Preskočiť na obsah

Dušan Jurkovič

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Dušan Samo Jurkovič)
Dušan Samuel Jurkovič
slovenský architekt
Dušan Jurkovič
Narodenie23. august 1868
Turá Lúka, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie21. december 1947 (79 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
RodičiaJuraj Jurkovič
Emília rod. Jurkovičová
ManželkaBožena, rod. Bartelmusová
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Dušan Jurkovič
Bronzová plastika Dušana Jurkoviča na Vajanského nábreží v Bratislave od Ladislava Snopeka z roku 1971

Dušan Samuel Jurkovič (* 23. august 1868, Turá Lúka – † 21. december 1947, Bratislava, pochovaný v Brezovej pod Bradlom) bol slovenský architekt, dizajnér a etnograf. Na jeho počesť sa od roku 1964 udeľuje Cena Dušana Jurkoviča.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v národoveckej rodine. Jeho otec bol Juraj Jurkovič a matka Emília rod. Jurkovičová. Otec bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a starý otec z matkinej strany Samuel Jurkovič bol zakladateľom Gazdovského spolku v Sobotišti.

V rokoch 1874 – 1878 navštevoval evanjelickú cirkevnú školu v Brezovej, v rokoch 1878 – 1884 maďarskú meštiansku školu v Šamoríne a nižšie gymnázium v Šoproni. V rokoch 1884 – 1889 pokračoval na štátnej škole remesiel vo Viedni, staviteľský odbor pod vedením profesora Rudolfa Feldschareka.

Pôsobil v ateliéroch u architektov Blažeja Bullu a Michala Urbánka, kde sa zdokonalil v architektúre. Po prvej svetovej vojne navrhol prvé montované domy, ktorými sa usiloval riešiť problémy slovenského stavebníctva. V roku 1921 zaviedol do praxe stavby domov z pálených veľkoplošných dielcov. Svoje priekopnícke myšlienky rozvinul v diele Skladacie rodinné domy z pálených tehliarskych výrobkov, ktoré vydal v roku 1947. Bol to prvý krok k prefabrikácii.

Za mnohostranné zásluhy a projekty mu v roku 1938 bratislavská univerzita udelila čestný doktorát.[1] Bol aj nositeľom titulu národný umelec, ktorý mu udelili v roku 1946.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome 19. a 20. storočia vo všetkých európskych centrách architektúry vznikala nová vlna tvorby, ktorá prekonávala všetky zažité formy ako historizmus či jednotvárny eklektizmus. Nové smery sa uberali rozmanitými smermi a reflektovali, či už romantické ale i racionálne predstavy o bývaní a všetkom čo s tým súvisí. Snáď najvýraznejšia sa stáva záľuba v tradícii, detailoch a ornamente z nej vychádzajúcimi. Dušan Jurkovič ako architekt nadviazal na európske trendy modernej architektúry v prvej polovice 20. storočia. Cieľavedome zužitkovával ľudovú architektúru. Je považovaný za zakladateľa modernej slovenskej architektúry.

V roku 1887 navštívil výstavu ľudových výšiviek v Martine, kde ho zaujala vstupná veža „slovenskej brány“ od architekta Blažeja Bullu, ku ktorému v ďalšom roku nastúpil na krátku prax. Po nej v roku 1891 pracoval v projektovej kancelárii architekta Michala Urbánka v českom Vsetíne. S ním v roku 1891 navštívil Prahu a v ďalšom roku študoval ľudové staviteľstvo Valašska a spolupracoval na príprave národopisnej výstavy vo Vsetíne, kde realizoval expozíciu valašskej izby.

Počas rokov 1892 – 1895 pokračoval v začatom štúdiu zameranom na staviteľstvo v dreve a veľa cestoval najmä po Moravskom Valašsku a západnom Slovensku. V roku 1895 vyvrcholilo jeho úsilie v uskutočnení Národopisnej výstavy českoslovanskej v Prahe, ktorá sa stretla s veľkým ohlasom. Tým sa mu otvoria dvere k prvej veľkej objednávke pre Pohorskú jednotu Radhošť vo Frenštáte, kde navrhol súbor turistických stavieb na Pustevniach.

V roku 1899 sa usadil v Brne, pôsobil už ako samostatný architekt a pohyboval sa v okruhu národne orientovanej brnianskej inteligencie. O rok neskôr vychádza jeho prvá publikácia Pustevne v Radhošti. Nasledujú jeho práce na vidieckej vile pre továrnika Roberta Bartelmusa pri Novom Měste nad Metují. Tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Boženou Bartelmusovou (1883 – 1965). Ešte predtým však navrhol a postavil komplex kúpeľných stavieb v Luhačoviciach.

Dva roky na to začal vydávať sériu zošitov pod názvom Práce lidu našeho, ktorých vyšlo celkovo 14. V roku 1906 postavil vlastnú vilu v brnianskej štvrti Žabovřesky, pri jej otvorení sa konala výstava jeho interiérových prác. V roku 1910 sa stal členom Spolku výtvarných umelcov Mánes v Prahe. O tri roky neskôr sa stal majiteľom tehelne v Trnave a tým sa mu znovu otvorila možnosť styku s vlasťou. Počas prvej svetovej vojny pracoval v Krakove, kde navrhoval cintoríny a pomníky pre okres Žmigród v západnej Haliči.

Návrat na Slovensko a mohyla na Bradle

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Česko-slovenskej republiky sa vracia spať na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Stal sa vládnym komisárom pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku. Ešte v máji roku 1919 ho poverili prípravou smútočného obradu a pohrebu generála dr. Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Krátko nato začal pracovať na projekte mohyly na Bradle, ktorá dodnes ostáva v očiach verejnosti zrejme jeho najvýznamnejšou stavbou. V roku 1920 sa stal čestným členom Masarykovej Akadémie práce a začal sa zaoberať problematikou štandardizovanej výstavby rodinných domov na Slovensku.

V ďalšom období jeho života sa angažoval, už v úlohe generálneho predsedu Umeleckej besedy slovenskej, za zachovávanie archeologických a prírodných pamiatok na Slovensku. V roku 1924 sa stal predsedom Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea a spoluzakladateľom múzea v Bratislave. V roku 1929 sa stal predsedom novozaloženej Školy umeleckých remesiel v Bratislave a neskôr sa zaoberal typizovanou výstavbou školských budov pre slovenský vidiek. V rokoch 1930 až 1935 získal veľký počet ocenení z rôznych výstav umenia po celej Európe.

Lanová dráha Tatranská Lomnica – Lomnický štít

[upraviť | upraviť zdroj]

V tridsiatych rokoch sa Dušan Jurkovič stretol so špecifickou výzvou – dať primeraný architektonický výraz technickému dielu umiestnenému v mimoriadne náročných podmienkach, keď sa v rokoch 1936 – 1937 riešili projekty staníc lanovej dráhy na Lomnický štít.

II. svetová vojna a povojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

K jeho 70. narodeninám usporiadala Umelecká beseda slovenská veľkú výstavu jeho celoživotného diela. Počas druhej svetovej vojny aktívne podporoval účasť svojich synov v protifašistickom odboji a sám reagoval na vzniknuté udalosti sériou náčrtov pre pamätníky. V roku 1946 sa zúčastnil na konferencii v Londýne o znovuvybudovaní zničených miest a možnostiach využitia montovaných obytných domov. V tom istom roku ešte stihol vydať publikáciu Skladacie domky rodinné z pálených tehliarskych výrobkov.

Zomiera 21. decembra 1947 v Bratislave. O necelý rok neskôr boli jeho pozostatky prevezené na cintorín v Brezovej pod Bradlom.

In memoriam mu bol udelený Rad T. G. Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva. Za mohylu na Bradle vyznamenaný Veľkou Katzovou cenou Československej akadémie vied a umení (1933). Národný umelec (1946).

Výstavy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1892 Národopisná výstava vo Vsetíne
  • 1895 Národopisná výstava českoslovanská v Prahe
  • 1906 výstava interiérovej tvorby pri príležitosti dokončenia stavby vlastnej vily
  • 1938 výstava Diela Dušana Jurkoviča v sieni Umeleckej besedy slovenskej
  • 1945 – 1946 výstava životného umeleckého diela národného umelca architekta Dra. h. c. Dušana Jurkoviča v Prahe
  • 1971 výstava Diela Dušana Jurkoviča v Bratislave
  • 1988 výstava Dušan Jurkovič v Zlíne
  • 1993 Dušan Jurkovič – súborná výstava architektonického diela, Bratislava

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
Útulňa Maměnka, Pustevny na Radhošti (1899)
Hotel Jurkovičov dom v kúpeľoch Luhačovice (1902)
Spolkový dom v Skalici (1905)
Vlastná vila Dušana Jurkoviča v Brne-Žabovřeskoch (1906)
Jurkovičov most v Novom Meste nad Metují (1910)
Štefánikova mohyla na Bradle (1921)
Jurkovičove domy vo Zvolene (1926)
Kochovo sanatórium v Bratislave (1929)
Stanice lanovky Tatranská Lomnica – Lomnický štít (1938)
Jurkovičova tepláreň v Bratislave (1942)

Publikačná činnosť (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • JURKOVIČ, Dušan. Mohyla Dr. M. R. Štefánika na Bradle. Praha : Štátne nakladateľstvo, 1929. 68 s. Dostupné online.

Pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • pomník Dušana Jurkoviča od L. Snopka a J. Světlíka (1973); Dunajské nábrežie, Bratislava;
  • od 1964 Cena Dušana Jurkoviča za architektúru

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Absolventi [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2023-10-12]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dušan_Jurkovič&oldid=7947717“