Geografia Číny
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Tento článok popisuje geografiu Číny.
Povrch
[upraviť | upraviť zdroj]Charakteristickým znakom reliéfu Číny je stupňovité znižovanie smerom od Himalájí na západe pozdĺž veľtokov Chuang-che (Huang He, Žltá rieka) a Jang-c’-ťiang (Chang Jiang, Dlhá rieka) k Tichému oceánu na východe. Ku geologicky najstabilnejším oblastiam patria: plošina Tarim, Ordos, Juhočínsky masív a pod. Súčasný reliéf bol v značnej miere tvorený alpínskym vrásnením v terciéri. Táto horotvorná činnosť mala za následok vznik „mladých“ nestabilných pohorí – Altaj, Kchun-lun, Nan-šan. Približne jednu tretinu povrchu Číny tvoria pohoria, pričom väčšina z nich je orientovaná vo východo-západnom smere. Výnimku tvoria napríklad horstvá vo východnom Tibete, ktoré sa tiahnú od severu na juh a pohoria pri čínsko-kórejských hraniciach, prebiehajúce zo severovýchodu na juhozápad.
Na juhozápade sa nachádza Tibetská náhorná plošina. So svojou rozlohou 2 200 000 km² a priemernou nadmorskou výškou 4 500 m.n.m sa radí k najrozľahlejším a najvyššie položeným na svete. Z južnej a juhozápadnej strany ju obklopujú Transhimaláje a Himaláje, kde sa v nadmorskej výške 8 848 m.n.m vypína najvyšší bod krajiny i sveta – štít Ču-mu-lang-ma (Qomolangma Feng, Mount Everest). Západnú hranicu lemujú horské pásma Pamír a Karakoram, známy ľadovcami držiacimi sa vo výške nad 2 900 m n. m., dlhými miestami 40 – 60 km. Mohutné pásmo Kchun-lun, dosahujúce nadmorské výšky okolo 6 000 m.n.m, obopína Tibetskú náhornú plošinu zo severu a spolu s pohoriami Altyn-tag a Nan-šan ohraničujú Chajdamskú panvu.
Pohorie Ťanšan sa zvažuje od 7 000 m n. m. vysokých hrebeňov na čínsko-kirgizskej hranici po Turfanskú preliačinu, najnižšie položené miesto v Číne (154 m pod úrovňou mora). Oddeľuje Tarimskú panvu od Džungárskej panvy. Žiadne iné miesto na Zemi nie je vzdialenejšie od najbližšieho mora ako Džungárska panva, rozsiahla kotlina s dnom vo výške 200 m n. m. Čínska časť púšte Gobi postupne prechádza do pustej plošiny Ordos, dosahujúcej výšku 1 200 – 2 000 m n. m.
Oblasť severovýchodnej Číny vypĺňajú aluviálne nížiny a pohoria Malý Chingan a Veľký Chingan s najvyšším bodom nad 1 700 m n. m.. Pásmo Kchun-lun prechádza na východe do pohoria Čching-ling s priemernou výškou 2 000 – 3 000 m n. m. Smerom na sever sa rozprestierajú Tchajchangské hory, na okraji ktorých sa nachádzajú seizmické zlomy, ktoré zapríčiňujú, že táto oblasť patrí k najmenej stabilným na svete.
Na východe, v okolí dolného toku rieky Chuang-che, sa rozprestiera Veľká čínska nížina. Južná Čína je pokrytá horstvami Juhočínskych vrchov, náhornou plošinou Kuej-čou a vápencovou Jünnanskou vysočinou, ktorá svojimi výškami nad 2 000 m n. m. prevyšuje ostatné útvary tejto oblasti.
Vodstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Riečna sieť je dlhá cca 220 000 km; svojou hustotou rozmiestnená nerovnomerne. K bezodtokovým oblastiam patrí necelá tretina územia Číny. Reliéf krajiny má za následok fakt, že väčšina riek tečie od západu na východ a vlieva sa morí Tichého oceánu (Jang-c’-ťiang, Chuang-che, Jü-ťiang). Úmorie Indického oceánu zaberá asi desatinu rozlohy, pričom tu rátame najmä oblasti južného Tibetu odvodňované riekami Indus, Brahmaputra, Nu-ťiang. Niektoré časti severozápadnej Číny patria do povodia rieky Irtyš, ktorej vody sa vlievajú do Severného ľadového oceánu.
Podľa režimu riek možno Čínu rozdeliť na niekoľko oblastí. Tu zohráva dôležitú úlohu tzv. Kontinentálny stupeň – myslená čiara prechádzajúca orientačne cez mestá Peking, Luo-jang, Kuej-jang – ktorý tvorí jeden z najdôležitejších „schodov“ ázijskej pevniny, stupňovito klesajúcej smerom k Tichému oceánu. Na západ od Kontinentálneho stupňa, zapríčiňujúceho vznik vodopádov na riekach cezeň pretekajúcich, je väčšina riek vysokohorského typu; svoje maximum dosahujú v lete z topiaceho sa snehu a z ľadovcov, pričom v Himalájach sa stav riek zvyšuje pred monzúnovým obdobím. Východne od Kontinentálneho stupňa tečú monzúnové rieky zmiešaných lesov subtropického pásma, majúce dostatok vody počas obdobia letných dažďov a naopak s nedostatkom vody v období sucha. Pre púštne oblasti severnej Číny (Taklamakan, Gobi) sú typické rieky púšti a polopúšti mierneho pásma s dlhodobo suchými korytami. Na severovýchode sú rieky lesostepnej a stepnej zóny s výraznými jarnými povodňami a minimom odtoku v lete a zime. V pohraničnej oblasti severovýchodnej Číny možno nájsť horské rieky niválnej zóny horskej tundry a tajgy, v lete dosahujúce maximum z topiaceho sa ľadu, v zime zamŕzajúce – Amur (Chej-lung-ťiang, 黑龙江), Ussuri (Wu-su-li-ťiang， 乌苏里江).
Vo výške 4 876 m n. m. v oblasti Tibetskej náhornej plošiny pramení, so svojou dĺžkou dosahujúcou 6 300 km, tretia najdlhšia rieka sveta Jang-c`-ťiang. Plocha odvodňovaná týmto veľtokom má veľkosť 1 800 000 km². „Rovník Číny“, ako bola rieka vďaka svojej dôležitosti nazvaná, umožňuje svojou hĺbkou, miestami dosahujúcou vyše 180 m, plávať oceánskym lodiam až do vnútrozemského Wu-chanu, čo ju činí najvýznamnejšou dopravnou tepnou Číny. Na rieke je postavená najväčšia priehrada na svete, Tri úžiny. Jang-c`-ťiang ústi do Východočínskeho mora, jej delta, ktorá sa každých 64 rokov zväčšuje o 2,58 km², sa nachádza severne od mesta Šanghaj.
Druhou najdôležitejšou riekou je Chuang-che. V povodí tejto 5 464 km dlhej rieky žije 120 miliónov ľudí. Rieka preteká sprašovou oblasťou, kde sa obohacuje množstvom žltkastého ílovitého bahna. Podľa neho je pomenovaná táto rieka i more (Žlté – Pochajský záliv), do ktorého sa vlieva. V každom kubickom metri vody odnáša Žltá rieka 37 kg sedimentov, čo je svetový unikát. Kvôli častým záplavám a ustavičnému zanášaniu sa dolného toku zmenila rieka mnohokrát svoje riečisko – za posledných 3 000 rokov 26 ráz.
Juhočínske rieky Si-ťiang, Pej-ťiang a Tung-ťiang spolu vytvárajú najväčšiu rieku tejto oblasti – Ču-ťiang (Zhu Jiang, Perlová rieka), ktorá je skrz vodné kanály napojená na celú vodnú sieť čínskeho juhu.
Z hospodárskeho hľadiska je významný Veľký kanál (1 794 km) ktorý spája mestá Peking a Chang-čou, pričom pretína rieky Chaj-che, Chuang-che, Chuaj-che a Jang-c’-ťiang.
Veľké množstvo sladkovodných jazier sa nachádza v strednej Číne, v povodí rieky Jang-c’-ťiang: Pcho-jang (5 050 km), Tung-tching (3 900 km). V bezodtokovej oblasti sa rozprestierajú slané, pomaly vysychajúce jazerá Kuku-nor a Lob-nor.
Podnebie
[upraviť | upraviť zdroj].png)
Rozsiahlosť čínskeho územia má za následok výrazné klimatické rozdiely medzi vnútroázijskou a „vlastnou“ Čínou a medzi južnou a severnou Čínou.
Klimatickú hranicu medzi západnou a východnou Čínou tvorí pás, zložený z pohorí Veľký Chingan, Tchaj-chang a Sečuan. Tieto celky majú veľký vplyv na podnebné podmienky, či už v západnej alebo východnej časti krajiny, pretože tvoria bariéru, ktorá eliminuje vplyv teplého, vlhkého letného monzúnu z juhovýchodu na vnútroázijské regióny Číny a chladného, suchého zimného monzúnu zo Sibíri na východné regióny Číny. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že podnebie značnej časti územia Číny je ovplyvnené monzúnovým cyklom.
Klíma západnej Číny má jasne vnútrozemský ráz. Zimy bývajú studené, letá horúce. Priemerné januárové teploty v Urumči dosahujú –15°C, pričom júlové teploty sa pohybujú v priemere okolo 22°C, no môžu vystúpiť až nad 40°C. V Turfanskej preliačine boli namerané teploty 47,6°C. Veľké teplotné rozdiely nastávajú aj v priebehu dňa. Oblasť Tibetskej plošiny je charakteristická drsným vysokohorským podnebím s minimálnym množstvom zrážok. Na niektorých miestach klesajú teploty v zime až na – 35°C. Vplyvom kontinentality ležia najchladnejšie oblasti vo vnútornom Mongolsku, kde majú priemerné januárové teploty menej ako – 25°C. Najnižšia teplota bola zaznamenaná v okrese Chaj-la-er: – 51,5°C.
Za hranicu medzi „suchou oblasťou severnej Číny, kde sa rodí pšenica a proso“ a „vlhkým juhom produkujúcim ryžu“ sa považuje 33. rovnobežka, ktorá prebieha približne v polovici vzdialenosti medzi Žltou riekou a riekou Jang-c’-ťiang. Severná Čína je charakteristická miernym podnebím, malými, relatívne nerovnomernými zrážkami a chladnými zimami.
Podnebie južnej Číny, ktorá leží v subtropickom a tropickom pásme, je do značnej miery ovplyvnené letným monzúnom, ktorý prináša zrážky a spôsobuje záplavy, ktoré sa striedajú s obdobiami sucha v zimných mesiacoch. Výkyvy teplôt (cez deň i v priebehu roka) sú v porovnaní so zvyškom Číny podstatne menšie. V porovnaní so severom je tu väčší počet teplých mesiacov (cca. 8 a viac), čo vytvára priaznivé podmienky pre poľnohospodárstvo. V charaktere podnebia južnej Číny zohráva okrem monzúnov úlohu jednak pás subtropického maxima oddeľujúci oblasť prúdenia západných vetrov od pasátovej oblasti, ktorý ňou prechádza, ale aj tajfúny prichádzajúce od Filipín.