Preskočiť na obsah

Filip Lenard

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nositeľ Nobelovej ceny
Nositeľ Nobelovej ceny
Filip Lenard
nemecký fyzik
nemecký fyzik
Narodenie7. jún 1862
Prešporok, Rakúske cisárstvo (dnes Bratislava, Slovensko)
Úmrtie20. máj 1947 (84 rokov)
Messelhausen, Nemecko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Filip Lenard

Filip Lenard[1] alebo nem. Philipp Eduard Anton (von) Lenard (* 7. jún 1862, Bratislava[2] – † 20. máj 1947, Messelhausen, Nemecko) bol nemecký fyzik, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1905, ktorý sa narodil a vyrastal v Bratislave. Od roku 1907 bol riaditeľom Ústavu fyziky a rádiológie univerzity v Heidelbergu a stal sa propagandistom nacionalizmu a antisemitizmu v prvej svetovej vojne a v boji proti revolúcii vo fyzike, ktorú predstavoval hlavne Albert Einstein.[3] Od roku 1924 sa verejne postavil za Hitlera a NSDAP. S tézou: „Veda, rovnako ako všetko, čo ľudia produkujú, je rasová a súvisí s krvou“[4] sa stal hovorcom zástancov takzvanej „nemeckej fyziky“.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z rodiny rakúskeho obchodníka s vínom, ktorá sa prisťahovala do Bratislavy z Tirolska. Rodine bol v roku 1722 udelený dedičný šľachtický titul von, ale potomci ho už nepoužívali od konca 19. storočia. Narodil sa v júni 1862 v Bratislave. Jeho matka Antonia Baumann zomrela keď mal tri roky. Vyrastal v rodnom meste a do svojich 18 rokov žil v dome na Kozej ulici. Potom väčšinu života strávil v Nemecku.[5] Philipp Lenard navštevoval Kráľovskú uhorskú strednú školu v Bratislave (Pozsonyi Királyi Katholikus Főgymnásium), kde sa vtedy vyučovalo v maďarčine. (Terajšie gymnázium na Grösslingovej ulici.) Lenard bol vo svojej mladosti maďarským nacionalistom. Jeho preferovaným jazykom bola vtedy maďarčina a dôrazne odmietal používať nemecké zemepisné názvy pre vtedy maďarskú provinciu, v ktorej žil. Meno si písal ako Fülöp Lenard alebo Lenardi. Neskôr však trval na svojej nemeckej národnosti a necítil sa ako Maďar. Po maturite v roku 1880 študoval dva semestre prírodné vedy na univerzitách v Budapešti, Viedni ale potom sa vrátil pracovať do otcovej vinotéky v Bratislave. V roku 1883 pokračoval v štúdiu v Heidelbergu, kde aj získal doktorát z filozofie u profesora Georga Hermanna Quinckeho (1886). Ako Quinckeho asistent potom pôsobil vo fyzikálnom ústave Ruprecht-Karls-Univerzity v Heidelbergu do roku 1889. Potom prešiel do Bonnu k profesorovi Hertzovi a v roku 1892 sa tu habilitoval. Mimoriadnu profesúru získal na univerzite vo Vroclave (1894), Aachene (1895) a Heidelbergu (1896). Na univerzite Christiana Alberta v Kieli zasa získal titul riadneho profesora fyziky (1898). Posledné obdobie svojej vedeckej i pedagogickej kariéry strávil na univerzite v Heidelbergu (1907– 1931). V roku 1907 po dlhej vážnej chorobe svojho učiteľa Quinckeho prevzal po ňom funkciu riadneho profesora fyziky a riaditeľa fyzikálneho ústavu v Heidelbergu. V roku 1913 postavil jeden z najmodernejších a najväčších fyzikálnych ústavov v Nemecku v tom čase, Rádiologický ústav. Viedol ho až do svojho dôchodku v roku 1932. Zomrel 20. mája 1947 v Messelhausene (teraz mestská časť Lauda-Königshofenu v Nemecku).

Vedecké zameranie

[upraviť | upraviť zdroj]

V čase štúdií na gymnáziu v Bratislave skúmal spolu so svojím profesorom fyziky Virgilom Klattom (1850– 1935) fosforescenciu. Táto spolupráca trvala viac ako dve desaťročia. Výsledky spoločných pokusov, pri ktorých pripravili 800 fosforeskujúcich látok a vykonali na nich 300 spektrálnych analýz Bunsenovým spektroskopom, zhrnuli v štyroch publikáciách. Medziiným zistili, že intenzita fosforescencie závisí od množstva tzv. účinných kovov, pričom s ich narastajúcim množstvom intenzita spočiatku rastie, ale neskôr klesá až na nulu. Najintenzívnejšiu fosforescenciu pozorovali v prípade, keď bolo množstvo kovu malé. Skúmali tiež vplyv tlaku a zmien teploty na fosforescenciu. Podali svetelno-elektrický výklad fosforescencie, ktorý si získal všeobecné uznanie.

Neskôr sa Filip Lenard zaoberal hlavne fotoelektrickým javom a katódovými lúčmi. Medzi prvými skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky. Na tento účel skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), čo umožnilo nielen preskúmať vlastnosti katódových lúčov, ale tiež odseparovať elektróny a stanoviť ich hmotnosť. Jedno zo svojich „okienok“ Ph. Lenard zapožičal aj W. C. Röntgenovi, čím nepriamo prispel k objavu lúčov X (Röntgenového žiarenia), ktorý mal prakticky na dosah ruky.

Počas spolupráce s H. Hertzom sa začal zaoberať fotoelektrickým javom. Dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú elektróny (1899) a stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (1902): energia vyletujúcich fotoelektrónov nezávisí od intenzity dopadajúceho svetla a je priamo úmerná jeho frekvencii. Tieto fakty boli v rozpore s klasickou fyzikou a vysvetlil ich až Albert Einstein na základe svojej hypotézy, že svetlo musíme pokladať za prúd kvánt energie.

Na prelome storočí, hlavne po Thomsonovom objave elektrónu (1897), mnohí vedci hľadali odpoveď na otázku, aká je štruktúra atómu. Tejto otázke sa nevyhol ani Lenard. Na základe svojich pokusov s katódovými a ultrafialovými lúčmi, ako aj skúmania fotoelektrického javu, vytvoril takzvanú dynamidovú teóriu atómu. Podľa nej atóm pozostáva z nerozlíšiteľných čiastočiek–dynamidov. Počet dynamidov v atóme je úmerný jeho atómovej váhe a každý elektricky neutrálny dynamid obsahuje elektróny i ekvivalentný pozitívny náboj, ktoré tvoria spolu dynamicky stabilnú konfiguráciu (ako napríklad v dipóle).

Osobný spor s Einsteinom

[upraviť | upraviť zdroj]

Za práce o katódových lúčoch dostal Lenard v roku 1905 Nobelovu cenu, ktorá sa začala udeľovať len 4 roky predtým, v roku 1901. Einstein dostal Nobelovovu cenu za fyziku za rok 1921 za vysvetlenie fotoelektrického javu a zásluhy v oblasti teoretickej fyziky. Ich vedecké oblasti boli veľmi blízke - Lenard objavil fotoelektrický jav.

V roku 1905 uverejnil Einstein, vtedy ešte málo známy vedec, svoje prvé tri prevratné práce.[3] Lenard si ich všimol a poslal mu svoje najnovšie experimentálne práce súvisiace s fotoefektom. Einstein mu listom 16. novembra 1905 za to poďakoval:

„Veľavážený pán profesor, srdečné Vám ďakujem za zaslané práce, ktoré som čítal s rovnakým pocitom obdivu ako Vaše predošlé". V nasledujúcich rokoch si Lenard s Einsteinom síce nepísali, ale Einsteinova úcta voči staršiemu Lenardovi je zrejmá z inej jeho korešpondencie, kde napísal (1908): „Je to veľký majster a originálna hlava". 1910: „On nie je len šikovný majster svojho remesla, on je priamo génius".[6]

Ešte v roku 1909 aj Lenard o Einsteinovi tiež napísal: „... veľmi ma teší, že sa na moje práce odvoláva taký mysliteľ, akým je Einstein". V tomto liste však je už i náznak rozdielneho názoru na fotoelektrický jav.[6] Od tohto momentu sa začali ukazovať protiklady moderného Einsteinovho fyzikálneho myslenia oproti klasickému Lenardovmu. K zásadnej zmene vzťahu oboch fyzikov došlo v roku 1910, kedy začal ich spor o platnosť teórie relativity. Lenard mal vtedy prednášku odmietajúcu tuto teóriu, Einstein zase Lenardovu prednášku označil za „takmer infantilnú". Nasledujúcich desať rokov sa ich spor nevyhrocoval, až roku 1920 Einstein v súvislosti s kampaňou proti teórii relativity napísal:

„Ako vysloveného protivníka teórie relativity medzi fyzikmi medzinárodného významu viem menovať len Lenarda. Obdivujem Lenarda ako majstra experimentálnej fyziky, v teoretickej fyzike však nič nedosiahol a jeho výhrady voči všeobecnej teórii relativity sú také povrchné, že som dosiaľ nepovažoval za potrebné sa k nim vyjadrovať".[6]

V Lenardovom vzťahu k Einsteinovi do roku 1920 antisemitizmus nehral žiadnu úlohu. Koniec koncov, Adolf Hitler bol do 31. marca 1920 stále len zamestnancom armády (Reichswehru) a len začínal kariéru plateného straníckeho rečníka NSDAP, keď sa v roku 1919 stal jej 55. straníkom.

Na zhromaždení nemeckých prírodovedcov v Bad Neuheime 23., 24. septembra 1920 Einstein Lenarda (vtedy 58 ročného) zosmiešnil, aj keď ten argumentoval proti teórii relativity dosť šikovne. Po tejto konferencii Lenard vystúpil z nemeckej Fyzikálnej spoločnosti a do svojho inštitútu v Heidelbergu členom tejto „židovskej“ spoločnosti zakázal vstup. Spoločne s iným nositeľom Nobelovej ceny Johannesom Starkom začal budovať hnutie „za árijskú fyziku“, ktoré hlásalo, že jedinú správnu vedu môžu robiť vedci bez rasových „kazov“.[7]

Z fyzika pseudovedec a pseudopolitik

[upraviť | upraviť zdroj]

V júli 1922 Lenard zverejnil tzv. Napomenutie nemeckým prírodovedcom, ktoré vyšlo ako predslov k jeho knihe. Napomenutie tvorilo prelom v jeho živote. Odvtedy sa antisemitizmus dostal priamo do jeho vedeckých publikácií. Na konferencii v Lipsku v septembri 1922 prekročil Lenard hranice akademickej slušnosti, keď pri zahajovacom zasadnutí o teórii relativity nechal svojich prívržencov rozdávať letáky, ktoré obsahovali tie isté radikálne myšlienky ako jeho Napomenutie. Vyhlásenie, ktoré bolo zamerané proti Einsteinovi sa objavilo aj v tlači.

Na jeseň roku 1922 bola Einsteinovi udelená Nobelova cena. Lenard bol tým tak pohoršený, že oznámil výboru pre Nobelove ceny protest a poskytol ho vo februári 1923 tlači. Žiaden iný známy nemecký fyzik, ktorý bojoval proti Einsteinovi alebo proti modernej fyzike, ba ani Johannes Stark, nebol tak jasne antisemitský ako Lenard v rannom období Weimarskej republiky (1919 - 1933).

Začiatkom roka 1927 sa vzdal iných záujmov a venoval sa skúmaniu veľkých prírodovedcov minulosti, čoho výsledkom bola kniha Veľkí prírodovedci vydaná v roku 1929. Tlačil v nej do popredia nacistické idey a terminológiu, ktoré vytvorili nakoniec princíp jeho práce Nemecká fyzika (4 zväzky, 1936-37).

Ondrej Póss[6] upozorňuje na tri okolnosti, ktoré mali významný vplyv na Lenarda:

Štátny pohreb Walthera Rathenaua v Reichstagu, v Berlíne 27. júna 1922
  • Prvou bola strata jeho jediného syna Wernera, ktorý umrel vo februári 1922 čiastočne v dôsledku podvýživy počas prvej svetovej vojny.
  • Druhou okolnosťou bolo to, že Lenard počas vojny uložili svoje zlato do štátnych dlhopisov. Tieto dlžné úpisy (spolu s jeho úsporami z peňazí z Nobelovej ceny) sa v dôsledku inflácie celkom znehodnotili. Lenard tvrdil, že mu peniaze ukradla klamárska židovská vláda Weimarskej republiky.
  • Najvýznamnejším faktorom v Lenardovom vývoji k nacionálsocializmu a antisemitizmu bola udalosť, ktorá sa odohrala 27. júna 1922. Niekoľko dní predtým radikáli zavraždili politika Walthera Rathenaua, ktorého otec bol židovský podnikateľ a zakladateľ spoločnosti AEG. Rathenau bol v tej dobe minister zahraničných vecí Weimarskej republiky, ktorý v apríli 1922 podpísal Rapallskú zmluvu, ktorá bola prvou zmluvou, ktorou sa porušila diplomatická izolácia sovietskeho Ruska. Hoci Rathenau konal ako nemecký demokrat a vlastenec, extrémna pravica označovala Rapallskú zmluvu ako spoluprácu s boľševikmi a súčasť svetového židovsko-komunistického sprisahania proti Nemecku. Rathenauva pohreb plánovaný na 27. júna 1922 sa v Berlíne stal miliónovú manifestáciou na obranu demokracie a mal byť štátnym smútkom. Lenard (vtedy práve 60 ročný) sa rozhodol tento štátny smútok v Heidelbergu nerešpektovať. Vodca študentov (sociálny demokrat) sa pokúšal ráno 27. júna donútiť univerzitu a úrady, aby Lenardov fyzikálny ústav spustiť štátnu vlajku na pol žrde a prerušil v tomto dni prácu. Keď tento pokus zlyhal, zmobilizoval študentov a odborárov a zajatého Lenarda dav viedol k odborárskej centrále. Dav viac ako sto ľudí sprevádzalo niekoľko policajtov, ktorí ho potom preventívne uväznili aby zabránili tomu aby skončil v miestnej rieke Neckar. To čo demokrati považovali za poníženie neskôr nacisti vyzdvihli ako hrdinský čin. 1. apríla 1924 bol Hitler za svoju účasť na puči odsúdený a uväznený. 8. mája 1924 napísal Lenard a Stark do Veľkonemeckých novín podporný článok. 15. mája 1926 odcestoval vtedy už 64 ročný Lenard do susedného okresu, aby sa zúčastnil na manifestácii za Hitlera. O dva roky neskôr (1928) navštívil Hitler a jeho stranícky sekretár Rudolf Hess po prejave v Heidelbergu Lenarda v jeho byte[6] už ako hrdinu.

Lenard a Einsteinova emigrácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, z ktorého obvinil komunistov, vstúpili v Nemecku v marci 1933 do platnosti dve mimoriadne nariadenia Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené mnohé občianske práva a slobody. V tom čase bol Einstein na svojom treťom dvojmesačnom turné hosťujúceho profesora v USA. V apríli 1933 nová nemecká vláda prijala zákony zakazujúce Židom zastávať akékoľvek oficiálne funkcie vrátane výučby na univerzite. V apríli a máji 1933 boli Einsteinove knihy (Einstein bol jedným z vybraných 282 autorov) cieľom, na ktoré sa nacisti zamerali pri pálení kníh. Nacistický minister propagandy Joseph Goebbels 10. mája 1933 v Berlíne povedal: „židovský intelektualizmus je mŕtvy.“

Lenardova nenávisť vyvrcholila článkom z 13. mája 1933, v ktorom napísal:

„Relativistický Žid, ktorého matematicky zoštopkaná teória sa rozpadá na kúsky, opustil Nemecko".[6]

26. mája 1933 (a potom znova v júli) odišiel Einstein do Anglicka (Oxfordu). Do októbra 1933 žil v prenajatom dome v De Haan v Belgicku aby nakoniec odišiel s manželkou do Princeton, kde pôsobil ako učiteľ na univerzite.

Ocenenia a hodnotenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol členom Pruskej akadémie vied v Berlíne od roku 1909, kde ho v roku 1942 zvolili za čestného člena. Toto ocenenie mu bolo odobraté 30. júna 1946. V roku 1909 bol zvolený za riadneho člena Heidelberskej akadémie vied, z ktorej v roku 1934 vystúpil.

Prejavom uznania zásluh Filip Lenarda boli mnohé ocenenia a vyznamenania, ktoré dostal od najrozmanitejších inštitúcií. Stal sa aj čestným občanom Bratislavy a pri príležitosti jeho 80. narodenín mu v roku 1942 Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity (dnešná UK) udelila čestný doktorát z fyziky.[8]

Filip Lenard je rozpornou osobnosťou svetovej fyziky. Na jednej strane patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. Na druhej strane aktívne bojoval proti teórii relativity a neskôr aj proti jej tvorcovi Einsteinovi, spochybňoval Röntgenove zásluhy o objav lúčov X (röntgenové žiarenie).

Už na začiatku dvadsiatych rokov patril medzi prvých propagátorov myšlienok nacionálneho socializmu v Nemecku. Napísal aj štvorzväzkové dielo Nemecká fyzika (Deutsche Physik), v ktorej rozdelil fyziku na plodnú árijskú, predovšetkým nemeckú, a neplodnú, špekulatívnu židovskú fyziku. Podporoval a od roku 1937 sa priamo ako člen angažoval v NSDAP.

V rokoch 1927 – 1945 bolo po Lenardovi pomenované gymnázium v Heidelbergu, kde pôsobil na tamojšej univerzite. Po skončení vojny v rámci denacifikácie bol názov strednej školy zmenený. Naopak, v Petržalke[9] v Bratislave, v roku 1991 bola premenovaná Fierlingerova na Lenardovu ulicu.[5]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ LENARD, Filip. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 699 – 700.
  2. ↑ Záznam o narodení a krste v matrike farnosti Bratislava - Najsvätejšej Trojice; záznam č. 85
  3. ↑ a b Albert Einstein sa narodil pred 140 rokmi. Iba vesmír a hlúposť sú večné, tvrdil [online]. science.hnonline.sk, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.
  4. ↑ Philipp Lenard: Deutsche Physik in vier Bänden, München 1936, Bd. I, Vorwort S. IX; gleichzeitig u. a. auch veröffentlicht in der Zeitschrift „Volk im Werden“, Heft 7 von 1936, S. 414, Sonderheft der Heidelberger Studentenschaft zum 550-jährigen Universitätsjubiläum; vollständig wiedergegeben in Joseph Braunbeck: Der andere Physiker - Das Leben von Felix Ehrenhaft, Technisches Museum Wien 2003, S. 66 f.
    „Deutsche Physik“? wird man fragen. – Ich hätte auch arische Physik oder Physik der nordisch gearteten Menschen sagen können, Physik der Wirklichkeits-Ergründer, der Wahrheit-Suchenden, Physik derjenigen, die Naturforschung begründet haben. – „Die Wissenschaft ist und bleibt international!“ wird man mir einwenden wollen.
    Dem liegt aber ein Irrtum zugrunde. In Wirklichkeit ist die Wissenschaft, wie alles, was Menschen hervorbringen, rassisch, blutmäßig bedingt. Ein Anschein von Internationalität kann entstehen, wenn aus der Allgemeingültigkeit der Ereignisse der Naturwissenschaft zu Unrecht auf allgemeinen Ursprung geschlossen wird oder wenn übersehen wird, dass die Völker verschiedener Länder, die Wissenschaft gleicher oder verwandter Art geliefert haben wie das deutsche Volk, dies nur deshalb und insofern konnten, weil sie ebenfalls vorwiegend nordischer Rassenmischung sind oder waren.
  5. ↑ a b Neznášali Židov, ale v Bratislave majú ulice [online]. Pravda.sk, 2020-11-30, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d e f PÓSS, Ondřej. Přeměny Filipa Lenarda, In Pokroky matematiky, fyziky a astronomie, ročník SI (1992), č. 1 [online]. Jednota českých matematiků a fyziků,, 1992, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.
  7. ↑ AČ, Michal. Lenard: Život v tieni Einsteina [online]. Petit Press, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.
  8. ↑ Absolventi [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2023-10-12]. Dostupné online.
  9. ↑ Nositeľ Nobelovej ceny z Bratislavy [online]. Internetové noviny Petržalčan, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filip Lenard

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Filip_Lenard&oldid=7892009“