie samo si tvorí subjekt, ktorý ho poslušne prijíma a výslovne ‘poslúcha’, totiž Cirkev. V tom zmysle dogma nie je podstatne iba výrokom ‘o’ niečom, ale ako prijatá v milosti (ktorou Boh dáva sám seba), udalosťou samou, ktorá sa v nej ohlasuje a je pojmovo vyjadrená;

• táto autokomunikácia Boha dosiahlo svoje konečné, eschatologické štádium (zjavenie je uzavreté);

• dogma má podstatne cirkevný a oficiálny charakter, pretože samo zjavenie, ktoré je jej podkladom, bolo adresované Cirkvi; na druhej strane dogma hmatateľne ukazuje jednotu Cirkvi a tým je formou trvalej platnosti Božieho slova, adresovaného Rímsko-katolíckej cirkvi a Rímsko-katolíckou cirkvou zachovávaného;

• dogma je aj život, nakoľko sa v nej uskutočňuje Božie sebazjavenie, pretože ju možno pochopiť len v samej skutočnosti toho, čomu sa verí (milosť).

Iné projekty

Wikicitáty

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Dogma