Eugen Csiffáry
| Eugen Csiffáry | |
| učiteľ, riaditeľ školy, záchranca ľudí | |
 | |
| Narodenie | 13. február 1895 Paňa, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 24. február 1967 (72 rokov) Paňa, Slovensko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Eugen Csiffáry |
Aurel Eugen Csiffáry (de Csiffár et Nemespann; maď. Csiffáry Jenő Aurél; * 13. február 1895, Paňa – † 24. február 1967, tamže) bol učiteľ maďarského pôvodu, riaditeľ školy a knižnice, veliteľ hasičov a junákov, vojenský veliteľ obce počas druhej svetovej vojny. Počas druhej svetovej vojny sa pričinil o záchranu rasovo prenasledovaných, v povojnovom období bol sám prenasledovaný ako tzv. kulak.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť a prvá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Pochádzal zo zemianskej rodiny s predikátom „z Čifár a Pane“. Otec Augustín Csiffáry (1866-1936), matka Hermina Csiffáry (1863-1934). Študoval v Ostrihome na gymnáziu u benediktínov,[1] kde ukončil aj pedagogickú školu. Pred prvou svetovou vojnou slúžil v Nitre a v Leviciach. V januári 1915 dostal miesto na paňanskej škole, zložil prísahu, avšak ďalší mesiac bol odvedený. 15. mája narukoval ako dobrovoľný rotmajster s vyznamenaním k 14. honvédskemu pešiemu pluku. Pravdepodobne bol v nitrianskych kasárňach. 1. novembra 1915 ako kandidát na dôstojníka v zálohe získal hodnosť.[2] 7. januára 1916 sa dostal ako veliteľ oddielu k 312. pešiemu pluku na ruský front. 5 km južne od Oliky sa zúčastnil vo vojenských operáciach proti Brusilovovej ofenzíve. 5. júna 1916 so svojim oddielom kryl ústup pluku, resp. za svoj postoj počas protiútoku 16. júna získal veľkú striebornú medailu za statočnosť. Bol pri tom zranený na ľavej ruke, dočasne mu ochrnuli prsty. Rehabilitoval sa vo vojenskej nemocnici v Bratislave. 1. februára bol povýšený do hodnosti poručík.[3] V decembri 1917 sa hlásil dobrovoľne, najprv sa dostal na rumunský, neskôr s celým práporom na taliansky front k 41. spoločnému pešiemu pluku. Ich stanovište bolo do 26. novembra 1917 oproti Gorizii na vrchu San Marco (Markov hrib). Bol zranený a liečil sa v nemocnici. Následne bol preškolený na guľomet a medzi marcom a júnom 1918 sa zúčastnil výcviku (kurz) prieskumných pilotov vo Wienerneustadte. Potom sa dostal na front pri Piave k 314. honvédskemu pešiemu pluku ako rotmajster guľometníkov. Vrátil sa domov cestou trvajúcou od 3. júna do 16. novembra.
Medzivojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Vyučovať mohol znova až od novembra 1918, kedy znova otvorili 2 triedy maďarskej školy. V apríli 1919 zložil spolu s Ladislavom Agárdym v Nitre československú štátnu prísahu a neskôr v roku 1923 zložil nostrifikačnú skúšku v Bratislave.[4] Po odchode Agárdyho do dôchodku sa stal od 1. októbra 1932 riaditeľom školy.[5] Mal veľké zásluhy na renováciách kostola, ako aj na financovaní a kúpe organu v roku 1932 a získaní nových zvonov v Pani v roku 1929. Bol členom obecného zastupiteľstva za stranu Zemská křesťansko-socialistická strana (Országos Keresztényszocialista Párt).
Po vyhlásení znova pripojenia južných oblastí Česko-Slovenska k Maďarsku sa so skupinou miestnych presunul do Veľkého Cetína, čoho dôsledkom bolo „osamostatnenia sa“ susednej obce od česko-slovenskej moci. To nasledovali retorzie voči organizátorom (uväznenie, súdny proces), hlavne čo sa týkalo cetínčanov.[6] Po prvej viedenskej arbitráži ho znova odviedli a 2 a pol mesiaca slúžil vo Vrábľoch v kancelárii. V decembri 1939 sa zranil pri poľovníckom nešťastí a následne mu museli amputovať pravú nohu.
Druhá svetová vojna a povojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Počas druhej svetovej vojny sa snažil pomáhať rasovo prenasledovaným židovským spoluobčanom. Od mája 1942 bol pod žandárskym dozorom. 20. novembra 1944 ho vymenovali za vojenského veliteľa obce a tak zachraňoval viacerých obyvateľov obce pred narukovaním, odvedením a pod. 15. februára 1945 bol z tejto funkcie odvolaný a vypočúvaný nyilašovcami. Po prechode frontu ho zatkli československé jednotky. Bol uväznený v Nitre, vypočúvaný a mučený.[7] Po prepustení z väzenia bol súdený ľudovým súdom. Po viacerých odvolaniach bol oslobodený. Ako príslušník triedy bohatých sedliakov tzv. kulak bol znemožnený, dôchodok mu bol dlho odoprený, až zákrokom Ľudovíta Vaškoviča mu bol pridelený v 50. rokoch 20. storočia.
Zomrel na infarkt, je pochovaný na paňanskom cintoríne.
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]- Za statočnú službu a zranenie v prvej svetovej vojne, ako aj za civilnú službu po prvej viedenskej arbitráži získal mnoho vyznamenaní[8]
- Získal aj poľovnícke vyznamenania
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]
Ako riaditeľ viedol školskú kroniku, resp. v roku 1964 napísal svoje spomienky na návrat z prvej svetovej vojny. Do časopisu Kárpáti vadász poslal hádanku.[9]
V roku 1929 zostavil notový zošit pre vlastné potreby, v čom sa nachádzajú aj skladby na kostolný organ na pamiatku miestnych padlých prvej svetovej vojny. Tieto skladby hral aj na pamätných omšiach miestnych padlých druhej svetovej vojny. Ako kantor zložil básne a piesne aj na rozlúčky pochovaných z obce a okolia Pane.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Hollósi, R. 1908: Értesítő a pannonhalmi Sz. Benedek-rend esztergomi kath. főgimnáziumáról 1907-1908. Esztergom, 60.
- ↑ Rendeleti Közlöny a Magyar Királyi Honvédség számára - Személyes Ügyek 44/140, 2642 (1917. október 27.)
- ↑ Rendeleti Közlöny a Magyar Királyi Honvédség számára - Személyes Ügyek 44/172, 3324 (1917. december 29.; 669.1 rangszám); Budapesti Közlöny 52/1, 4 (1918. január 1.)
- ↑ Magyar Tanitó 1923 III/11, 257-259; III/12, 300-301.
- ↑ Szerényi, F. 1934 (szerk.): A csehszlovákiai magyar tanítók almanachja 1918-1933. Bratislava, 269.
- ↑ Csuthy, A. 2016: A "visszacsatolás" napja Nagycétényben (1938). Cétényi Lapok I/1.
- ↑ Buday Péter - Csuthy András - Fehér Sándor 2014: A nagycétényi hegykönyv 1807-1922.
- ↑ 1. osztályú - Budapesti Közlöny 52/293, 3 (1918. december 21.); Rendeleti Közlöny a Magyar Hadsereg számára - Személyes Ügyek, 1918/183, 5141. (december 18.); bronz - Budapesti Közlöny 52/185, 9 (1918. augusztus 17.); Rendeleti Közlöny a Magyar Királyi Honvédség számára - Személyes Ügyek, 1918/101, 2927. (július 24.); Budapesti Közlöny 76/278, 6 (1942. december 6.)
- ↑ Motesíky Árpád 1999: Szlovákiai vadászkalendárium. Nyitra, 147, 159; Kárpáti Vadász III/7 1929. április 1.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- 2013 A nemespanni magyar iskolakrónika 1926-1939. Révkomárom.
- Reprezentačný lexikón Slovenska a Podkarp. Rusi. 1936, 51, 395.