Dominique de Villepin
| Dominique de Villepin | ||||||||
 | ||||||||
| 1. Predseda vlády FR | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 31. máj 2005 – 15. máj 2007 | ||||||||
| ||||||||
| 2. Minister vnútra FR | ||||||||
| V úrade 31. marec 2004 – 31. máj 2005 | ||||||||
| ||||||||
| 3. Minister zahraničných vecí FR | ||||||||
| V úrade 8. máj 2002 – 30. marec 2004 | ||||||||
| ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Rodné meno | Dominique Marie François René Galouzeau de Villepin | |||||||
| Narodenie | 14. november 1953 (71 rokov) Rabat, Maroko | |||||||
| Politická strana | 1. RPR (1977-2002) 2. UMP (2010-2011) 3. Républic solidaire (2010-) | |||||||
| Alma mater | Parížska univerzita ENA Inštitút politických štúdií | |||||||
| Profesia | politik, diplomat, spisovateľ, právnik | |||||||
| Národnosť | francúzska | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
1.Marie-Laure Le Guay | |||||||
| Deti | 3 | |||||||
| Odkazy | ||||||||
| Dominique de Villepin na dominiquedevillepin.fr | ||||||||
 | Dominique de Villepin (multimediálne súbory) | |||||||
Dominique Marie François René Galouzeau de Villepin, zvyčajne Dominique de Villepin [vyslov: dominik d’ vilpɛ̃] (* 14. november 1953, Rabat, Maroko) je francúzsky spisovateľ, diplomat, advokát a politik, od 31. mája 2005 do 15. mája 2007 predseda francúzskej vlády.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Ako blízky spolupracovník Jacquesa Chiraca bol generálnym tajomníkom prezidentského úradu od 1995, ministrom zahraničných vecí (2002-2004), ministrom vnútra (2004-2005) vo vláde Raffarina. 31. mája 2005 bol menovaný prvým ministrom prezidentom Chiracom. Jeho meno figurovalo v afére „Clearstream“, na základe čoho sa vzdal všetkých politických štátnych funkcií 15. mája 2007. Aféra „Clearstream“ prebehla v kruhoch najvyššej politiky a priemyselníkov, ktorých zoznam sa dostal aj do rúk Dominiqua de Villepin. Títo sa podieľali na províziách a komisiách pri dodávke šiestich francúzskych vojenských plavidiel pre Čínsku republiku. Villepina vyšetrovali a súdili, následne zbavili viny.
De Villepin bol dekorovaný Veľkým krížom Radu za zásluhy (Francúzsko), vyznamenanie mu odovzdal Jacques Chirac, vtedajší prezident Francúzskej republiky na základe rozhodnutia rady ministrov zo 6. decembra 2005.
V 2010 založil nové politické hnutie „République solidaire“ (slov. Solidárna republika), ktoré v roku 2012 nedostalo potrebný počet 500 podpisov starostov a primátorov, čo mu zabránilo v účasti na prezidentských voľbách.
Dominique de Villepin udržuje privilegované vzťahy so štátom Katar. Jeho advokátska kancelária sa stará v emiráte o dôležitého klienta. Je zodpovedná za jeden z fondov panovníka, „Qatar Luxury Group“, založený osobnou investíciou manželky emira, šejky Mozah.
V marci 2014, informácia „Daily Telegraphu“ obsahujúca jeho predčasný odchod do výslužby z ministerstva zahraničia a odchodné 70 000 eur bola komentovaná vo francúzskej tlači.
Literárna tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Keďže sa zaujímal o šport, históriu a literatúru, publikoval dielo s témou napoleonskej epochy, viacero esejí a dve zbierky poézie v 1986 a 1988. Opisuje v nich svoje detstvo vo Francúzsku.
- 2001 – Les Cent-Jours ou l'esprit de sacrifice (Perrin, 2001 - Le Grand livre du mois, 2001 - Perrin, 2002 - Éditions France loisirs, 2003), (Lyrická freska o konci Napoleona I., za ktorú dostal autor veľkú cenu nadácie Napoleon a cenu veľvyslancov.), ISBN 2744161837, 9782744161834
- 2002 – Le cri de la gargouille (Albin Michel, 2002 - Librairie générale française, 003), essai. (Výkrik chrliča), esej, ISBN 2226134298, 9782226134295
- 2003 – Éloge des voleurs de feu (NRF-Gallimard, 2003), essai, ISBN 2070710068, 9782070710065, ( Chválospev zlodejov ohňa), esej
- 2003 – Un autre monde (L'Herne, 2003), recueil de discours, préface de Stanley Hoffmann, tr. anglais Toward a new world: speeches, essays, and interviews on the war in Iraq, the UN, and the changing face of Europe (Hoboken, N.J. : Melville House, c.2004). prejavy, eseje, rozhovory
- 2004 – Naissance et mort des empires (Editions Perrin, dépôt légal: 2004, en co-écriture avec E. Le Roy Ladurie, Jacques Marseille, Claude Nicolet, Pierre Chuvin, Jean-Pierre Rioux, Jean-Pierre Azéma, Stéphane Audouin-Rouzeau, Jean-Jacques Becker, Marie-Claire Bergère, Serge Gruzinski, Laurent Theiss, Aldo Schiavone, et Justin Vaïsse.
- 2004 – Le requin et la mouette (Plon/Albin Michel, 2004), essai. (Žralok a čajka, esej), ISBN 2259201709 / ISBN 9782259201704
- 2005 – Histoire de la diplomatie française avec Jean-Claude Allain, Françoise Autrand, Lucien Bély (Perrin, 2005), ISBN 2286001421, 9782286001421
- 2005 – L'Homme européen, avec Jorge Semprún (Plon, 2005), essai, ISBN 2-259-20269-1
- 2005 – Urgences de la poésie (Casablanca : Eds. de la Maison de la Poésie du Maroc, juillet 2005) tr. Arabe par Mohamed Bennis, illustré par Mehdi Qotbi ; trois poèmes de M. Villepin même, « Élégies barbares », « Le droit d’aînesse», et « Sécession ». (Výzvy poézie, tri poémy)
- 2006 – Zao Wou-Ki : Carnets de voyage 1948-1952 (Albin Michel, septembre 2006), predhovor, ISBN 2226152083, 9782226152084
- 2007 – Le soleil noir de la puissance, 1796-1807 (Librairie Académique Perrin, 2007) (Čierne slnko moci), ISBN 2262027137, 9782262027131
- 2008 – Hôtel de l'Insomnie (Plon, 2008), essai, ISBN 2-259-21361-8 (Hotel Nespavosť)
- 2008 – La chute ou l'Empire de la solitude, 1807-1814 (Librairie Académique Perrin, 2008.) (Pád alebo Ríša samoty), ISBN 2262027684, 9782262027681
- 2009 – La cité des hommes (Plon, 2009), essai, ISBN 2-259-20915-7, (Mesto ľudí) esej
- 2009 – Le dernier témoin (Plon, 2009), roman, ISBN 2-259-21339-1, (Posledný svedok) román
- 2010 – De l'esprit de cour (Perrin, 2010), essai. (O duchu dvora), esej, ISBN 2262032556, 9782262032555
- 2011 – Notre vieux pays, (Plon, 2011), ISBN 2-259-21615-3, (Naša stará vlasť)
- 2012 – Seul le devoir nous rendra libres, Le Cherche Midi (mars 2012), (Len povinnosť nám dá nezávislosť), ISBN 2749125820, 9782749125824
Bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- Patrick de Villepin, Encore et toujours : François Xavier Galouzeau de Villepin, 1814-1885, un Lorrain émigré à Paris au XIXe siècle. (21 rue Surcouf, 75007 Paris, P. de Villepin, 1986)
- Patrick de Villepin, Maintenir : Histoire de la famille Galouzeau de Villepin (1397-1987). (21 rue Surcouf, 75007 Paris, P. de Villepin, 1987)
- Serge Raffy, La Guerre des Trois : Chirac, Villepin, Sarkozy. Paris, Fayard, 2006, 282 p. (ISBN 978-2213627458)
- Franz-Olivier Giesbert, La Tragédie du président : Scènes de la vie politique 1986-2006. Paris, Flammarion, 2006, 414 p. (ISBN 978-2080689481)
- Bruno Le Maire, Le Ministre. Paris, Grasset, 2004, 271 p. (ISBN 978-2246676119)
- Yves Derai et Aymeric Mantoux, L'homme qui s'aimait trop. Paris, L'Archipel, 2005, 185 p. (ISBN 978-2841877539)
- Bruno Le Maire, Des hommes d'État. Paris, Grasset, 2008, 449 p. (ISBN 978-2246735816)
- Patrick de Saint-Exupéry, Complices de l'Inavouable : La France au Rwanda. Paris, Les Arènes, 2009, 313 p. (ISBN 978-2352040835)
- Jean-Claude Maurice, Si vous le répétez, je démentirai... : Chirac, Sarkozy, Villepin. Paris, Plon, 2009, 291 p. (ISBN 978-2259210218)
- Anna Cabana, Villepin : La verticale du fou, Paris, Flammarion, 2010, 186 p. (ISBN 9782081239128).
- Laurent Valdiguié, Le procès Villepin, Paris, Stock, 2010 (ISBN 2234064244).
- Christophe Blain, Abel Lanzac, Quai d'Orsay, Dargaud, 2010 (ISBN 2205061321) (dokumentárny film so scenárom priameho spolupracovníka Dominique de Villepina, ktorý tu má meno Alexandre Taillard de Vorms).
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dominique de Villepin
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dominique de Villepin na francúzskej Wikipédii.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Stránka hnutia République solidaire Archivované 2012-05-07 na Wayback Machine
- Prejav v Hong Kongu 10.10.2013
|
Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |