Dohovor o medzinárodnom civilnom letectve

Dohovor o medzinárodnom civilnom letectve (iné názvy: Chicagsky dohovor, Chicagska dohoda) je dohoda, prijatá na Chicagskej konferencii v roku 1944, ktorá definuje hlavné slobody v medzinárodnej civilnej leteckej doprave, ktoré sú známe aj ako „päť slobôd vo vzduchu“:

sloboda – právo preletu územia druhej zmluvnej strany bez pristátia.
sloboda – právo pristávať na území druhej zmluvnej strany pre neobchodné účely (napr.: doplniť palivo).
sloboda – právo vykladať na území druhého zmluvného štátu cestujúcich, tovar a poštu, naložených na území štátu, kde je lietadlo registrované.
sloboda – právo nakladať na území druhého zmluvného štátu cestujúcich, náklad a poštu, určenú do štátu, kde je lietadlo registrované.
sloboda – právo nakladať cestujúcich, poštu a tovar, prichádzajúci z územia tretieho štátu (právo prepravovať cestujúcich, tovar a poštu medzi zmluvnými štátmi).

Dohoda tiež ustanovila vznik Medzinárodnej organizácie pre civilné letectvo (ICAO).

V preambule dohovoru sa uvádza:

„Hoci budúci vývoj medzinárodného civilného letectva môže značne pomôcť vytvárať a udržiavať priateľstvo a porozumenie medzi národmi a ľuďmi na svete, predsa sa len jeho zneužitie môže stať hrozbou všeobecnej bezpečnosti; a HOCI je žiadúce vyhnúť sa sporom a podporiť spoluprácu medzi národmi a ľuďmi, od ktorej závisí svetový mier;

Preto dolu podpísané vlády súhlasia s určitými princípmi a opatreniami za účelom, že medzinárodné civilné letectvo môže sa rozvíjať bezpečným a usporiadaným spôsobom a že služby medzinárodnej leteckej dopravy môžu byť zriadené na základe rovnosti príležitostí a prevádzkované náležite a úsporne;

Vzhľadom na to uzavreli túto dohodu s týmto cieľom.“

Štruktúra dohovoru

Chicagsky dohovor je rozdelený do 4 hlavných častí, ktoré sa ďalej delia na kapitoly. Samotný text je rozdelený do 96 článkov. Dohovor má nasledujúcu štruktúru:

ČASŤ I – Letecká Navigácia

Kapitola I Všeobecné princípy a pôsobnosť Dohovoru
Kapitola II Let nad územím zmluvných štátov
Kapitola III Štátna príslušnosť lietadiel
Kapitola IV Opatrenia pre zjednodušenie letectva
Kapitola V Podmienky, ktoré musia byť splnené vo vzťahu k lietadlám
Kapitola VI Medzinárodné normy a odporúčané predpisy

ČASŤ II – Medzinárodná Organizácia pre civilné letectvo

Kapitola VII Organizácia
Kapitola VIII Zhromaždenie
Kapitola IX Rada
Kapitola X Komisia pre leteckú navigáciu
Kapitola XI Personál
Kapitola XII Financie
Kapitola XIII Iné medzinárodné opatrenia

ČASŤ III – Medzinárodná letecká doprava

Kapitola XIV Informácie a oznámenia
Kapitola XV Letiská a ďalšie zariadenia pre leteckú navigáciu
Kapitola XVI Spoločné prevádzkové organizácie a spojené služby

ČASŤ IV – Záverečné ustanovenia

Kapitola XVII Iné dohovory a opatrenia v oblasti civilného letectva
Kapitola XVIII Spory a neplnenie
Kapitola XIX Vojna
Kapitola XX Prílohy
Kapitola XXI Ratifikácia, pridruženia, dodatky a vypovedanie
Kapitola XXII Definície

Základné princípy dohody o medzinárodnom civilnom letectve Všeobecné a základné zásady medzinárodnej leteckej dopravy sú upravené v prvej časti dohovoru. Viaceré princípy, ktoré upravoval a zaviedol Parížsky dohovor z roku 1919, boli Dohovorom prebraté úplne alebo s čiastočnými zmenami vzhľadom na ich prispôsobenie sa novej, modernej úprave, a preto podobnosť či dokonca zhoda niektorých ustanovení nie je vylúčená.

Hneď v prvej kapitole signatárske štáty v Článku 1 uznávajú, že každý štát disponuje úplnou a exkluzívnou suverenitou vzdušného priestoru nad svojím územím, pričom za územie štátu dohovor uznáva okrem pevniny aj priľahlé teritoriálne vody. Dohovor sa vzťahuje len na civilné lietadlá. Štátne lietadlá, za ktoré sa považujú vojenské a policajné lietadlá a lietadlá colnej správy, nedisponujú slobodou preletu nad územím iného štátu, pričom takéto konanie musí byť autorizované špeciálnou dohodou. 10. mája 1984 bol inkorporovaný článok 3bis, ktorý obsahuje ustanovenia o zdržaní sa použitia zbraní proti civilnému lietadlu za letu, pričom pri jeho stíhaní nesmie byť ohrozená bezpečnosť cestujúcich ani samotného lietadla porušujúceho suverenitu vzdušného priestoru štátu. Tento článok prišiel ako reakcia na zostrelený let KAL 007 Kórejských aerolínii. Štáty majú vyčerpať použitie všetkých dostupných opatrení, od snahy donútiť lietadlo pristáť na vymedzenom letisku až po udelenie iných inštrukcií takémuto lietadlu, pričom tieto musia byť štátmi legislatívne upravené a zverejnené. Každé civilné lietadlo je povinné akékoľvek takéto rozkazy splniť. Ďalšou zmenou v porovnaní s Parížskym dohovorom je ustanovenie článku 4 o zneužití civilného letectva, ktorý zaväzuje každý štát nepoužiť civilné letectvo spôsobom, ktorý by odporoval tomuto Dohovoru.

Regulácia letu nad územím štátov je upravená v druhej kapitole. Nepravidelným letom, alebo „chartrom“ sú priznané všetky práva týkajúce sa preletu, vykonávania letov do iných štátov alebo pristátí pre iné ako komerčné účely (napr. doplnenie paliva, údržba), a to bez potreby akéhokoľvek povolenia. Iná úprava je v prípade pravidelných (plánovaných) medzinárodných letov do alebo cez územie iných štátov, ktoré možno vykonávať len po predošlom povolení alebo autorizácii štátu. Obdobné ustanovenie je aj v prípade kabotáže (teda prepravy cestujúcich, tovaru alebo pošty vykonanej za odmenu medzi dvoma bodmi toho istého štátu lietadlom iného štátu), kde každý štát má právo odmietnuť vydať povolenie na jej realizáciu. Potreba autorizácie alebo povolenia je nevyhnutná aj v prípade letu nepilotovaného lietadla nad územím iného štátu, pričom toto lietadlo musí byť natoľko kontrolovateľné, aby nebolo hrozbou pre iné civilné lietadlá. Každý štát má okrem uvedeného aj právo obmedziť alebo zakázať, dočasne alebo natrvalo, let nad určitými oblasťami svojho územia z vojenských dôvodov alebo z dôvodov verejnej bezpečnosti. Toto právo krajiny sa vzťahuje rovnakou mierou na lietadlá vykonávajúce medzinárodnú leteckú dopravu patriace dotknutému alebo inému štátu. Následkom nepovoleného letu v týchto oblastiach je povinnosťou lietadla pristáť čo najskôr na vymedzenom letisku. Štáty si taktiež vyhradzujú právo vyžadovať od lietadiel (okrem lietadiel vykonávajúcich prelet nad územím štátu) pristáť na vymedzených letiskách pre účely vykonania colnej kontroly alebo inej kontroly. V druhom prípade príslušné úrady majú právo vykonať prehliadku lietadla a skontrolovať osvedčenia a iné doklady určené dohovorom. Ďalšie ustanovenia tejto kapitoly sa zaoberajú okrem iného aj prevenciou šírenia taxatívne vymedzených chorôb a práva štátov stanovovať letiskové a iné poplatky za využívanie letiskových, navigačných, rádiových a meteorologických služieb.

Ustanovenia o registrácii v podstate kopírujú Parížsky dohovor. Lietadlo je národnosti štátu, v ktorom je registrované. Zakazuje sa možnosť súčasnej registrácie v dvoch štátoch, pričom je povolená preregistrácia lietadla do iného štátu. Informácia týkajúca sa registrácie musí byť kedykoľvek sprístupnená iným štátom a ICAO. Každé lietadlo medzinárodnej leteckej premávky musí mať príslušné národné a registračné označenia.

Opatrenia na uľahčenie leteckej navigácie v znení štvrtej kapitoly v sebe zahŕňajú ustanovenia o zjednodušovaní formalít, hlavne v súvislosti s colnými a imigračnými procedúrami, aby sa zamedzilo zbytočnému meškaniu letu, posádky, cestujúcich a nákladu. V prípade letu v núdzi alebo leteckého nešťastia sú štáty, na ktorých území k udalosti došlo povinné poskytnúť súčinnosť a potrebnú podporu a pomoc príslušným úradom štátu, kde lietadlo bolo registrované, ako aj majiteľom lietadla. Z dohovoru, v znení článku 28, ďalej štátom vyplýva povinnosť:

a) poskytovať na svojom území letiská, rádiové služby, meteorologické služby a iné letecké a navigačné vybavenie na uľahčenie medzinárodnej leteckej dopravy;
b) prijať a sprevádzkovať príslušné systémy komunikačných procedúr, kódov, označení, signálov, osvetlenia a ďalších operačných postupov;
c) spolupracovať pri vydávaní leteckých navigačných máp a schém.

Každé lietadlo štátu zapojené do medzinárodnej leteckej premávky musí vždy na svojej palube prevážať nasledujúce dokumenty:

a) osvedčenie o registrácii,
b) osvedčenie o letovej spôsobilosti, vydaného štátom, kde je lietadlo registrované,
c) príslušné licencie pre každého člena posádky, pričom pilot lietadla v medzinárodnej leteckej doprave musí byť vybavený overeným preukazom a osvedčeniami vydanými štátom, kde je lietadlo registrované,
d) letecký denník,
e) licenciu na leteckú rádiovú stanicu (ak je ňou vybavené),
f) menný zoznam cestujúcich s miestami ich nástupu a výstupu (ak lietadlo preváža cestujúcich),
g) zoznam a podrobný súpis nákladu (ak lietadlo preváža náklad).

Dohovor ďalej stanovuje určité reštrikcie v záujme zvýšenia bezpečnosti leteckej dopravy. Tieto obmedzenia sa týkajú rádiového vybavenia lietadla, ktoré v ňom môže byť inštalované len na základe licencie vydanej štátom, pričom obsluhou takéhoto vybavenia môže byť poverený len ten člen posádky, ktorý má špeciálnu licenciu pre tento účel. V záujme verejného poriadku a bezpečnosti sa na palubách lietadiel zakazuje prevážať munícia a iný vojenský materiál okrem prípadu, kedy je takýto prevoz dotknutým štátom povolený. Používanie fotografických aparátov môže byť štátmi zakázané alebo inak upravené.

Článok 37 v šiestej kapitole zaväzuje každý štát k spolupráci v oblasti zabezpečenia čo najvyššej možnej miery jednotnosti regulácií, noriem, procedúr a organizácie, týkajúcich sa lietadla, personálu, leteckých spoločností a pomocných služieb. Prijímanie týchto opatrení bolo zverené ICAO. Štát, ktorý čo i len čiastočne nie je schopný splniť tieto opatrenia alebo sa riadi inými alebo vlastnými rozdielnymi normami alebo postupmi, je povinný to bezodkladne nahlásiť ICAO. Ustanovenia tejto kapitoly sú základným východiskom pre prijímanie príloh a ich obsahovú stránku.