Institutiones Gai
Institutiones Gai[1] (iné názvy: Gai Institutiones[2] alebo Gaiove Inštitúcie[3]:242, autorom pôvodne nazvané ako Comentarii[1], bežne citované ako G.[4]:5, Inst. Gai.[5] alebo Gai Inst.[6]) je učebnica (institutiones) rímskeho práva od klasického rímskeho právnika Gaia. Bola napísaná niekedy okolo roku 160 po Kristovi. Učebnica sa skladá zo štyroch kníh (libri) a tie sa členia na paragrafy. Obsahovo sa učebnica člení na tri okruhy: osoby (personae) spracované v prvej kapitole, veci (res) ako všetky právne predmety spracované v druhej a tretej kapitole a žaloby, teda procesné právo (actiones) spracované v poslednej kapitole. Tento systém mal neskôr istý vplyv na členenie práva a učebníc o ňom.[1][4]:162
V neskoršom období vzniklo z učebnice niekoľko výťahov s pozmeneným obsahom, ako napríklad Epitome Gai.[4]:8 Institutiones Gai tiež boli vzorom viacerých neskorších diel ako napríklad Institutiones Iustiniani zo zbierky Corpus iuris civilis. Gaiove Inštitúcie patria k najvýznamnejším prameňom pre štúdium klasického rímskeho práva, pretože neskoršie pramene vrátane jednotlivých častí Corpus iuris civilis vypustili viaceré právne inštitúty známe Gaiovi alebo pozmenili ich obsah.[4]:5 Gaius tiež spomína napríklad 21 kontroverzií medzi klasickými školami rímskeho práva (sabiniánmi a prokuliánmi), ktorých zmienky justiniánski kompilátori často vypúšťali.[6]
Až do roku 1816 bol obsah Inštitúcií známy iba z neskorších prameňov, ktoré ich sčasti inkorporovali (napríklad Breviarium Alarichum, Digesta Iustiniani). V roku 1816 objavil Barthold Georg Niebuhr pomerne celistvý rukopis Gaiových Inštitúcií nazvaný Codex Veronensis pravdepodobne z 5. storočia.[4]:5 Neskôr bolo objavených niekoľko ďalších zlomkov[1] ako napríklad Fragmenta Augustodunensia. Dnes je tak ich obsah (až na niektoré časti) relatívne dobre zrekonštruovaný.
Vydania a preklady
[upraviť | upraviť zdroj]- KINCL, Jaromír (prekl.). Gaius: Učebnice práva ve čtyřech knihách. Plzeň : Aleš Čeněk, 2007. 326 s. ISBN 978-80-7380-054-3.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d Institutiones Gai. In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 267.
- ↑ Gaius. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A – L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 398.
- ↑ BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5.
- ↑ a b c d e KASER, Max; KNÜTEL, Rolf; LOHSSE, Sebastian. Römisches Privatrecht. 22., überarbeitete und erweiterte Auflage. München : C. H. Beck, 2021. 532 s. ISBN 978-3-406-74412-9.
- ↑ Tak napríklad BLAHO, Peter. Držba v rímskom a kánonickom práve. Praha : Leges, 2019. ISBN 978-80-7502-334-6.
- ↑ a b BRTKO, Róbert. Dve rímskoprávne školy v období principátu. Acta facultatis iuridicae Universitatis Comenianae, 2019, roč. 38, čís. 2, s. 19.