Preskočiť na obsah

Paul Ludwig Ewald von Kleist

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ewald von Kleist)
Paul Ludwig Ewald von Kleist
Paul Ludwig Ewald von Kleist v roku 1940
Paul Ludwig Ewald von Kleist v roku 1940
Narodenie 8. august 1881
Braunfels, Hesse-Nassau, Pruské kráľovstvo, Nemecké cisárstvo
Úmrtie 13. november 1954 (73 rokov)
Vladimír, Ruská SFSR, Sovietsky zväz
Štátne občianstvo nemecké
Národnosť Nemec
Vojenská kariéra
Ozbrojené sily Nemecké cisárstvo Nemecké cisárstvo
Weimarská republika Weimarská republika
Nacistické Nemecko Nacistické Nemecko
Zložka Heer
Hodnosť Poľný maršal
V službe 1900 – 1938
1939 – 1944
Účasť v bojoch
Vojny Prvá svetová vojna
Druhá svetová vojna
Bitky Bitka pri Tannenbergu
Bitka pri Brodoch

Paul Ludwig Ewald von Kleist (* 8. august 1881 Braunfels, Nemecko - † 13. november 1954 Vladimír, ZSSR) bol nemecký poľný maršal počas druhej svetovej vojny. Vyznamenal sa ako tankový veliteľ v úvodnej časti vojny.

Mladosť a raná kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Ewald von Kleist sa narodil v meste Braunfels na rieke Lahn v Hessensku v aristkratickej rodine s dlhou vojenskou tradíciou. Do armády vstúpil ako 18 ročný v marci roku 1900[1], podľa iného zdroja po dokončení maturity 13. septembra 1901[2]. Narukoval do 3. kráľovského delostreleckého pluku v Brandenburg/Havel. Po ročnom výcviku dosiahol hodnosť poručíka. Absolvoval ďalší prípravný kurz a stal sa pobočníkom veliteľa práporu. Po niekoľkých rokoch sa stal pobočníkom veliteľa pluku. Študoval na jazdeckej škole a bol prevelený do Berlína, kde navštevoval výcvik pre dôstojníkov generálneho štábu na vojenskej akadémii. V tomto období sa oženil s Giselou Wachtelovou, s ktorou sa pravdepodobne poznal dlhšiu dobu.

Prvá svetová vojna a medzivojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení štúdia na vojenskej akadémii slúžil v štábe 14. husárskeho pluku v meste Kessel. Pred vypuknutím 1. svetovej vojny slúžil v 1. princovom husárskom pluku. Počas nasledujúcej vojny velil jazdeckej eskadróne v bitke pri Tannenbergu. V roku 1915 bol pridelený k štábu 85. pechotnej divízie, kde plnil rôzne funkcie od pobočníka brigády až po delostreleckého dôstojníka XVII. zboru. V roku 1917 bol poverený funkciou náčelníka štábu gardovej jazdeckej divízie. Do podpísania mieru v Brest-Litovsku slúžil na východnom fronte. Po presune na západný front bojoval s jednotkou pri Reims, Champagne a na rieke Meuse. Vojnu skončil v hodnosti kapitána.

Po znížení stavov armády zostal slúžiť v novom Reichshwehre. 1. februára 1922 bol povýšený do hodnosti majora. V nasledujúcich rokoch rýchlo postupoval v rebríčku vojenských hodnostiach. Pôsobil v Hannoveri na jazdeckej škole a vo Vroclave ako náčelník štábu 2. jazdeckej divízie. Neskôr sa dostal ako náčelník štábu 3. pechotnej divízie do Berlína. Tam pôsobil v štábe veliteľstva vojenskej oblasti III. V roku 1932 nahradil vo funkcii veliteľa 2. jazdeckej divízie Gerda von Rundstedta. V roku 1936 sa stal generálom jazdectva a velil vojenskej oblasti VIII. Po Fritschovej a Blombergovej afére bol penzionovaný. Na rozdiel od mnohých iných mu nacisti povolili nosiť uniformu 8. jazdeckého pluku, čo preňho bola veľká pocta. V tej dobe sa utiahol do ústrania. Jeho starší syn Johannes Jürgen v tej dobe v šľapajach svojich predkov tiež vstúpil do armády.

Druhá svetová vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1939 vo svojich 58 rokoch opäť povolaný do činnej služby. Mal veliť XXII. tankovému zboru, ktorý spadal pod kompetencie 14. armády Wilhelma Lista. So svojim zborom sa Ewald von Kleist Kleist podieľal na invázii do Poľska. Spoločne s Guderianovým XIX. tankovým zborom sa spojili pri Ľvove a rozdelili krajinu napoly.

Počas útoku na Francúzsko mu pridelili tankovú skupinu (Panzergruppe von Kleist), ktorej podliehal XLI. (Georg-Hans Reinhardt) a XIV. (Gustav von Wietersheim) a XIX. tankový zbor (Heinz Guderian). Náčelníkom von Kleistovho štábu bol od roku 1940 Kurt Zeitzler. Týmito jednotkami, ktoré predstavovali jednu z prvých tankových armád na svete, prenikol 16. mája cez rieku Meuse, obsadil Sedan a vytvoril tak vo fronte takmer 100 km medzeru, ktorú Francúzi nemali čím zaplniť. Medzi Ewaldom von Kleistom a Heinzom Guderianom neskôr prepukla hádka. Ewald von Kleist plánoval zastaviť svoje tanky a počkať na príchod pechoty. Heinz Guderian s týmto zásadne nesúhlasil a v hádke požiadal o uvoľnenie z funkcie, čo Ewald von Kleist prijal[3]. Von Rundstedt však tento rozkaz zakrátko zrušil. 7. tanková divízia Erwina Rommela dosiahla neďaleko Amiens kanál La Manche a dovŕšila tak odrezanie Spojeneckých vojsk na belgicko-francúzskom pohraničí. Osud Francúzska, ktoré tak prišlo o väčšinu svojich najlepších jednotiek tým bol spečatený.

Od apríla 1941, Ewald von Kleist velil 1. tankovej skupine, skladajúcej sa z XVIII. a XL. tankového zboru. Tieto vojská viedli čelo útoku do Juhoslávie a Grécka, kam útočili z Bulharska. 13. apríla 1941 sa jeho jednotky podieľali na obsadení Belehradu, ktoré sa začalo deň predtým.

Von Kleist počas bojov na Ukrajine, jeseň 1941

Následne boli jeho vojská presunuté do južného Poľska. O niekoľko mesiacov neskôr patrili tieto jednotky k hrotu skupiny armád Juh pri vpáde do Sovietskeho zväzu. 1. tanková skupina sa podieľala na likvidácii sovietskeho protiútoku pri Umani a obkľučovaní sovietskych vojsk pri Kyjeve. V tejto bitke spolu s Heinzom Guderianom útočiacim zo severu uzatvoril pri meste Romny obkľúčenie, v ktorom sa v tej dobe nachádzalo asi 650 000 sovietskych vojakov. Väčšina z nich bola v nasledujúcich bojoch zajatá. Bolo to jedno z najväčších obkľúčení v dovtedajšej histórii vojenstva. Jeho tanková skupina bola neskôr premenovaná na 1. tankovú armádu. V priebehu októbra obsadili jeho tanky Taganrog a prekročili Mius. V tej dobe boli už neustálymi bojmi veľmi oslabené a na čas prerušili postup. Útok sa obnovil 17. novembra, v priebehu 3 dní jeho jednotky prenikli do Rostova na Done, no sovieti napadli jeho obnažené ľavé krídlo a Nemcov 28. novembra prinútili z oblasti ustúpiť. Bol to fakticky prvý neúspech nemeckých pozemných vojsk počas vojny. Južná časť frontu sa však cez zimu opäť stabilizovala a na jar boli Nemci schopní opäť zaútočiť. Začiatkom októbra bola jeho 1. tanková skupina premenovaná na 1. tankovú armádu.

V roku 1942 sa Ewald von Kleist v rámci skupiny armád A zúčastnil útoku v južnej časti ZSSR. Najprv sa v rámci armádnej skupiny Kleist (1. tanková a 17. armáda) podieľal na odrazení sovietskeho útoku na Charkov. Následne 24. júla opäť vnikol do Rostova, jeho hlavné ciele ropné polia v oblasti Baku na Kaukaze boli ešte ďaleko. S pomocou mužov ako boli Ernest Köstring a Oskar von Niedermayer sa mu podarilo do nemeckých vojsk naverbovať 825 000 dobrovoľníkov z národov ZSSR[4]. Hitler bol s tempom postupu skupiny armád A nespokojný a 9. septembra odvolal maršala Lista z funkcie. Vyše mesiaca následne riadil skupinu armád sám.

Od 22. novembra 1942 bol Ewald von Kleist po začiatku sovietskej zimnej ofenzívy, ktorá západne od Stalingradu uväznila 6. armádu a mnohé ďalšie menšie jednotky, poverený velením skupine armád A. Jeho 1. tanková armáda prešla pod velenie generála Mackensena. Ewald von Kleist riadil pod veľkým tlakom dobre prevedený ústup 17. armády na Tamanský polostrov a Krym a 1. tankovej armády k Rostovu. Ustúpiť k Rostovu na Done bola veľmi ťažká úloha, pretože v polovici januára 1943 sa jeho jednotky nachádzali na rieke Terek okolo 600 km od mesta, čelo sovietskych jednotiek však bolo len asi 50 km od Rostova, kde ich zastavila tvrdá obrana 4. tankovej armády.

17. armáda sa bránila na Tamanskom polostrove až do 3. septembra 1943, kedy bolo prerušené spojenie Krymu a pevniny v dôsledku letnej ofenzívy Červenej armády na Ukrajine. Front držaný skupinou armád Juh bol silne narušený sovietskymi útokmi na líniu Dnepra a nútený ustupovať. Do 9. októbra nemecké jednotky z Tamanského polostrova definitívne ustúpili. Ewald von Kleist bol medzitým 1. februára 1943 povýšený do hodnosti poľného maršala. Rástli však jeho rozpory s Hitlerom, ktorý vtedy velil vojskám na východe. Po úspešných sovietskych ofenzívach bol 30. marca 1944 po tom čo nariadil svojej 8. armáde ústup, Hitlerom vyznamenaný Rytierskym krížom s dubovými ratolesťami a mečmi a následne pozbavený velenia a penzionovaný.

Žil v meste Weidebrück. Onedlho po atentáte na Hitlera bol nakrátko zatknutý Gestapom, no nakoniec bol prepustený. Po priblížení východného frontu sa odsťahoval do obce Mittefels v Bavorsku. Ewalda von Kleista na konci vojny zajali jednotky západných Spojencov.

Povojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ewald von Kleist bol odtransportovaný do Juhoslávie, kde ho v roku 1946 obvinili z vojnových zločinov a odsúdili na 15 rokov väzenia. V roku 1948 bol prevezený do ZSSR, tam bol roku 1952 odsúdený na 10 rokov väzenia „za vojnové zločiny, krutosť a nemilosrdnosť voči národom ZSSR“. Ewald von Kleist pritom patril k tým nemeckým veliteľom, ktorí sa úprimne snažili nakloniť si sovietske obyvateľstvo humánnym správaním, ktoré vyžadoval od svojich podriadených jednotiek a snažili sa minimalizovať činnosť nacistických oddielov, ktoré na obsadenom území páchali zločiny. Na viacerých miestach, kde operovali jeho vojská primäl miestne obyvateľstvo k otvorenej spolupráci. Bolo to tak hlavne na Kaukaze a na Kryme. V roku 1954 bol premiestnený do väzenia pre nemeckých generálov vo Vladimíre asi 180 km od Moskvy. Ewald von Kleist nakoniec zomrel vo svojich 73 rokoch 13. novembra 1954 na artériosklerózu a problémy súvisiace s vysokým krvným tlakom. Bol najvyššie postaveným nemeckým dôstojníkom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Perry, R. B., III, 2005, Kleist, Paul Ludwig Ewald von (1881–1954). in: Tucker, S.C. (Editor), World War II. A Student Encyclopedia. ABC-Clio, Santa Barbara, s. 701
  2. Rodokmeň mena Kleist, prístup 08.09.2011 (po nemecky)
  3. Barnett, C.: Hitlerovi generálové. Brno, Jota 1997, s. 279
  4. Barnett, C.: Hitlerovi generálové. Brno, Jota 1997, s. 284

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]