Fenomenologická redukcia
Fenomenologická redukcia je základná metóda fenomenologickej filozofie, súbor postupov odhaľovania, skúmania a objasňovania fenoménov. Za jej tvorcu sa považuje Edmund Husserl.
Pre Edmunda Husserla predstavuje fenomenologická redukcia základnú metódu fenomenologickej filozofie. Jej počiatky vidí už v Descartovej metodickej skepse, kde však nebola dôsledne realizovaná až do konca, ale sa zamotala do psychologizmov. Fenomenologická redukcia má predstavovať základ novej teórie poznania, a to tak, že jej prostredníctvom bude človek schopný zbaviť sa „prirodzeného“ pohľadu na svet, ktorý je iba habituálneho charakteru. Úlohou fenomenologickej redukcie je učiniť tento prirodzený postoj samotným predmetom skúmania. Takéto skúmanie zásadne nemá charakter psychologickej reflexie, preto sa s jeho prevedením viažu isté ťažkosti, vyplývajúce z jeho neprirodzeného charakteru. Základom tohto skúmania sa má stať fenomenologické vnímanie, na rozdiel od empirického, ktoré má prirodzenú tendenciu členiť vnímanie na psychologické alebo vonkajšie. Empirické vnímanie si preto kladie otázku, ako je vôbec možné objektívne poznanie a rieši ju nesprávne pomocou psychologizmov.
Husserl nachádza v dejinách filozofie viacero zárodkov fenomenologickej redukcie a v súvislosti s nimi hovorí o troch cestách k transcendentálnej filozofii, z ktorých má každá svoje špecifické postupy. Prvou je tzv. karteziánska cesta, ktorá je formulovaná v Descartových Meditáciách o prvej filozofii. Druhú predstavuje kopernikovský obrat k subjektu Immanuela Kanta v Kritike čistého rozumu, ktorú Husserl nazýva ontologickou cestou. Treťou je cesta deskriptívnej, intencionálnej psychológie, reprezentováná anglickým empirizmom od Locka až po Huma.
Karteziánska cesta
[upraviť | upraviť zdroj]Fenomenologická redukcia, ktorú Husserl v súvislosti s Descartovou metodickou skepsou označuje za epoché, má s touto skepsou spoločné práve ono spochybnenie (uzátvorkovanie) danosti celého, skúsenosťou zakúšaného sveta. Úlohou epoché nie je poprieť existenciu sveta, ale spochybniť jeho existenciu takú, ako ju poznávame prostredníctvom svojho prirodzeného postoja, vytváraného habituálnou skúsenosťou. Podľa Husserla ohraničil Descartes oblasť subjektívneho poznania. Tento poznatok Husserl označuje za karteziánsky začiatok fenomenologickej redukcie. Descartes však nešiel ešte ďalej, nepreviedol samotnú fenomenologickú redukciu. To, čo je spoločné karteziánskej skepse a fenomenologickej redukcii, je teda spochybnenie akejkoľvek vopred danej pozitívnej danosti vonkajšieho sveta, zakúšaného prostredníctvom empirickej skúsenosti, a tak si vyžaduje aj zdržania sa akéhokoľvek súdu o vonkajšom svete.
Rozdiel medzi fenomenologickou redukciou a Descartovou skepsou spočíva v tom, že pre Descarta predstavuje ego cogito stále súčasť vonkajšieho sveta. Otázka, ktorou je vedená karteziánska skepsa znie: „čo je možné zo sveta, ktorý je predmetom mojej zmyslovej skúsenosti s istotou poznať samo o sebe, teda objektívne?“ Husserlova otázka však znie: „ako môže čistý fenomén poznania postihnúť niečo, čo mu nie je imanentné?“ Fenomenologická redukcia má byť teda v prvom rade metódou, zaoberajúcou sa procesom poznania, na rozdiel od karteziánskej skepsy, ktorá hľadá nejaký pevný bod objektívneho charakteru, na ktorom by sa mohlo ukotviť naše poznanie.
Ontologická cesta
[upraviť | upraviť zdroj]Ontologická cesta k transcendentálnej subjektivite vedie cez Kantov kopernikovský obrat k subjektu. Kant si kladie transcendentné otázky, uvedomujúc si pritom subjektivitu spôsobu akým na tieto otázky hľadá odpoveď. Dôsledkom karteziánskych meditácií, ktorých východiskom je ego cogito, môže byť nesprávna explikácia problému poznania. Naproti tomu ontologická cesta nevychádza primárne z ego cogito. Jej východiskom je naopak vzťah medzi objektivitou a subjektivitou. vedy, ktoré vychádzajú z prirodzeného postoja v snahe objektívne popísať vonkajší svet, neproblematizujú samotný subjektívny, intencionálny akt poznania, ktorý musí previesť skúmajúce vedomie. Dôvodom je, že istý stupeň subjektivity, ktorý by vyplýval z takéhoto skúmania objektivity, sa v prirodzenom postoji zdá so samotnou objektivitou nezlučiteľný. Husserl označuje Kantov koperinikovský obrat za „prototyp“ opačného postoja, ktorý toto zlúčenie vykonáva. Na rozdiel od karteziánskej skepsy, je podľa Husserla takáto cesta istejšia, pretože tu nie je nutné vykonať epoché čiže radikálne uzátvorkovanie sveta. Tým sa môžeme vyhnúť nebezpečenstvu solipsizmu.
Ontologická cesta obohacuje fenomenologickú redukciu o intersubjektivitu, v ktorej ako jedinej je možné objasniť úplný zmysel objektívít ako "intersubjektívnych jednôt". Fenomenologickou redukciou teda rozumieme upustenie od prirodzeného postoja, v ktorom vnímame svet ako niečo, o čom môžeme vynášať pozitívne, objektívne platné súdy a čo je nám takto vopred dané. Naproti prirodzenému postoju Husserl stavia fenomenologický postoj, prostredníctvom ktorého fenomenológ vníma svet ako svet možnej skúsenosti.
Cesta deskriptívnej, intencionálnej psychológie
[upraviť | upraviť zdroj]Tretia cesta, cesta deskriptívnej, intencionálnej psychológie čerpá z britskej empirickej tradície od Locka, ktorý končí skepticizmom u Huma, ktorý inšpiroval ku kopernikovskému obratu už Kanta. Psychológia, z ktorej čerpá Husserlova fenomenológia, nie je totožná s vedeckou, experimentálnou psychológiou, zaoberajúcou sa dušou ako prírodným javom. Pomenovanie deskriptívna alebo intencionálna psychológia sa u Husserla psychológii dostáva hlavne z toho dôvodu, že je úplne iného zamerania. Predmetom psychológie ako náuky o intencionalite, by podľa neho nemali byť fakty, tak ako sa o to vedecká psychológia usiluje, ale podstaty. Vychádza z toho predpokladu, že spôsob, akým sa naše vedomie vzťahuje ku svetu, nie je jediný možný. K podstatnému znaku vedomia podľa Husserla nepatrí priestorová súbežnosť, spojenosť a celistvosť, ale intencionálna spojitosť, motivovanosť, implikovanosť, ktoré sú zhrnuté v mienke. Husserl považuje za vlastnú podstatu duše intencionálnu nadväznosť na svet. Z toho dôvodu, sa pohľady viacerých ľudí na svet zhodujú. Intencionálna alebo deskriptívna psychológia pre neho predstavovala spôsob ako je možné túto intencionálnu nadväznosť reflektovať. To znamená uvedomovať si, že svet, ktorý poznávame a to ako ho poznávame, závisí od týchto intencionálnych vzťahov a nie je nám predom daný. Takýmto spôsobom, po prevedení fenomenologicko-psychologickej redukcie nemusíme nutne dospieť k solipsizmu, k popretiu existencie vonkajšieho sveta ako tomu bolo u Descarta, ale ani k umelému konštruovaniu pojmov, ktoré Husserl vytýkal Kantovi.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- Edmund Husserl, Ideen III: Die Phänomenologie und die Fundamente der Wissenschaften, 1952.
- Edmund Husserl, Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzentale Phänomenologie: Eine Einleitung in die phänomenologische Philosophie, 1936. (The Crisis of European Sciences and Transcendental Phenomenology: An Introduction to Phenomenological Philosophy, 1970)
- Rudolf Berner, Úvod do Husserlova myšlení, Praha: OIKOYMENH, 2002.
- Jan Patočka, Úvod do fenomenologické filosofie, Praha: OIKOYMENH, 1993.