Fernando Henrique Cardoso

Fernando Henrique Cardoso
brazílsky sociológ, profesor a politik
Oficiálny portrét, 1999
34. Prezident Brazílie
V úrade 1. január 1995 – 31. december 2002
Itamar Franco Luiz Inácio Lula da Silva
Minister financií Brazílie
V úrade 19. máj 1993 – 30. marec 1994
Prezident	Itamar Franco
Minister zahraničných vecí Brazílie
V úrade 2. október 1992 – 20. máj 1993
Prezident	Itamar Franco
Senátor za São Paulo
V úrade 15. marec 1983 – 5. október 1992
Biografické údaje
Narodenie	18.6.193118. jún 1931 (93 rokov) Rio de Janeiro, Brazília
Politická strana	PSDB (1988 – súčasnosť) PMDB (1980 – 1988) MDB (1974 – 1980)
Alma mater	Univerzita v São Paule
Profesia	Sociológ
Rodina
Manželka	Ruth Leite (od 1953, † 2008) Patrícia Kundrát (od 2014)
Deti	3
Odkazy
Fernando Henrique Cardoso na org.br
	Fernando Henrique Cardoso (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Fernando Henrique Cardoso (* 18. jún 1931, Rio de Janeiro, Brazília), známy aj pod iniciálami FHC, je brazílsky sociológ, profesor a politik, ktorý pôsobil ako 34. prezident Brazílie od roku 1995 do roku 2002. Bol prvým brazílskym prezidentom, ktorý bol opätovne zvolený na ďalšie funkčné obdobie. Cardoso, uznávaný odborník na teóriu závislosti, známy svojím výskumom o otroctve a politickej teórii, získal mnoho ocenení vrátane Ceny princa z Astúrie za medzinárodnú spoluprácu (2000) a Klugeho ceny od Kongresovej knižnice USA (2012).

Osobný a profesionálny život

Cardoso pochádza z bohatých portugalských prisťahovalcov. Niektorí boli politikmi počas Brazílskeho cisárstva. Má tiež afrických predkov, cez čiernu praprababičku a prababičku mulatku. Cardoso sa opísal ako „mierne mulat“ a údajne povedal, že má „nohu v kuchyni“ (odkaz na historické domáce otroctvo v Brazílii).

Narodil sa v Riu de Janeiru a väčšinu svojho života prežil v São Paule. Cardoso je vdovec, ktorý bol od roku 1953 ženatý s antropologičkou Ruth Vilaça Correia Leite Cardoso až do jej smrti 24. júna 2008; mali tri deti. Ako vyštudovaný sociológ bol profesorom politológie a sociológie na Univerzite São Paulo a prezidentom Medzinárodnej sociologickej asociácie (ISA) v rokoch 1982 až 1986. Je členom Institute for Advanced Study (Princeton), čestným zahraničným členom Americkej akadémie umení a vied a autorom niekoľkých kníh.

Akademická kariéra

Cardoso získal bakalársky titul zo spoločenských vied na Univerzite v São Paule v roku 1952, kde získal aj magisterský titul a doktorát zo sociológie. Jeho dizertačná práca pod vedením Florestana Fernandesa skúmala otroctvo v južnej Brazílii a z marxistickej perspektívy kritizovala dominantný prístup Gilberta Freyra k tejto téme. Odvtedy sa stala klasikou na túto tému. Cardoso tiež získal v roku 1963 titul Livre-Docência, najvyššiu úroveň akademického uznania v Brazílii, tiež na Univerzite São Paulo. V roku 1968 získal titul katedrálneho profesora, zastával katedru politológie na rovnakej univerzite.

Keď Cardoso po sprísnení brazílskej vojenskej diktatúry pokračoval vo svojej akademickej kariére v zahraničí v Čile a Francúzsku, vydal niekoľko kníh a článkov o štátnej byrokracii, priemyselných elitách a najmä o teórii závislosti. Jeho práca o závislosti bola jeho najuznávanejším príspevkom k sociológii a rozvojovým štúdiám, najmä v Spojených štátoch. Po tom, čo v rokoch 1982 až 1986 predsedal Medzinárodnej sociologickej asociácii, bol Cardoso vybraný ako uznávaný odborník na 40. výročie Fulbrightovho programu a v tejto funkcii bol hosťujúcim vedcom a prednášal na Kolumbijskej univerzite o demokracii v Brazílii. Cardoso v súčasnosti vedie prednášky a kurzy v zahraničí.

Politická kariéra

Po svojom návrate do Brazílie sa Fernando Henrique zapojil do narastajúcej demokratickej opozície voči vojensky ovládanému režimu ako intelektuál a ako politický aktivista. Stal sa senátorom za São Paulo za bývalé Brazílske demokratické hnutie (MDB) v roku 1982.

V roku 1986 bol zvolený do Senátu za Stranu brazílskeho demokratického hnutia (PMDB), ktorou sa MDB stala po opätovnej demokratizácii. Neskôr sa pripojil ku skupine poslancov PMDB, ktorí túto stranu opustili a založili Brazílsku sociálnodemokratickú stranu (PSDB). Dôvodom bola ideológia PMDB, ktorá sa posunula doprava, keď sa strana zaplnila politikmi, ktorí kolaborovali s diktatúrou. Ako senátor sa Cardoso zúčastnil na Národnom ústavodarnom zhromaždení v rokoch 1987 – 1988, ktoré vypracovalo a schválilo súčasnú ústavu Brazílie v nadväznosti na opätovnú demokratizáciu krajiny. V počiatočných fázach práce ústavodarného zhromaždenia (od februára do marca 1987) viedol Cardoso výbor, ktorý vypracoval vnútorný rokovací poriadok vrátane procedurálnych pravidiel upravujúcich tvorbu samotnej ústavy. Tento rokovací poriadok bol prijatý zhromaždením a uverejnený 25. marca 1987. Do roku 1992 pôsobil Cardoso ako vodca PSDB v Senáte. Od októbra 1992 do mája 1993 pôsobil ako minister zahraničných vecí za prezidenta Itamara Franca (PMDB).

Od mája 1993 do apríla 1994 bol ministrom financií, kým v apríli 1994 neodstúpil, aby začal prezidentskú kampaň. Vo voľbách 3. októbra bol zvolený za prezidenta v prvom kole hlasovania s 54% hlasov, viac ako dvojnásobkom v porovnaní s jeho najbližším protikandidátom Luizom Ináciom Lulom da Silvom. Je to stále najväčší náskok víťazstva zaznamenaný v slobodných voľbách v brazílskej histórii. Po zmene ústavy, ktorá umožnila prezidentovi vládnuť druhé obdobie, vyhral v roku 1998 druhé funkčné obdobie takmer rovnako ľahko v jedinom kole, keď získal 53% k Lulovým 31,7%. K dnešnému dňu je jediným prezidentom, ktorý získal úplnú väčšinu ľudového hlasovania, a jediným, ktorý vyhral prezidentský úrad v jedinom kole od zavedenia dvojkolového systému v roku 1989.

Prezident Brazílie (1995 – 2003)

Cardoso s Nelsonom Mandelom, 1998

Cardoso, často prezývaný „FHC“, bol zvolený s podporou aliancie vlastnej Brazílskej sociálnodemokratickej strany (PSDB) a dvoch pravicových strán, Strany liberálneho frontu (PFL) a Brazílskej strany práce (PTB). Najväčšia brazílska strana, centristická Strana Brazílskeho demokratického hnutia (PMDB), sa po voľbách pridala ku Cardosovej vládnej koalícii, rovnako ako pravicová Brazílska progresívna strana (PPB) v roku 1996.

Jeho vláda zaznamenala inštitucionálny pokrok v oblasti ľudských práv, počnúc národným sekretariátom a novým vládnym programom, o ktorom sa diskutovalo s občianskou spoločnosťou na riešenie tejto otázky. Dňa 8. januára 1996 vydal FHC kontroverzný dekrét 1775, ktorý vytvoril rámec pre jasné vymedzenie domorodých území, ale ktorý ako súčasť procesu otvoril domorodé územia protinárokom susedných vlastníkov pôdy. V roku 2000 Cardoso požadoval zverejnenie niektorých tajných vojenských spisov týkajúcich sa operácie Condor, siete juhoamerických vojenských diktatúr, ktorá unášala a zavražďovala politických oponentov.

FHC bol prvým brazílskym prezidentom, ktorý riešil nerovnosť a obrovskú priepasť medzi bohatými a chudobnými. Spustil tieto programy: Bolsa Escola, Auxílio Gás, Bolsa Alimentação a Cartão Alimentação.

Cardosova administratíva prhĺbila privatizačný program spustený prezidentom Fernandom Collorom de Mellom. Počas jeho prvého obdobia bolo veľa štátnych firiem v oblasti oceliarní, telekomunikácie a ťažby, ako napr. Telebrás a Companhia Vale do Rio Doce, predaných súkromnému sektoru. Išlo o najväčšiou denacionalizáciu v brazílskej histórii; došlo k nej uprostred polarizovanej politickej debaty medzi „neoliberálmi“ a „developmentalistami“. V tej dobe bol Cardoso ironicky proti druhej skupine, čo vyvolalo pobúrenie medzi jeho bývalými akademickými kolegami a politickými spojencami, ktorí ho obvinili zo zapretia jeho intelektuálnej práce. Ekonómovia sa doteraz nevedia zhodnúť na dlhodobom účinku privatizácie; niektoré výskumy naznačujú, že firmy predané štátom dosiahli lepšiu ziskovosť dôsledkom ich odluky od štátu.

Napriek predaju verejných aktív počas obdobia od roku 1995 do roku 2002 vzrástol verejný dlh z 30% na 55,5% HDP. Ekonómia naklonení vláde argumentovali, že to bolo spôsobené vonkajšími faktormi mimo kontroly vtedajšej vlády, ako napríklad devalváciou brazílskeho realu a rastom podielu dlhu denominovaného v amerických dolároch. Avšak devalvácia meny bola nástrojom menovej politiky použitej hneď po jeho znovuzvolení, keď sa pokúsil stabilizovať menu. Naviazanosť realu na dolár vyústila vo finančnú krízu, počas ktorej stratila krajina veľkú časť svojho devízového rezervného fondu a zvýšila svoje úrokové sadzby na vládne na veľmi vysoké úrovne. Pri tomto ekonomickom posune sa Cardosovi podarilo udržať si jeho najväčší politický úspech – prelomový pokles inflácie – ale jeho popularita predko klesla.

Vzhľadom na jeho predchádzajúce skúsenosti vo funkcii ministra zahraničných vecí a prestíž medzinárodne známeho sociológa bol na svetovej scéne rešpektovaný a nadviazal priateľstvá s takými lídrami ako Bill Clinton a Ernesto Zedillo. Hoci ho v zahraničí rešpektovali, v Brazílii mal problémy získať podporu v Kongrese pre vládne priority a vôbec medzi ľuďmi. V dôsledku toho boli veľké reformy plánované exekutívou, ako napríklad zmeny v daňovom systéme a sociálnej starostlivosti, schválené len čiastočne a až po dlhej diskusii. Hoci tvrdil, že stále podporuje sociálnu demokraciu, jeho ekonomická politika viedla ľudí na ľavej strane politického spektra k tomu, aby ho identifikovali s neoliberalizmom a pravicovou politikou, čo sú pojmy, ktoré v latinskoamerických politických diskusiách a akademických kruhoch často nesú veľmi negatívnu konotáciu.

Zahraničné cesty Cardosa počas jeho pôsobenia vo funkcii prezidenta

Zažil aj osobné problémy s bývalým spojencom Itamarom Francom, jeho predchodcom a neskôr guvernérom Minas Gerais, ktorý bol odporcom jeho administratívnych reforiem. Cardoso bol tiež kritizovaný za to, že zmenil ústavu vo svoj vlastný prospech, čo mu umožnilo zostať vo funkcii osem rokov. Jeho popularita počas jeho prvých štyroch rokov vo funkcii, získaná úspešnosťou Plano Real, klesla počas jeho posledných štyroch rokov potom, čo menová kríza viedla k nižšiemu ekonomickému rastu a zamestananosti, vyššiemu vrejnému dlhu, narastajúcemu politckému odporu, nízkej úrovni investícii do infraštruktúry a napokon k energetickej kríze spôsobenej nečakaným suchom, tým že 80% brazílskej elektriny pochádza z hydroelekrární. Cardoso verejne priznal, že mohol urobiť viac pre verejnú bezpečnosť a vytvorenie nových pracovných miest, zastal sa však svojej politiky v oblasti školstva a zdravotníctva.

Cardosova administratíva bola obvinená z podplácania kongresmanov, aby schválili ústavný dodatok, ktorý zabezpečil FHC právo uchádzať sa o znovuzvolenie, ktoré nakoniec vyhral.

Po prezidentúre

Po odchode z úradu zaujal pozíciu vedúceho predstaviteľa svojej strany a vedúceho verejného hlasu v opozícii voči úradujúcej Robotníckej strane, pričom veľa písal o brazílskej politike do novín a poskytoval prednášky a rozhovory. Napriek tomu, jeho relatívne nízka miera popularity medzi všeobecnou populáciou urobila z jeho odkazu zmiešané požehnanie pre jeho politických spojencov, ktorí sa ho počas volieb zdráhajú bezvýhradne prijať, najmä v témach týkajúcich sa privatizácie a sociálnej politiky. V roku 2006 pomáhal v kampani kandidáta PSDB na prezidenta Geralda Alckmina a zopakoval, že už nechce znovu kandidovať.

Svoj čas venuje osobnému inštitútu, ktorý založil v São Paule. Na základe modelu diel vytvorených bývalými prezidentmi Spojených štátov napísal dve knihy o svojich skúsenostiach ako prezident Brazílie a obhajuje zmiernenie trestných zákonov týkajúcich sa drog, čo vyvoláva kritiku aj chválu. Prednáša na Brown University v Rhode Island o brazílskej hospodárskej politike, mestskom rozvoji a odlesňovaní a ako hosťujúci lektor vyučoval na Sciences Po v Paríži. V roku 2007 sa stal aj členom redakčnej rady latinskoamerickej politickej publikácie Americas Quarterly, do ktorej je príležitostným prispievateľom.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fernando Henrique Cardoso