Eutyfron

Eutyfron alebo Euthyfrón (po grécky Euthyfrón) je jeden zo skorých dialógov Platóna. Dialóg napísal na prelome 5. a 4. storočia pred Kr.

Charakteristika

Základné členenie

Na prvý pohľad sa text zdá byť nerozčlenený. Dialóg medzi dvoma vystupujúcimi postavami, Sokratom a Eutyfronom, plynie na prvý pohľad bez výrazných zlomov. Nachádza sa tu však veľa kľúčových miest.

Prvá časť textu sa týka predstavenia dvoch vystupujúcich osôb čitateľovi, vysvetlenia dôvodu ich stretnutia, čiže objasnenia príčiny podania žalôb.

V druhom úseku dialógu sa dozvedáme, že Sokrates chce, aby ho Eutyfronom poučil o tom, čo je to zbožnosť. Ich rozhovor sa najprv týka len toho, či všetci bohovia považujú tie isté veci za hriešne. Ďalším kľúčovým miestom je Sokratovo rozoberanie Eutyfronovej definície, že čo je bohom milé, to je zbožné. Zo Sokratových úvah vyplýva záver, že zbožné a bohumilé sa od seba odlišuje.

Vo štvrtom oddieli dialógu zaznie konečná definícia Eutyfrona: „Zbožné je tá časť spravodlivého, ktorá sa týka starostlivosti venovanej bohom.“ Sokrates ho však chcel doviesť k tomu, že do definície zbožnosti patrí pojem dobra. Posledný úsek dialógu je veľmi podstatný a rozhodujúci. Eutyfron si znova namýšľa, že to, čo je bohom milé, je zbožné. Sokrates chce znova od začiatku skúmať, čo je zbožné, no Eutyfron odíde.

Obsah

V tomto dialógu o zbožnosti sa rozprávajú Sokrates, človek, ktorý bol odsúdený a usmrtený pre bezbožnosť a Eutyfron, v čase Sokrata v Aténach známy veštec, ktorý sa považuje za znalca božského práva.

Dialóg Eutyfron sa odohráva pri úradovni archonta kráľa, kde sa podávali žaloby z dôvodu porušovania náboženstva. Sokrates sa tu ocitá z dôvodu žaloby, že zavádza nových bohov a kazí mládež, ktorú naň podal Melétos. Eutyfron je tu naopak v pozícii žalujúceho -- žaluje svojho vlastného otca, že zavinil smrť človeka a tým sa dopustil zločinu proti zbožnosti. Robotník Eutyfronovho otca zabil v rozzúrenosti sluhu, za čo ho spútali a vrhli do jamy. Skôr, ako sa Eutyfronov otec dozvedel od vykladača božského práva, čo sa s ním má ďalej robiť, nádenník zomrel. Eutyfron sa teraz obáva poškvrnenia a bojí sa, že ho bohovia potrestajú.

Pred nami sa rozvíja dialóg, ktorý sa zdá byť iba slovnou hračkou. Sokrates sa však snaží doviesť Eutyfrona k úvahám o zmýšľaní bohov ohľadom hriešnych skutkov, o tom, že každý boh má iný názor na nejaký čin človeka. Bohov prirovnáva k ľuďom –- niekto môže vidieť stíhanie Eutyfronovho otca ako vec spravodlivú, iný naopak, Eutyfron však rozmýšľa ináč –- všetci bohovia považujú skutok jeho otca za hriešny. Potom chce Sokrates poznať aspekt, ktorý je príčinou toho, že veci hriešne sú hriešne. Uvádza veľa príkladov, cez ktoré dospieva k tomu, že zbožné je milované preto, že je zbožné, ale nie je pravda, že by niečo bolo zbožné preto, že je od boha milované. Zatiaľ čo definícia, ktorá sa týka bohumilého, podľa Sokrata znie: „Pretože je milované od bohov, práve týmto milovaním je bohumilé, a nie je milované preto, že je bohumilé.“ Z týchto dvoch formulácií logicky vyplýva záver, že zbožné a bohumilé sú pojmy, ktoré sa od seba po obsahovej stránke veľmi líšia. Na základe niekoľkých veršov, ktoré Sokrates prednesie, a na základe Sokratom pokladaných otázok spolu s Eutyfronom zisťujeme, že zbožné je časť spravodlivého, ktorá sa týka starostlivosti venovanej bohom. Starostlivosť o bohov prirovná starostlivosti otrokov o svojich pánov a zbožnosť opisuje ako znalosť prosenia a dávania bohom darov ako sú česť, pocta a zaľúbenie. Na Sokratovu otázku, aké je hlavné dielo bohov, ktoré vykonávajú cez naše služby Eutyfron nedokáže odpovedať. Podľa Sokrata bol už pri jadre veci, ale odklonil sa. Eutyfron si znova namýšľa, že to, čo je bohom milé, je zbožné. Sokrates prirovnáva Eutyfrona k Daidalovi a tvrdí, že jeho myšlienky dookola obchádzajú kruh. Eutyfron odíde a Sokrates ľutuje, že od neho nezískal poučenie, ktoré by mohol použiť na svoju obhajobu proti Melétovi.

Sokratova dialektická metóda

Zaujímavé sú niektoré v dialógu použité rysy Sokratovej dialektickej metódy.

Charakteristická je napríklad irónia. Platónov Sokrates sa ponižuje a vychvaľuje iných, predstiera, že sa v predmetu diskusie vôbec nevyzná a prosí svojho druha, aby ho poučil. Chce sa stať Eutyfronovým žiakom v otázke zbožnosti. Sokratova irónia je skrytý výsmech nad tými, kto si nahovárajú že sú „všepoznajúci“.

Ďalšou dialektickou metódou je indukcia, pomocou ktorej sa snaží Sokrates vymedziť zbožnosť. Vychádza z príkladov ľudského chovania s ktorými sa stretávame v bežnom živote, vyberá spoločné podstatné rysy. Táto metóda umožňuje prejsť od jednotlivých prípadov k všeobecným vymedzeniam, pomocou rozboru a porovnávania jednotlivých znakov zbožnosti stanoviť všeobecné, usúdiť z konkrétnych prípadov všeobecné vymedzenie zbožnosti.

Ďalej je zaujímavý Sokratov postup „dotieravých otázok“, pomocou ktorého vyvracia všetky tvrdenia Eutyfrona a nakoniec ho nimi zasiahne v jeho pýche.

Dialektika, čiže správne vedenie rozhovoru, tu slúži ako sprostredkovateľ na poznávanie ideí. Uskutočňovanie dobra je účelom zbožného konania, založeného na ozajstnom vedení o podstate zbožnosti.

Literatúra

• Platon. Dialógy. Preklad Július Špaňár. Vyd. v tomto výbere 1. Zväzok I. Bratislava : Tatran, 1990. 928 s. (Zlatý fond svetovej literatúry; zv. 107.) ISBN 80-222-0125-1. S. 311 – 333. (úvod a preklad)