Fritz Schlieper
| Fritz Schlieper | |
| nemecký generál | |
 | |
| Rod. meno | Fritz Albert Otto Schlieper |
|---|---|
| Narodenie | 4. august 1892 Koldromb, oblasť Znin, Nemecko |
| Úmrtie | 4. jún 1977 (84 rokov) Heidelberg, Nemecko |
| Národnosť | nemecká |
| Profesia | vojak |
| Odkazy | |
| Commons |  Fritz Schlieper |
Fritz Schlieper (* 4. august 1892, Koldromb, oblasť Znin, Nemecko - † 4. jún 1977, Heidelberg, Nemecko) bol nemecký vojak, dôstojník delostrelectva, generálporučík Wehrmachtu. Od 15. apríla 1942 do 1. augusta 1944 ako vedúci nemeckej vojenskej misie pôsobil vo funkcii Nemeckého generála pri Ministerstve národnej obrany Slovenskej republiky (1939-1945).
V nemeckých ozbrojených silách
[upraviť | upraviť zdroj]Svoju vojenskú kariéru začal Fritz Schlieper v roku 1911 vstupo do pruskej armády. Zaradený bol do 1. pomoranského pluku.
Ďalšie pôsobiská
[upraviť | upraviť zdroj]- od aprília 1911 bol preradený k 2. západopruskému pešiemu delostreleckému pluku 17
- jednoročná dôstojnícka škola v Hersfelde
- V novembri 1914 bol prevelený k 1. gardovému rezervnému práporu delostreleckého pluku.
- V januári 1916 bol menovaný za plukovného pobočníka rezervného práporu delostreleckého pluku 17.
- Následne až do októbra 1919 slúžil ako veliteľ batérie.a pobočník vo viacerých útvaroch.[1]
V Reichswehri
[upraviť | upraviť zdroj]V októbri 1919 sa Fritz Schlieper stal príslušníkom Reichsheeru, pešej zložky Reichswehru, obmedzenej podoby armády, ktorú mohla mať tzv. Weimarská republika. Pôsobil na štáboch 17. a 9. brigády. Reichswehru. Na jar 1920 bol pridelený 9. delostrleckého pluku a krátko nato 2. delostrleckého pluku. 213
ďalšie pôsobiská
[upraviť | upraviť zdroj]- V januári 1921 nastúpil na veliteľský kurz do Štetína na štáb 2. divízie Reichswehru.
- Následne sa opäť sťahoval a absolvoval viacero vojenských kurzov.
- V októbri 1922 sa vrátil do 2. delostreleckého pluku v Štetíne, odkiaľ bol prevelený na miestnu dopravnú komandantúru.
- V októbri 1923 bol nakrátko odvelený na ministerstvo obrany do Berlína.
- Krátko po návrate do Štetína ho v októbri 1924 prevelili do Stuttgartu na štáb 5. divízie.
- V októbri 1928 bol prevelený na štáb II. oddielu 5. delostrleckého pluku. v Ulme na Dunaji, kde neskôr slúžil aj ako veliteľ batérie.
- V apríli 1930 bol prevelený do Berlína na štáb Gruppenkommanda 1
- Od 1. októbra 1932 priamo na ministerstvo obrany – inšpekciu delostrelectva[1].
Vo Wehrmachte
[upraviť | upraviť zdroj]Nacisti po svojom nástupe k moci začali naplno budovať ozbrojené sily - Wehrmacht. A Fritz Schlieper ďalej pôsobil v ozbrojených silách.
- V októbri 1935 bol menovaný za veliteľa delostreleckého pluku 17 v Norimbergu.
- V máji 1938 bol vymenovaný za veliteľa del. 24 v Chemnitzi v Sasku, kde zotrval až do letnej mobilizácie pred vypuknutím 2. svetovej vojny.
Následne sa stal náčelníkom štábu zastupujúceho generálneho veliteľa XIII. armádneho zboru v Norimbergu. Krátko po skončení poľského ťaženia bol vymenovaný za náčelníka štábu hraničného úseku – veliteľstvo Stred.
V novembri 1939 bol v hodnosti generálmajora povolaný za hlavného ubytovateľa 18. armády. V tejto funkcii sa zúčastnil aj jarného západného ťaženia v roku 1940 a zotrval v nej do novembra 1940. Od 1. mája 1941 do februára 1942 velil 45.pešej divízii, s ktorou sa zúčastnil útoku na Sovietsky zväz. Jeho divízia mala v prvých hodinách a dňoch invázie za úlohu obsadiť Brestskú pevnosť.
Dňa 17. augusta 1944 sa stal veliteľom zvláštneho štábu II OKH. V závere vojny padol do zajatia, v ktorom pobudol až do decembra 1947.
Nemecký generál pri slovenskom MNO
[upraviť | upraviť zdroj]Po vzniku Slovenského štátu začala na Slovensku pôsobiť nemecká vojenská misia (DHM - Deutsche Heeresmission). V súvislosti s pripojením sa Slovenskej republiky (1939-45) ku útoku proti Sovietskemu zväzu bola 18. marca 1942 zriadená funkcia Nemeckého generála pri Ministerstve národnej obrany[2], pričom túto funkciu mal zastávať vedúci tejto misie Jeho úlohou bolo jednotné zastupovanie nemeckej brannej moci na Slovensku. Od 15. apríla 1942 bol do tejto funkcie ustanovený genpor. Fritz Schlieper.
Velenie nemeckej brannej moci (OKW) si od Schliepera sľubovalo zrýchlenie ťažkopádnych služobných postupov vo velení slovenskej armády, K dispozícii mu boli spojovací dôstojník, spravodajský dôstojník, dopravný dôstojník a dôstojník branného hospodárstva. Podľa služobných pokynov podliehal bezprostredne náčelníkovi OKW. Voči slovenskému MNO mal poradnú funkciu vo veciach výcviku, výzbroje a výstroje, zároveň mohol byť kedykoľvek zasvätený do jeho nariadení. Zabezpečoval tiež súčinnosť slovenskej armády s Wehrmachtom najmä v súvislosti s jej nasadením na východnom fronte.
Z príslušníkov DHM sa vytvoril užší štáb, ktorý zostal v Bratislave k priamej dispozícii Schliepera, zvyšok sa premiestnil do Banskej Bystrice na Veliteľstvo pozemného vojska.
Z iniciatívy Schliepera bola urobená posledná reorganizácia slovenských ozbrojených síl.
Konflikt s Čatlošom
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 1943 sa Schlieperov vzťah s ministrom obrany Ferdinandom Čatlošom postupne zhoršoval. Čatloš začal v utajení podnikať kroky na odpútanie sa z vojny po boku Nemecka, čo vyvolávalo Schliperovu nevôľu. Keď na jeseň 1943 nechal Čatloš z východného frontu na Slovensko do skladov v Kvetnici odviesť vojenský materiál, Schlieper ho obvinil zo sabotáže slovenských vojsk v Rusku.[3] V lete 1944 prerástol konflikt medzi oboma mužmi do otvorenej diplomatickej roztržky.
Na stretnutí zástupcov OKW s predstaviteľmi slovenskej brannej moci konanom 12. mája 1944 v Klessheime požiadal náčelník štábu OKW gen. poľný maršál Wilhelm Kaitel ministra obrany Čatloša o postavenie 4 technckých práporov. Po návrate slovenskej delegácie z tejto návštevy spísal Schlieper zápisnicu z priebehu rokovania a postúpil ju Čatlošov. Ten však zaujal nesúhlasné stanovisko k pasáži zápisnice, v ktorej sa konštatovalo, že
„Slovensko dá k dispozícii dve stavebné brigády spolu s 12 prápormi, aby sa pomocou nich vybudovalo predovšetkým spojenie od maďarskej Arpádovej línie k nemeckej línii na Sane a Visle.“[4]
Čatloš kategoricky poprel, žeby na spomínanom rokovaní táto požiadavka bola vznesená–artikulovaná. Tento jeho nesúhlasný postoj prerástol z osobného sporu medzi oboma mužmi až do diplomatickej roztržky. Postupne boli do veci zainteresovaní nemecký veľvyslanec v Bratislave Hans Ludin, prezident Jozef Tiso aj maršál Keitel. Prezident Tiso predložil celú vec slovenskej vláde a tá sa zastala Čatloša. Po dlhších rokovaniach a bohatej korešpondenci došlo napokon urovnaniu celej veci. Prezident Tiso prisľúbil postavenie 12 technických práporov a Nemci Fritza Schliepera zo Slovenska stiahli a nahradili generálom tankových vojsk Alfredom von Hubicki. Schlipera tak nepodporil ako veľvyslanec Ludin, tak ani veliteľ DLM gen. Keiper
Osud Schliepera tak spečatila snaha nemeckého Zahraničného úradu, ktorý chcel na Slovensku udržať politickú stabilitu, nemal záujem o konfrontáciu, keďže potenciál slovenskej armády mal aj tak len symbolický význam.
Hodnostný postup
[upraviť | upraviť zdroj]- poručík- august 1912
- nadporučík - januári 1916
- kapitán - 1. máj 1922
- major - október 1931
- podplukovník - 1. apríl 1934
- plukovník - 1. marec 1936
- genelálporučík - 1. november 1941
- generalmajor. - november 1939 [1]
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]- nem. Ritterkreuz des Eisernen Kreuzes (1941).
Fritz Schlieper na filmovom plátne
[upraviť | upraviť zdroj]Vyvrcholenie konflitu Schliepera a Čatloša je zobrazené v 4. časti osemdielnej série Povstalecká história (1984 - réžia Andrej Lettrich). Fritza Schliepera hrá slovenský herec Andrej Mojžíš, ministra obrany Ferdinanda Čatloša zase Ivan Letko.
Rererencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c CSÉFALVAY, František a kolektív. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Fritz Schlieper, s. 212-213.
- ↑ KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a. s. a Ústav pamäti národa, 2016. ISBN 978-80-8046-773-9. Kapitola 15. Armáda v zázemí, s. 149-162.
- ↑ ČAPLOVIČ, Miloslav. Generál I. triedy Ferdinand Čatloš [online]. Vojenský historický ústav, 05.08.2020, [cit. 2023-01-12]. Dostupné online.
- ↑ PAŽUR, Štefan. Generál Golian a jeho doba. Materiály z odborného seminára k 100.výročiu narodenia Jána Goliana z 31.10. 2006. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2008.. (Zborník.) ISBN 978-80-970072-4-9. Kapitola Kapitola Organizácia a dislokácia Východoslovenskej armády,Technický zbor a doplňovanie početného stavu, s. 159-215.