Ferdinand Takáč
| Ferdinand Takáč | |
| jezuita, politický väzeň, spisovateľ a prekladateľ | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 27. jún 1920 Chorvátsky Grob, Slovensko |
| Úmrtie | 6. apríl 2013 (92 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Svätenia | |
| Cirkev | rímskokatolícka |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Spoločnosť Ježišova (SJ) (jezuiti) |
| Kňaz | |
| Kňazská vysviacka | 23. január 1955 (34 rokov) Ján Chryzostom Korec biskup tajnej cirkvi |
| Odkazy | |
 Ferdinand Takáč | |
Ferdinand Takáč SJ, Dr.h.c. alebo aj Ferdiš Takáč (* 27. jún 1920, Chorvátsky Grob – † 6. apríl 2013, Bratislava) bol katolícky kňaz chorvátskeho pôvodu, rehoľník – jezuita, dlhoročný politický väzeň, spisovateľ a prekladateľ.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v rodine potomkov chorvátskych vysťahovalcov žijúcich v Chorvátskom Grobe. Študoval v Senci a Bratislave, kde na reálnom gymnáziu zmaturoval. Právnickú fakultu navštevoval v Záhrebe, štúdiá kvôli matkinej smrti a druhej svetovej vojne nedokončil.[1]
Koncom vojny sa stal žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena – Kolakoviča, ktorý významne ovplyvnil hlavne bratislavských vysokoškolákov zo Svoradova a založil spoločenstvo Rodina. Takáč prekladal Kolakovičove texty do slovenčiny.
Za svoju činnosť a aktivitu, napríklad pri záchrane rodákov z nemeckého zajatia vo Vrútkach, bol Takáč začiatkom roka 1945 v Bratislave zatknutý Gestapom. Tu si odsedel okolo šesť týždňov, počas ktorých bol pomerne kruto vypočúvaný. Len koniec vojny ho zachránil pred transportom do koncentračného tábora na území Tretej ríše.[2]
Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako novinár v redakcii denníka Čas, ktorý bol blízky Demokratickej strane. Za túto stranu sa v roku 1946 aj angažoval. Ako novinár sa zúčastnil na viacerých pojednávaniach súdu s Dr. Jozefom Tisom, bývalým prezidentom Slovenského štátu.[3]
V júli 1948 vstúpil Takáč do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. V noviciáte prežil "barbarskú noc" z 13. na 14. apríla 1950. Internovaný bol v Jasove a Podolínci.
Po zásahu komunistického štátu voči reholiam pracoval tri roky v púchovskom Matadore, neskôr v Trenčíne v knižnici podniku Keramoprojekt.
Po absolvovaní štúdia predpísaného jezuitskou rehoľou ho v Bratislave 23. januára 1955 biskup Ján Chryzostom Korec tajne vysvätil za kňaza. Prvú svätú omšu celebroval 2. februára 1955 v prítomnosti tiež tajne vysväteného kňaza Jozefa Porubčana SJ na Skalke pri Trenčíne.
31. júla 1955 Takáča zatkla komunistická Štátna bezpečnosť. Za svoju náboženskú činnosť bol odsúdený na 8 rokov väzenia, z ktorých si odsedel päť. Dôvodom odsúdenia za "velezradu" bolo napríklad to, že v Belušských Slatinách dával študentom duchovné cvičenia.
Vyšetrovaciu väzbu strávil v Žiline v bývalom saleziánskom dome. Po odsúdení prešiel viacerými ťažkými väznicami a pracovnými tábormi Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně. Počas väznenia pracoval v bani a brúsil olovené sklo.[4]
Po prepustení na amnestiu v roku 1960 pracoval v Bratislave ako opravár výťahov, rovnako ako jeho svätiaci biskup Ján Chryzostom Korec. Počas odmäku okolo roku 1968 bol novinárom v redakcii Katolíckych novín, odkiaľ musel s nástupom tzv. normalizácie odísť.
Neskôr pôsobil 18 rokov ako duchovný u rehoľných sestier satmárok (Kongregácia Milosrdných sestier sv. Vincenta) v Slatinke pri Lučenci.
Na sklonku života žil v senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji.
Páter Ferdinand Takáč zomrel po prevezení do nemocnice v Bratislave 6. apríla 2013.
Pochovaný je na cintoríne v Chorvátskom Grobe.
V septembri 2014 počas dní obce Chorvátsky Grob bol Ferdišovi Takáčovi odhalený pamätník pri kostole Krista Kráľa.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Ferdinand Takáč je autorom rozsiahleho chorvátsko – slovenského slovníka (cca 700 strán a viac ako 50 000 hesiel).
Okrem tohto slovníka napísal 411 stranový slovník obce Chorvátsky Grob, ktorý reflektuje špecifický jazyk chorvátskej diaspory na Slovensku.
Je autorom autobiografickej trilógie, v ktorej okrem svojho života, väzenia a svojej rodiny opisuje dejiny rodnej obce a dejiny Chorvátov v hornom Uhorsku.
Dlhodobo sa venoval prekladateľskej činnosti. Do slovenčiny z chorvátskeho originálu preložil takmer tridsať knižných titulov, najmä náboženského charakteru.
Za svoju činnosť dostal viacero vyznamenaní. Na Filozofickej fakulte v Záhrebe mu bol udelený titul Doctor honoris causa.
Výber z diela
[upraviť | upraviť zdroj]- Hrvatsko – Slovački rječnik; Chorvátsko – Slovenský slovník, Školska Knjiga-Zagreb, 1999
- Uzničke uspomene Hrvata isusovca za komunizma u Slovačkoj, Biblioteka Svjedoci i uzori - 9, Filozofsko-teološki institut Družbe Isusove - Matica slovačka - Zagreb, Zagreb, 2006
- Voljeti ljude naučio me život. Matica slovenská Záhreb, 2008
- Život ma naučil mať ľudí rád. Väzenské spomienky slovenského Chorváta jezuitu - Dobrá kniha 2008
- Rječnik sela Hrvatski Grob. Horvatansko-hrvatsko-slovački rječnik sa slovačko-horvatanskim i hrvatsko-horvatanskim indeksom. Institut za hrvatski jezik i jezikoslovlje, 2004
- Sága môjho rodu, Emauz, Čadca, 2009
- Tamo daleko, daleko – od mora. Matica slovenská Záhreb, 2011
- Tam ďaleko od mora. Spomienky. Obec Chorvátsky Grob, 2012
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Sága môjho rodu, Emauz, Čadca, 2009
- ↑ Na návšteve u pátra Ferdiša Takáča SJ v Ivanke [online]. Slovenský katolícky akademický spolok Istropolitan, 27.4.2012, [cit. 2012-10-07]. Dostupné online. Archivované 2021-01-15 z originálu.
- ↑ Tam ďaleko od mora. Spomienky. Obec Chorvátsky Grob, 2012
- ↑ Život ma naučil mať ľudí rád. Väzenské spomienky slovenského Chorváta jezuitu - Dobrá kniha 2008
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ferdinand Takáč