Preskočiť na obsah

Drávidské jazyky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Rozšírenie drávidských jazykov v JV Ázii

Drávidské jazyky je jazyková rodina, ktorými sa hovorí predovšetkým v Južnej Indii a na Srí Lanke.

S indoeurópskymi jazykmi, ktorými sa hovorí na severe Indie, táto jazyková skupina nemá žiadne blízke, spoločné korene. Prirodzene súčasné drávidské jazyky prevzali mnoho slov zo sanskritu a hindčiny. Názov drávidské je odvodený zo sanskritského slova drávida pre juh a používa sa od 19. storočia.

Rodina obsahuje asi 26/27/vyše 30 jazykov. Na web-stránke Ethnologue, známej tým, že považuje nárečia za jazyky, je ich uvedených okolo 75, to však nezodpovedá žiadnej odbornej literatúre.

V Indii sú štyri dráviské jazyky, ktoré sú oficiálnymi úradnými jazykmi: tamilčina, telugčina, malajálamčina a kannadčina. Aj tulčinou, góndčinou a kurukhčinou (oraončina) hovorí v Indii viac, ako milión ľudí.

Bráhujčinou sa hovorí v Pakistane, Afganistane a v Iráne.

Postupnou migráciou veľká skupina ľudí hovorí drávidskými jazykmi aj v Singapure, Malajzii, na ostrovoch Fidži a v Suriname.

Vnútorné členenie je sporné. Pôvodne sa delili na dve vetvy (drávida a ándhra), dnes prevažuje delenie na južnú, centrálnu a severnú vetvu (pozri ďalej). N.S. Andronov navrhol delenie na sedem skupín (južnú, juhozápadnú, juhovýchodnú, centrálnu, góndvanskú, severovýchodnú, severozápadnú) plus jazyky tulu a telugčina sú samostatné jazyky.

Delenie podľa V. Krupu (1996)[1]

[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie podľa nemeckej wiki (E. Kausen, 2005)

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4.