George Sand
| Amantine Aurore Lucile Dupin | |
 Portrait George Sand, 1835. Paris, coll. Musée de la Vie romantique | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Pseudonym | George Sand |
| Narodenie | 1. júl 1804 |
| Paríž | |
| Úmrtie | 8. jún 1876 (71 rokov) |
| Nohant-Vic, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | spisovateľka |
| Manžel | François Casimir Dudevant |
| Partner | Alfred de Musset, Frédéric Chopin, a i. |
| Deti | syn Maurice, dcéra Solange |
| Dielo | |
| Žánre | román, hra, biografia |
| Obdobie | romantizmus |
| Témy | láska, emancipácia žien, politika |
| Ovplyvnená | |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | George Sand (plné texty diel autora) |
 | George Sand (multimediálne súbory na commons) |
Amantine Aurore Lucile Dupin (* 1. júl 1804, Paríž – † 8. jún 1876, Nohant-Vic, Francúzsko), známa pod umeleckým pseudonymom mužského rodu George Sand, bola francúzska spisovateľka románov, noviel, poviedok, hier, literárnych kritík, svojej autobiografie a politických textov. Neskôr vydajom za baróna Dudevanta získala titul barónka Dudevant.
V jej živote prebehli niektoré škandály týkajúce sa jej ľúbostného života a jej avantgardného módneho štylizovania obliekania a fajčenia. Zaviedla novú maskulínnu módu (nohavice a sako), čo ladilo s jej novým mužským pseudonymom „George Sand“, v roku 1829. Podľa nej si zmenili meno aj spisovateľky Marie d'Agoult na Daniel Stern a Delphine de Girardin prijala pseudonym Charles de Launay. Napriek nactiutŕhačom (napr. Charles Baudelaire a Jules Barbey d’Aurevilly) bola v centre intelektuálneho diania vo svojej epoche. Vo svojich sídlach v Nohant-Vic alebo Palaiseau prijímala v salónoch Franza Liszta, Balzaca, Marie d'Agoult, Flauberta, Delacroixa a Victora Huga. Podporovala ich v tvorbe a dodávala odvahu pokračovať v nej.
Stala sa slávnou svojou politickou aktivitou po roku 1848. Podporovaná Alexandre Ledru-Rollinom zúčastňovala sa na vydávaní troch časopisov: La Cause du peuple, Le Bulletin de la République a l'Éclaireur. Zasadzovala sa za oslobodenie Victora Huga, ktorého dielo obdivovala, v kauze odsúdených Napoleonom III.
Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]
George Sand sa narodila ako Amantine Aurore Lucile Dupin, a bola dcérou Mauricea Françoisa Dupin de Francueil a Sophie Victoire Delabordeovej a vnučkou Charlesa Louisa Dupina de Francueil.
Po matke pochádzala z rodiny zámockého sokoliara a po otcovi bola pravnučkou francúzskeho maršala Mauricea Saského, legitimizovaného syna Augusta II., saského kurfirsta a poľského kráľa. Bipolárny pôvod meštiansko-šľachtický ju poznačil natoľko, že sa to prejavilo v jej politickom angažovaní.
V štyroch rokoch osirela a vychovávala ju jej stará matka z otcovej strany, Aurora of Königsmarck-Madam Dupin vo svojom sídle v Nohante na rieke Indre. Celý život zostala zviazaná s týmto krajom a jeho okolím. Inšpiroval ju k napísaniu pastorálnych románov Diablov močiar, Malá Fadetka a François le Champi.
Na jar 1822 sa zoznámila s barónom Françoisom Casimirom Dudevantom, svojím neskorším manželom. Sobáš sa konal 17. septembra toho roku. Z tohto manželstva pochádzali jej dve deti, Maurice (1823) a Solange (1828). Solange, s ktorou mala veľmi konfliktný vzťah, sa vydala za sochára Auguste Clésingera.
V roku 1831 opustila svojho manžela, s ktorým si nikdy nerozumela, a odišla s o osem rokov starším milencom Julesom Sandeauom. Spoločne začali kariéru ako novinári v Le Figaro podpisujúc sa jedným pseudonymom „J. Sand“. Ako spoluautorka sa so Sandeauom podieľala na prvom románe Rose a Blanche, ako George Sand sama napísala román Indiana a ako George Sand napísala aj ďalší román Valentine a Lélia. Za tento úspech mohla ďakovať vydavateľstvu Lélia, ktoré jej umožnilo vstúpiť do kruhu veľkých spisovateľov a žiť z vlastnej práce.
Škandalistka
[upraviť | upraviť zdroj]George Sand bola často glosovaná, hlavne jej maskulínny spôsob obliekania vrátane cylindra a dlhej cigary. Škandálny bol jej nezávislý a slobodný životný štýl, ktorý vtedy prekážal konzervatívnej verejnosti. No dostala za to na revanš ocenenie a zaradenie medzi najlepších autorov, nie medzi autorky, ale autorov v mužskom rode, v tej istej kategórii a stupni ako Honoré de Balzac a Victor Hugo.
Sama George vysvetľuje svoje postoje v autobiografii L'histoire de ma vie, prečo si zvolila maskovanie na muža. Bolo to jednak kvôli peniazom, lebo mužské oblečenie v tých časoch stálo oveľa menej, po druhé, nohavice jej umožňovali voľný pohyb a otvárali jej dvere, do ktorých by ako žena nikdy nemohla vstúpiť. Vo svojich prvých troch románoch si zvolila ako hlavnú tému rehabilitáciu ženy a boj proti vynúteným manželstvám. Opisovala v nich model manželstva, ktorý zahŕňal muža klamaného, milenca smiešneho a ženy skvelej a revoltujúcej. Okrem sociálnej revolty vyjadrila vo svojich dielach svoju antipatiu voči monarchii a túžbu po republike.
Citový život
[upraviť | upraviť zdroj]
Mala niekoľko milencov a vášní, ktoré ovplyvňovali jej vzťahy s nimi: spisovateľ Jules Sandeau, básnik Alfred de Musset a advokát Michel de Bourges. Po rozchode so Julesom Sandeauom mala krátku a nešťastnú známosť s Prosperom Mériméeom. Nasledujúci vzťah nadviazala s Alfredom de Mussetom, ktorý trval šesť rokov. Búrlivý spoločný život obsahoval aj zrady na oboch stranách. Známa je situácia počas ich pobytu v Benátkach, kedy mal Alfred milostné vzťahy s grizetkami, zatiaľčo George ležala chorá. A naopak: počas Mussetovej choroby George nadviazala intímny vzťah s jeho lekárom Pietrom Pagellom. Sú známe publikované ľúbostné listy Alfreda a George, ktoré patria k najkrajším ľúbostným vyznaniam vo francúzskej reči. Po Mussetovej smrti George publikovala Elle et lui, opis ich vzťahu. Mussetov brat Paul de Musset, šokovaný úlohou, ktorú hrala pred jeho bratom George, napísal ako odpoveď spisbu Lui et elle. Louise Colet, ktorá mala vzťah s Mussetom, nezostala nič dlžná a napísala publikáciu o vzťahu s ním s názvom Lui.
V období 1835 – 1837 bola George Sand milenkou advokáta Michela de Bourges, ktorý ju obhajoval v kauze vymáhania jej dedičného majetku Nohant od jej manžela Casimira Dudevanta, s ktorým sa jej podarilo rozviesť. Túto kauzu pre ňu aj vyhral. V roku 1836 stretla Frédérica Chopina, s ktorým zotrvala desať rokov, od 1838 do 1847. V 1838 – 1839 strávili spolu zimu na Malorke v Chartreuse de Valldemossa, spolu s jej deťmi. Ich vzťah bol komplikovaný, priateľstvo sa zmenilo na lásku, neskôr ku chorému Chopinovi prechovávala materinský cit.
Politické angažovanie
[upraviť | upraviť zdroj]Michel de Bourges ju nasmeroval do politických aktivít. V roku 1841 preto založila La revue Indépendente. George sa spojila s demokratmi ako Arago, Barbès a Michail Alexandrovič Bakunin. V roku 1848 sa zasadila tiež o pád Ľudovíta Filipa a koniec júlovej monarchie, vyznávajúc ideál utopického socializmu a republikánstva. Po roku 1848, kedy asistovala násilnej revolte, sa stiahla z politiky a odišla do Nohantu. Taktiež cestovala po Francúzsku, prebývala u svojho priateľa Duverneta na jeho zámku, odišla na nejaký čas do cudziny.
Posledné roky
[upraviť | upraviť zdroj]
Udržiavala vzťah s priateľom svojho syna Alexandrom Mancéeom. Počas nasledovných pätnásť rokov bol súčasne jej sekretárom aj milencom. Stala sa korešpondenčnou priateľkou Gustava Flauberta a bola ako jediná žena prijímaná na večere v Magny, ktorých sa zúčastňovali Téophile Gautier, bratia Jules a Edmont Goncourtovci, Charles Augustin Sainte-Beuve či Hyppolite Taine.
V roku 1868 porodila jej vnučka Lina malú Gabrielle, poslednú pravnučku George, ktorá sa stala známou ako Gabrielle Sand. V tom istom roku si zariadila malý byt v Paríži na ulici Gay-Lussac, ktorý si udržala až do posledného dychu. Nezastavila sa v tvorbe až do svojho návratu do Nohantu, kde skonala v dôsledku ochorenia zažívania v roku 1876 ako 71-ročná.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]V jej rozsiahlom diele sa často vyskytuje prostredie kraja Berry vo Francúzsku. V prvých dielach sa zaoberá témou sociálnej revolty a emancipácie žien, napr. román Indiana. Píše romány, v ktorých sa sústreďuje na sociálny boj pracujúcej triedy v priemysle (Le Compagnon du Tour de France). V románe Mauprat (1837) a v Le Meunier d’Angibault (1845) vytvorila ideál beztriednej spoločnosti bez konfliktov. Sústredila sa aj na prostredie vidieka a roľníkov, ktoré zobrazovala v bukolickej idealizovanej forme. Napríklad La petite Fadette, Francois de Champi a Les Maîtres sonneurs. George Sand vstúpila aj do žánru autobiografie – L’Histoire de ma vie – a do žánru historického románu – Consuelo. Román Consuelo je príbehom talianskej opernej speváčky Consuelo v prostredí európskeho umeleckého sveta 18. stor.[1] Ďalší historický román Les Beaux Messieurs de Bois-Doré pojednáva o peripetiách lásky a o dobrodružstvách rytierov, ktorí boli v opozícii proti cirkvi v období panovania Ľudovíta XIII. Dielo George Sand patrí do progresívneho prúdu romantickej literatúry 19. storočia.
15. decembra 1863 katolícka inkvizícia zavrhla jej dielo ako celok a dala ho na index. Ako dôvod mala vyššie spomenuté politické aktivity, tému emancipácie žien a sympatie G. Sand k filozofii Jeana Jacquesa Rousseaua[2].
|
|
Biografie o G. Sand
[upraviť | upraviť zdroj]- Christine Planté (éd.), George Sand critique, 1833-1876, Tusson, du Lérot, 2007
- George Sand, terroir et histoire, Rennes, Presses universitaires de Rennes, 2006
- Brigitte Diaz et Isabelle Hoog Naginski (dir.), George Sand, pratiques et imaginaires de l'écriture : l'écriture sandienne, Caen, Presses universitaires de Caen, 2006
- Sophie Martin-Dehaye, George Sand et la peinture, Royer, 2006
- Simone Balazard, "Sand, la patronne", Le Jardin d'Essai, 2004
- George Sand, le roman monstre, Revue des Deux Mondes, 2004
- Henry James, George Sand, Le Mercure de France, 2004
- Jérôme Godeau, "George Sand - Une nature d'artiste", cat. exp. Musée de la Vie romantique, Paris, 2004
- Martine Reid, Signer Sand : l'œuvre et le nom, Belin, 2003
- Béatrice Didier, George Sand écrivain : "un grand fleuve d'Amérique", Presses universitaires de France, Paris, 1998
- Béatrice Didier et Jacques Neefs (dir.), George Sand, écritures du romantisme II, Saint-Denis, Presses Univ. de Vincennes, 1990.
- Georges Lubin, George Sand en Berry, Hachette, 1967
- Magdeleine Paz : La vie d'un grand homme, George Sand, Corréa, 1947
Pocty
[upraviť | upraviť zdroj]- Honoré de Balzac ju stvárnil ako veľmi krásnu postavu Félicité des Touches, slávnu spisovateľku, ktorá fajčí nargilé, vo svojom románe „Beatrix“.
- Victor Hugo vyhlásil 8. júna 1876: „Plačem nad mŕtvou, zdravím nesmrteľnú!“
- Fiodor Michajlovič Dostojevskij: „Je pravda, že sama ako žena, prirodzene viac ukazovala hrdinky než hrdinov a ženy z celého sveta musia teraz smútiť, pretože zomrela jedna z ich najvyšších a najkrajších reprezentantiek a okrem toho žena skoro nebývalá čo do sily ducha a talentu – meno, ktoré sa stalo historickým, meno ktorému nie je súdené, aby bolo zabudnuté a zmizlo uprostred európskeho ľudstva“ (Denník spisovateľa, jún 1876)[3]
- Céline Dion vzdala úctu G. Sand tým, že zaspievala jeden z jej listov napísaných Alfredovi de Musset (2007).
Filmy o G. Sand
[upraviť | upraviť zdroj]- Impromptu (Improvizácia), film z r. 1991, hrajú Hugh Grant a Judy Davisová
- Les enfants des siècle (Deti storočia), 1999, hrajú Juliette Binoche a Benoït Magimel
- Sand, poľský režisér Anczak, 2004
Hudba
[upraviť | upraviť zdroj]- Sand et les Romantiques, (Sand a romantici) Album et Comédie musicale de Catherine Lara 1992, muzikál a album
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Consuela, George Sandová, český preklad Drahoslava Janderová, 1988, Nakladatelství Svoboda Praha, 461 str.
- ↑ Doslov Karla Livanského v publikácii George Sandová:Consuela, r.1988, nakladateľstvo Svoboda, Praha, str. 457-461
- ↑ DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič. Deník spisovatelův za rok 1876. Díl I. Preklad Josef Pelíšek. Praha : Kvasnička a Hampl, 1927. 317 s. (Sebrané spisy; zv. XXVII.) S. 286. (po česky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému George Sand
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku George Sand na francúzskej Wikipédii.
