Fontána štyroch riek
Súradnice: 41° 53' 56” s. š., 12° 28' 23” v. d.
Fontána štyroch riek (tal. Fontana dei Quattro Fiumi) je názov rímskej fontány vytvorenej v rokoch 1648 – 1651 talianskym barokovým sochárom a architektom Gian Lorenzom Berninim.
V roku 1648 Bernini presadil model fontány, ktorá mala po dohotovení tvoriť stred antického pôdorysu námestia Piazza Navona, pred kulisou barokového Kostola Sant'Agnese in Agone.
Podľa priania pápeža Inocenta X. mal fontánu korunovať egyptský obelisk z Maxentiovho cirku. Berniniho nádherná Fontána štyroch riek, známa aj pod názvom Riečna fontána (Fontana dei Fiume), je majstrovskou realizáciou komplikovaného ikonografického konceptu a patrí k vrcholom barokovej plastiky.
Stred mohutnej nádrže tvorí umelá skala nepravidelného tvaru z travertínu, bizarne vymodelovaná, na rohoch ktorej sú umiestnené personifikácie štyroch veľkých svetových riek – Nílu, Gangy, Dunaja a Rio Plata. Spolu so sochami rastlín a zvierat (lev, kôň, krokodíl, delfín, had a palma) patriacich k príslušnému kontinentu, symbolizujú svetové končiny, kam siahala pápežská moc. Na päte obelisku Bernini umiestnil erb zakladateľa diela, na skale sediacu holubicu s olivovou ratolesťou v zobáku.
Ako zdroj vody boli použité vodné prúdy akvaduktu Aqua Vergine, špeciálne privedené na toto miesto.
Bernini do prác na tejto fontáne zapojil viacero svojich spolupracovníkov. Sám navrhol celkový vzhľad, vyriešil viacero detailov v čiastočných štúdiách, na mieste tesal skalu, zvieratá a palmu a sám dozeral na ostatné práce svojich pomocníkov – napr. Cosima Fancelliho (dodal alegóriu Nílu), Antonia Raggiho (prispel alegóriou Dunaja), Lazzara Morelliho či Guida Abbatiniho, ktorý dokonca koloroval skaly a rastliny.
V strede fontánt je vztýčený obelisk, ktorý však, i keď to tak na prvý pohľad vyzerá, nie je egyptského pôvodu. Podľa nápisu ide o pôvodný rímsky monument, ktorý dal postaviť cisár Domicián (cisárom v rokoch 81 – 96), v chráme bohyne Isis na Martovom poli.
V polovici júna 1651 bolo celé dielo hotové a takmer okamžite sa stalo nielen rímskou, ale dokonca európskou senzáciou. Vzrušenie z nového diela, pápežovho daru Rímu, spôsobilo umelecký ošiaľ – poprední básnici o nej skladali básne a oslavné ódy, objavili sa hudobné diela velebiace novú rímsku atrakciu. Úchvatné a impozantné barokové divadlo bolo Berninim vo Fontáne štyroch riek dovedené do maximálnej dokonalosti.
Vzápätí sa však začali ozývať hlasy (najmä obyčajných Rimanov) poukazujúce na rub tejto pápežskej prezentácie, ktorú považovali za plytvanie peniazmi: „Non guglie e fontane, pane volemo, pane, pane, pane!“ („Nechceme obelisky a fontány, chlieb chceme, chlieb, chlieb, chlieb!“).
O dva roky nato (v r. 1653) vznikla Berniniho zásluhou v susedstve tejto fontány ďalšia, Fontana del Moro (Fontána s murínom), kde umelec využil jestvujúca staršiu vodnú nádrž, doprostred ktorej vložil postavu tritona s delfínom.
Fragmenty fontány
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fontána štyroch riek
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- O. J. Blažíček, Gianlorenzo Bernini, Nakladatelství československých výtvarných umělců, Praha 1964
- B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7