Preskočiť na obsah

Corpus iuris civilis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Litera Florentina zobrazujúca D. 23,1,1 – 16 (Digesta Iustiniani, fragment De sponsalibus z dvadsiatej tretej knihy a prvého titulu, s prvými šestnástimi paragrafmi od právnikov Florentina, Ulpiana, Pomponia, Paula, Gaia, Iuliana a Modestina); dnes Biblioteca Medicea Laurenziana, Florencia

Corpus iuris civilis (skr. CIC[1]) je od raného novoveku používané súhrnné označenie pre právne kodifikačné dielo, zbierku prameňov rímskeho (prevažne súkromného) práva, vydanú z poverenia byzantského cisára Justiniána I. Obsahuje časti kodifikované v 529 – 534: Justiniánsky kódex (Codex Iustinianus), Justiniánske Digesta (Digesta Iustiniani), Justiniánske Inštitúcie (Institutiones Iustiniani), ku ktorým bola neskôr pripojená zbierka noviel (Novellae) vydaných Justiniánom do roku 565. Corpus bol napísaný prevažne v latinčine, čiastočne v gréčtine.[2][3]

Justiniánske zákonodarstvo sa v mnohých smeroch líši od predošlého rímskeho práva. Z hľadiska právne-dogmatického odstránenie či nahradenie viacerých archaických inštitútov rímskeho práva: napríklad mancipáciu úplne nahradila tradícia.[4] Zmeny sa diali buď derogáciou alebo pozmenením pôvodných výrokov (interpolácie Digest). Kompilátori tak síce nadviazali na rímskoprávnu tradíciu, ale mnohé ustanovenia zjednodušili alebo urobili praktickejšími.[1] Z politického hľadiska patrí oproti klasickému obdobiu rímskeho práva medzi významné rozdiely napríklad výlučné postavenie kresťanského náboženstva.[5]

Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v zbierke, slúžilo v stredoveku ako podklad recepcie rímskeho práva (glosátori, komentátori) a tak ovplyvnilo občianske právo kontinentálnej Európy.[2] Občas sa preto hovorí skôr o „recepcii Corpus iuris civilis“. Kritický výklad zbierky sa rozšíril od 16. storočia (právni humanisti, mos gallicus), avšak až do vytvorenia moderných občianskych kódexov (ABGB, ALR, BGB, CC) bolo právo v zbierke pre potreby platného práva doktrínou upravované (usus modernus Pandectarum). Zbierka tak tvorila v niektorých krajinách (Nemecko, Taliansko, Francúzsko) hlavný prameň platného práva[6], hoci jeho interpretácia sa líšila.

Názov Corpus iuris civilis pochádza až zo súhrnného vydania z roku 1583 od francúzskeho právnika Dionýza Gothofreda (1549 – 1622). Do slovenčiny ho možno preložiť ako „Zbierka občianskeho práva“[2] alebo „Kódex civilného práva“[2], v praxi sa však používa pôvodné latinské označenie. Niekedy býva zbierka označovaná ako „Justiniánova zbierka“[7], „Justiniánova kodifikácia“[8], „justiniánska kodifikácia“[9]:24, nejde ale o termini technici. Pred tým, než sa súhrnné označenie stalo zaužívaným, sa v praxi používali spravidla názvy jednotlivých prameňov, eventuálne názvy jednotlivých kópií daných prameňov[2] (littera Florentina, Authentica, a pod.). Justinián používa termín obdobný názvu Corpus iuris civilis iba raz (C. 5,13,1pr.[10]), a to v zmysle „omne corpus iuris“[11], teda v zmysle celého rímskeho práva. Constitutio Omnen (533) potom v podobnom zmysle spomína „totum corpus“[12] (Const. Omn. 1). Samotné dielo Justinián raz nazýva „tria volumina“ – tri zbierky[13]:99 (Const. Omn. 7).

Časti

[upraviť | upraviť zdroj]
Hermann Knackfuß: Überreichung der Pandekten an Kaiser Justinian, 1891, dnes Staatliche Museen zu Berlin, Nationalgalerie, Berlín

Corpus iuris civilis sa skladá zo štyroch (resp. piatich) častí, ktoré vznikali v rôznom období a ktoré majú rozdielny charakter.

  • Codex Iustinianus (slov. Justiniánsky kódex, Justiniánov kódex, zachoval sa len v jeho obnovenej verzii Codex Iustinianus repetitae praelectionis – Opätovne vyhlásený Justiniánsky kódex[5], ktorá býva niekedy označovaná ako osobitná časť[9]:61; cit ako CI., CJ. alebo C.)
  • Digesta Iustiniani (Digesta seu Pandectae; nepresne aj iba Digesta [-s veľkým d]; Pandectae, gr. Pándékeodai[9]:61 – „všetko obsahujúce“; skôr zriedkavo po slovensky: Digesty[14], Pandekty[15]; cit. ako D, D. alebo zriedkavejšie Dig., z hľadiska formy zápisu existuje viacero spôsobov[16])
  • Institutiones Iustiniani (aj Elementa[3]; slov. Justiniánske Inštitúcie, Justiniánove Inštitúcie; cit. ako I., IJ, Inst., Inst I. a pod.)
  • Novellae[16] (Novellae Iustiniani, Novellae Leges[17], Novellae constitutiones post codicem[16]; starogr. Νεαραί – Nearai[16]; slov. Novely; cit. ako Nov.[16])

Codex Iustinianus

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Codex Iustinianus

Kódex predstavoval zbierku cisárskych konštitúcií pochádzajúcich zo starších zbierok (Gregoriánskeho, Hermogeniánskeho a Teodoziánskeho kódexu) a niektorých ďalších neskorších konštitúcií. Jej vypracovaním bola 13. februára 528 (konštitúcia Haec quae necessario) poverená desaťčlenná komisia na čele s Jánom Kapadóckym. Platnosť nadobudla 7. apríla 529 konštitúciou Summa rei publicae a účinnosť 16. apríla.[9]:61[18][16]

Krátko po spracovaní Digest vyšlo najavo, že Kódex bol v mnohých oblastiach neaktuálny, a tak Tribonianus v spolupráci s Dorotheom a tromi právnikmi Kódex v roku 534 prepracovali a bol vydaný (constitutio Cordi nobis z 16. novembra 534) nový Kódex, ktorý nahradil starý.[9][18]

4. Nariaďujeme vám preto, aby ste čítali a prenikli do všetkých kníh, ktoré o rímskom práve napísali tí starí znalci, ktorým najsvätejší cisári udelili oprávnenie písať o zákonoch a vykladať ich, a to preto, aby ste z nich zhromaždili všetky potrebné podklady, z ktorých ( ak to bude možné) nebudú ani dva podobné ani si nebudú odporovať, a aby jedna zbierka nahradila všetky knihy[...]

5. [...]Nech je v jeho päťdesiatich knihách, akoby hradbami opevnené, všetko staré právo, ktoré sa navzájom prelínalo po dobu takmer štrnástich storočí a do ktorého sme teraz vniesli poriadok tak, aby okrem neho už nič žiadne neostávalo[...]

7. A prajeme si tiež, aby ste starostlivo upravili to, čo v starých knihách nájdete zle vyjadrené, čo bude nadbytočné alebo nedokonalé, aby ste zbytočne dlhé časti skrátili a neúplné doplnili tak, aby ste predložili krásne a vyvážené dielo[...]

Flavius Iustinianus, Deo auctore, 15. december 530[13]:83 – 85

Digesta Iustiniani

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Digesta Iustiniani

15. decembra 530 bola konštitúciou Deo auctore („S Božou pomocou“) ustanovená nová šestnásťčlenná komisia na čele s pohanským právnikom Triboniánom, ktorá mala spracovať spisy starých rímskych právnikov a prispôsobiť ich texty justiniánskemu obdobiu. Zmeny v pôvodných textoch sa v právnej romanistike nazývajú interpolácie (interpolationes, aj emblemata Triboniani[16]). O niektorých zmenách rozhodol samotný cisár v spise 50 rozhodnutí (Quinquaginta decisiones). Celkovo komisia spracovala spisy od asi 39 právnikov a viac ako 1500 kníh. Digesta mali zahŕňať celé staré právo, hoci niektoré oblasti (správne právo, trestné právo) upravovali len veľmi poskromne. Platnosť Digesta nadobudli 16. decembra 533 konštitúciou Tanta, účinné boli od 30. decembra. Zbierka obsahovala právo klasickej rímskej jurispridencie od prelomu letopočtov do Justiniánovej doby.[9]:61 – 62[18][16]

Formálne sa Digesta delili na 50 kníh, tie na tituly a väčšina titulov ďalej na fragmenty (leges). Fragmenty sa delili na paragrafy, pričom každý fragment sa začínal nultým paragrafom (principium). Každý fragment bol označený inskripciou s menom autora a diela z ktorého časť pochádza.[18][16]

Ukážka paragrafu z Digesta Iustiniani:[19]:125

„ D. 20,2,7pr (Pomponius libro tertio decimo ex variis lectionibus)

In preadis rusticis fructus qui ibi nascuntur tacite intelleguntur pignori esse domino fundi locati, etiamsi nominatim id non convenerit.

D. 20,2,7pr (Pomponius v 13. knihe Z rôznych lekcií)
Pri rustikálnych (poľnohospodárskych) pozemkoch sa považujú tam rastúce plody mlčky za založené v prospech vlastníka prenajatého pozemku, aj keď sa to výslovne nedohodlo.

“
– Ukážka predstavuje nultý paragraf (principium) z 20. knihy, 2. titulu a 7. paragrafu Justiniánskych Digest. Pôvodne sa text nachádzal v 13. knihe diela Z rôznych lekcií od právnika Pomponia, ktorý žil v 2. storočí po Kristovi.

Až jedna tretina fragmentov v diele pochádzala z pera rímskeho právnika Ulpiána. Asi šestina materiálu pochádza od Paula. K spôsobu vzniku Digest sa viaže viacero teórií, azda najvýznamnejšou je Bluhmeho teória o troch masách textu (Massentheorie).[18][16]

Titulná strana Institutionum seu primorum iurisprudentiae elementorum libri quatuor, Venetiis: Apud Iuntas, 1592, dnes: Yale Law Library, New Haven

Institutiones Iustiniani

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Institutiones Iustiniani

Spolu s tvorbou Digest bola konštatinopolskými právnikmi Theofilom a Dorotheom vypracovaná aj učebnica práva, ktorá bola publikovaná konštitúciou Imperatoriam (21. november 533) a platila ako zákon. Účinnosť nadobudla spolu s Digestami.[16]

Obsahovo vychádzala zo starších Gaiových Inštitúcií (Institutiones Gai), ktoré upravovala potrebám justiniánskej doby. Formálne sa Inštitúcie členia podobne ako Digesta Iustiniani na 4 knihy, ďalej na tituly a paragrafy. Učebnica bola venovaná mládeži túžiacej po znalosti práva („cupica legum iuventus“).[9]:66[16]

Ukážka z Inštitúcií[20]

„ Pupilovia oboch pohlaví sa oslobodia spod poručníctva, len čo sa stanú dospelými [puberes]. Starí právnici chceli pohlavnú zrelosť mužov posudzovať predovšetkým nie podľa (dosiahnutých) rokov, ale podla telesného stavu. Vo svojom majestáte sme predsa pokladali za správne, a v našej dobe je to mravné a dôstojné, že to, čo sa u žien oddávna javilo ako necudné, totiž ohliadka tela, aby sa to pokladalo za necudné aj u mužov. A preto sme vyhlásením nezmeniteľnej konštitúcie nariadili, aby sa u mužov prijala pohlavná dospelosť dosiahnutím štrnásteho roku života. U žien sme ponechali odôvodnené pravidlo starého práva, podla ktorého sa ženy považujú za dospelé dosiahnutím dvanástich rokov života. “
– I. 1, 22pr; Staršia predloha, Inst. Gai 1,196, predkladá dogmatický spor medzi školami sabiniánov a prokuliánov, ktorý Justinián odstránil.

Novellae

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Novellae

Poslednou časťou justiniánskej legislatívy boli rôzne novely predchádzajúceho práva, ktoré cisár Justinián vydával v rokoch 534 – 569. Novely netvorili ucelenú legislatívnu zbierku ako predchádzajúce časti a do súčasnej doby sa zachovali v rôznych nekompletných súkromných zbierkach (Epitome Iuliania, Authentica a pod). Kým predchádzajúce časti sa neriadili derogačnými pravidlami dokonale (viacero fragmentov v Digestach si protirečilo), Novely sa riadili zásadou neskorší zákon ruší skorší zákon (lex posterior derogat legi priori).[18] Zachované zbierky sú latinské a grécke, latinské zbierky sú prekladmi z gréčtiny.[16]

Recepcia rímskeho práva

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: recepcia rímskeho práva

Rímske právo zachytené v Corpus iuris civilis (a osobitne v diele Digesta Iustiniani) sa stalo v stredoveku (od prelomu 11. a 12. storočia) základom pre skúmanie rímskeho práva školami glosátorov a komentátorov. Pre stredovekú právnu vedu však Corpus iuris civilis predstavoval nemenný a vysoko autoritatívny text (osobitne Codex). Glosátori preto často až otrocky nasledovali zachovaný text a prehliadali nezrovnalosti medzi jednotlivými fragmentami (osobitne Digesta), ktoré boli spôsobené historickou premenlivosťou rímskeho práva. Tento nedostatok začal byť prekonávaný postupne komentátormi, no najmä až francúzskymi humanistami (mos gallicus). Neskôr sa význam Digest premietol do označenia obdobia vývoja práva na území Nemecka (usus modernus Pandectarum) a do pomenovania príslušníkov školy tzv. pandektistov v 19. storočí.[13]:9, 18 – 20 Na rozdiel od francúzskeho humanizmu sa usus modernus už neorientoval na pramene s čisto historickým záujmom, ale na rímske právo v jeho prijatej podobe hľadel ako na platné obyčajové právo. Na rozdiel od mos italicus sa zase pozornosť venovala aj jednotlivým partikulárnym právam.[21] Na toto vnímanie nadviazal zakladateľ historickoprávnej školy Friedrich Carl von Savigny (Vom Beruf unserer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft, 1814) s tézou, že živé právo treba oddeliť od toho, čo už zomrelo a patrí len do histórie. V 19. storočí rímske právo v Corpus iuris civilis výrazne ovplyvnilo európske kodifikácie (ABGB, ALR, BGB, CC).[6] Corpus iuris civilis je dodnes dôsledne skúmaný právnou romanistikou, hoci súčasné prístupy a metódy sa oproti starším školám výrazne líšia, a to aj napríklad v porovnaní s výskumom v 20. storočí.

Digesta Iustiniani, D. 24,3,65 – 25,1,2 (koniec dvadsiatej štvrtej a začiatok dvadsiatej piatej knihy, t. j. časti zloženej z titulov Soluto matrimonio dos quemadmodum petatur a De impensis in res dotales factis) s Glossa ordinaria od Accursia a so Summaria od Hieronyma Claria; Venedig : Baptista de Tortis 1495, dnes Universitäts- und Landesbibliothek, Düsseldorf

Byzantské právo

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: byzantské právo

Nakoľko Justinián I. zakázal celkový preklad alebo doplnenie obsahu jednotlivých častí zbierky, úpravy a zmeny v byzantskom práve prichádzali len postupne.[18] Justinián tiež zakázal tvorbu komentárov k zbierke, avšak tento zákaz nebol nikdy dodržiavaný a ani vymáhaný. Ešte za vlády Justiniána vznikali viaceré komentujúce spisy k zbierke. Vedú sa preto diskusie o charaktere tohto zákazu a je pravdepodobné, že sa netýkal zákazu tvorby akejkoľvek literatúry.[22]

Cisár Teofilos vydal grécku verziu Inštitúcií a časť Digest. V roku 740 vydal Lev V. Sýrsky zbierku Ekloga, ktorá bola neskôr viackrát prepracovaná. V mnohom však znamenala odklon od justiniánskeho práva, z formálneho hľadiska už len tým, že bola písaná v gréčtine. V 9. storočí cisár Bazil I. Macedónsky a Lev VI. Filozof nahradili Eklogu Bazilikami, Procheironom a Epanagogou. Práve gréckojazyčné Baziliky v mnohom kopírovali text pôvodných latinských Digest. Posledná celková zbierka rímskeho práva Hexabiblos v Byzancii bola vytvorená v roku 1345 Kónstantinom Hermenopoulom.[18]

Edície a vydania

[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci súčasnej právnej romanistiky sa pri práci s pôvodným znením vychádza spravidla z nemeckých vydaní (Mommsen, Krüger) alebo, v prípade Digest, aj z talianskeho vydania.

Staršie vydania alebo manuskripty sa používajú napríklad v prípade štúdie glos a historickej právnej vedy.

Jednotlivé časti Corpus iuris civilis boli preložené do mnohých svetových jazykov. Spravidla sa však jednotlivé časti nevydávajú spoločne. Najvýznamnejšie sú nemecké preklady (starší Das Corpus Juris Civilis od Karla Eduarda von Otta et al., novší neúplný Corpus iuris civilis I – VI od Okka Behrendsa et al.) a taliansky preklad. Terminologicky menej presné sú anglické preklady. Existujú tiež rozsiahly ruský preklad, francúzsky a španielsky preklad. Bežné sú preklady Inštitúcií, menej časté sú preklady rozsiahlych Digesta Iustiniani. Do bývajú do menších jazykov spravidla prekladané len ako vybrané fragmenty. Zriedkavejšie sa prekladá Kódex a Novely. Rozsiahly výpočet prekladov do súčasných jazykov uvádza:

Titulná strana Corpus iuris civilis Romani od Dionysia Gothofreda,1583

Slovenské a české vydania

[upraviť | upraviť zdroj]

V slovenskom jazyku vyšiel v roku 2000 úplný preklad Justiniánskych Inštitúcií od Petra Blaha. Latinský text vychádzal z Krügerovho vydania. Zo slovenského prekladu vznikol následne v roku 2010 aj český preklad, ktorý preložil Michal Skřejpek.

Do slovenčiny bola Petrom Blahom a Jarmilou Vaňkovou preložená časť Digesta Iustiniani. Latinský text vychádzal z Krügerovho a Mommsenovho vydania (ed. stereotypa quarta decima, 1922). Preklad pôvodne vychádzal v rámci časopisu Justičná revue, neskôr vyšiel knižne. Slovenský preklad bol následne preložený do češtiny. Po smrti Petra Blaha pokračujú (2023) vo vydávaní slovenského prekladu vybraných fragmentov Digest do slovenčiny v časopise Justičná revue Peter Mach a Nicol Sipekiová. V češtine vyšiel ešte jeden zväzok vybraných fragmentov.

Čiastočné preklady vybraných fragmentov sa nachádzajú v rôznych článkoch, monografiách, učebniciach, cvičebniciach, výberoch klasických textov či zborníkoch. Právni romanisti, ktorí ovládajú latinčinu spravidla pracujú s vlastnými prekladmi jednotlivých fragmentov, nakoľko každý preklad je zároveň interpretáciou pôvodného prameňa.[19]:299 – 300

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b corpus. 6. Corpus iuris Civilis. In: BARTOŠEK, Milan. Encyklopedie římského práva. Praha : Panorama, 1981. S. 121 – 122.
  2. ↑ a b c d e BLAHO, Peter. Corpus iuris civilis. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 2. Bell – Czy. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2001. ISBN 80-224-0671-6. S. 621.
  3. ↑ a b Corpus iuis civilis. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok 1. A – Č. Praha : Academia, 1984. S. 724.
  4. ↑ APATHY, Peter; KLINGENBERG, Georg; PENNITZ, Martin. Einführung in das römische Recht. 7., verbesserte und ergänzte Auflage Wien : Böhlau Verlag, 2022. ISBN 978-3-205-21610-0. S. 25.
  5. ↑ a b GREGOR, Martin. Základy rímskeho práva: Historický úvod, pramene a subjekty. Praha : Leges, 2022. ISBN 978-80-7502-598-2. S. 42 – 43.
  6. ↑ a b SCHEIBELREITER, Philipp. Corpus iuris civilis. In: Studienwörterbuch. Rechtsgeschichte und Römisches Recht. Ed. Thomas Olechowski, Richard Gamauf. 4., überarbeitete Auflage. Wien : Manz’sche Verlags- und Universitätsbuchhandlung, 2020. ISBN 978-3-214-15396-0. S. 82.
  7. ↑ HOLOTÍK, Ľudovít; TIBENSKÝ, Ján; DUBNICKÝ, Jaroslav. Dejiny Slovenska. Zväzok I. Od najstarších čias do roku 1848. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1961. S. 250.
  8. ↑ VIETOR, Martin. Všeobecné dejiny štátu a práva. Bratislava : SPN, 1965. S. 76.
  9. ↑ a b c d e f g BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo MANZ, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5.
  10. ↑ Rem in praesenti non minimam adgredimur, sed in omni paene corpore iuris effusam, tam super rei uxoriae actione quam ex stipulatu, earum communiones et differentias resecantes et in unum tramitem ex stipulatu actionis totum rei uxoriae ius, quod dignum esse valere censemus, concludentes.
  11. ↑ Corpus iuris civilis. In: BERGER, Adolf. Encyclopedic Dictionary of Roman Law. Philadelphia : The American Philosophical Society, 1991. ISBN 0-87169-435-2. S. 417.
  12. ↑ Corpus iuris. In: Brill's New Pauly: Encyclopaedia of the Ancient World. Volume 3. Cat – Cyp. Leiden, Boston : Brill, 2003. ISBN 90-04-122664. S. 850.
  13. ↑ a b c Digesta seu Pandectae. Digesta neboli Pandekty. Tomus I. liber I – XV. Fragmenta selecta. Preklad Peter Blaho, Michal Skřejpek, Jarmila Vaňková, Jakub Žytek. Praha : Univerzita Karlova, 2015. ISBN 978-80-246-3063-2.
  14. ↑ JACOŠ, Ján. Cirkevné právo. Prešov : Prešovská univerzita, 2006. ISBN 80-8068-499-5. S. 12, 56.
  15. ↑ Corpus Iuris Civilis, Digesta; Tomus I. [D. libri 1 – 23, výber]. Preklad BLAHO, Peter, VAŇKOVÁ, Jarmila. Bratislava : Eurokódex, 2008. ISBN 978-80-89363-07-0. S. 8.
  16. ↑ a b c d e f g h i j k l m HEYROVSKÝ, Leopold. Dějiny a systém soukromého práva římského. Šesté vydaní (upr. Otakar Sommer a Jan Vážný). Bratislava : Právnická fakulta University Komenského, 1927. S. 41 – 45.
  17. ↑ Corpus iuris civilis. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Vydání první. Svazek 2. c/f. Praha : Diderot, 1999. S. 77.
  18. ↑ a b c d e f g h REBRO, Karol; BLAHO, Peter. Rímske právo. 4. vyd. Bratislava : Iura Edition, 2010. 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5. S. 87 – 91.
  19. ↑ a b HAUSMANINGER, Herbert; BLAHO, Peter; KLEŇOVÁ, Veronika. Praktické prípady z rímskeho práva. 5. rozšírené vydanie Plzeň : Aleš Čeněk, 2021. ISBN 978-80-7380-827-3.
  20. ↑ Justiniánske Inštitúcie. Preklad BLAHO, Peter. Bratislava, Trnava : Iura Edition, 2000. ISBN 80-88715-80-6. S. 65.
  21. ↑ LABORENZ, Martin. Solutio als causa: Die Frage des Abstraktionsprinzips im römischen Recht. Köln : Böhlau Verlag, 2014. ISBN 978-3-412-22235-2. S. 78.
  22. ↑ SIMON, Dieter. CORPUS JURIS CIVILIS, COMMENTARIES ON THE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 535.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Sekundárna literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PENNA, Daphne; MEIJERING, Roos. A Sourcebook on Byzantine Law. Leiden, Boston : Brill, 2022. ISBN 978-90-04-51470-6. S. 22an.
  • KASER, Max. Römische Rechtsgeschichte. Zweite, neubearbeitete Auflage Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht Verlage, 1967. S. 243an.
  • VANČURA, Jozef. Úvod do studia soukromého práva římského. Díl 1. Praha : nákladem vlastním, 1923. S. 36 – 40.
  • HONORÉ, Tony. Tribonian. London : Gerald Duckworth, 1978. 314 s. ISBN 0-7156-1131-3.

Slovníky a encyklopédie

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Corpus_iuris_civilis&oldid=7922430“