Preskočiť na obsah

Paríž

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
O vodnom toku na Slovensku pozri Paríž (rieka).
Paríž
(franc. Paris)
Hlavné mesto Francúzska
Vlajka
Erb
Štát Francúzsko Francúzsko
Región Île-de-France
Departement Paríž
Kantón Paríž
Rieka Seina
Súradnice 48°51′36″S 2°20′40″V / 48,86°S 2,344444°V / 48.86; 2.344444
Najvyšší bod
 - výška 131 m n. m.
Najnižší bod
 - výška 28 m n. m.
Rozloha 105,4 km² (10 540 ha)
Obyvateľstvo 2 249 975
 - aglomerácie 12 628 266
Hustota 21 347,01 obyv./km²
Starosta Anne Hidalgo (PS)
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 75056 / 75001-75020, 75116
INSEE 75056
Poloha obce Paríž
Poloha obce Paríž
Wikimedia Commons: Paris
Webová stránka: www.paris.fr
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Paríž (franc. Paris, špa. París, nem. Paris, tal. Parigi) je hlavné a najväčšie mesto Francúzska, s rozlohou 105 kilometrov štvorcových.[1] Od 17. storočia je Paríž jedným z hlavných európskych centier v oblasti finančníctva, diplomacie, obchodu, módy, vedy a umenia. Paríž je centrom a sídlom vlády regiónu Île-de-France (Parížsky región), ktorý má podľa odhadov z roku 2020 populáciu 12 278 210 obyvateľov, čo je asi 18% obyvateľov Francúzska.[1] Podľa svetového prieskumu ekonomickej spravodajskej jednotky o životných nákladoch v roku 2018 bol Paríž druhým najdrahším mestom na svete po Singapure a pred Zürichom, Hongkongom, Oslom a Ženevou.[2] Iný zdroj uvádza Paríž v roku 2018 ako najdrahšie mesto na svete, spolu so Singapurom a Hongkongom.[3]

Mesto je hlavným železničným, diaľničným a leteckým dopravným strediskom obsluhovaným dvoma medzinárodnými letiskami: Letisko Charlesa de Gaulla (druhé najrušnejšie letisko v Európe) a Paríž-Orly.[4][5] Parížske metro, ktoré bolo otvorené v roku 1900, slúži denne 5,23 miliónom cestujúcim,[6] čím je druhým najrušnejším metrom v Európe po moskovskom metre. Gare du Nord je 24. najrušnejšou železničnou stanicou na svete, avšak ako prvá sa nachádza mimo Japonska, s 262 miliónmi cestujúcimi v roku 2015.[7] Paríž je známy predovšetkým svojimi múzeami a architektonickými pamiatkami: Louvre bolo v roku 2019 jedným z najnavštevovanejších múzeí umenia na svete s 9,6 miliónmi návštevníkov.[8] Musée d'Orsay, Musée Marmottan Monet a Musée de l'Orangerie sú známe svojimi zbierkami francúzskeho impresionistického umenia. Musée National d'Art Moderne má najväčšiu zbierku moderného a súčasného umenia v Európe a Musée Rodin a Musée Picasso vystavujú diela dvoch významných Parížanov. Historická štvrť pozdĺž Seiny v centre mesta je klasifikovaná ako pamiatka UNESCO. Medzi populárne pamiatky v centre mesta patrí katedrála Notre Dame, ktorá bola po požiari dňa 15. apríla 2019 zatvorená kvôli rekonštrukcii. Medzi ďalšie obľúbené turistické miesta patrí gotická kráľovská kaplnka Sainte-Chapelle, ktorá sa nachádza na Île de la Cité; Eiffelova veža, skonštruovaná pre svetovú výstavu v Paríži v roku 1889; Grand Palais a Petit Palais, ktoré boli postavené pre svetovú výstavu v Paríži v roku 1900; Arc de Triomphe na Champs-Élysées a Bazilika Sacré-Coeur na kopci Montmartre.

Paríž navštívilo v roku 2018 24,5 miliónov turistov, čo bolo stanovené podľa počtu hotelových pobytov, pričom najviac zahraničných návštevníkov pochádzalo zo Spojených štátov, Spojeného kráľovstva, Nemecka a Číny.[9] V roku 2018 bol po Bangkoku zaradený ako druhé najnavštevovanejšie turistické mesto na svete.[10] Futbalový klub Paris Saint-Germain a ragbyový klub Stade Français sídlia v Paríži. Stade de France s kapacitou 80 000 miest postavený pre Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1998 sa nachádza severne od Paríža v susednej obci Saint-Denis. V Paríži sa každoročne organizuje tenisový turnaj French Open na červenej antuke Roland Garros. Mesto hostilo olympijské hry v rokoch 1900, 1924 a usporiada letné olympijské hry v roku 2024. V meste sa taktiež konali Majstrovstvá sveta FIFA v rokoch 1938 a 1998, majstrovstvá sveta v ragby v roku 2007, ako aj Majstrovstvá Európy UEFA v rokoch 1960, 1984 a 2016; každý júl sa tu končia cyklistické preteky Tour de France.

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Názov „Paríž“ je odvodený od jeho pôvodných obyvateľov, keltského kmeňa Parisiov.[11] Mesto nie je pomenované podľa Parisa z gréckej mytológie.

Paríž je často označovaný ako „Mesto svetla“ (La Ville Lumière),[12] a to jednak metaforicky kvôli hlavnej úlohe v dobe osvietenstva, a jednak doslova preto, pretože Paríž bol jedným z prvých veľkých európskych miest, ktoré využívali plynové pouličné osvetlenie. V roku 1829 boli na Place du Carrousel, Rue de Rivoli a Place Vendôme namontované plynové svetlá. V roku 1857 boli osvetlené veľké námestia.[13] V 60. rokoch 20. storočia osvetľovali veľké námestia a ulice v Paríži 56 000 plynových lámp.[14]

Obyvatelia mesta sú v slovenčine označovaní ako „Parížania“, vo francúzštine ako Parisiens.[15]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne boli najstaršie stopy ľudského osídlenia na území dnešného Paríža objavené v roku 1991 pri stavebných prácach v štvrti Bercy na ľavom brehu bývalého ramena Seiny. Pozostatky osady zo 4. a 3. tisícročia pred Kr. skrývali monoxyl, šíp a luk a kostené a kamenné nástroje.[16][17][18]

V roku 2008 bol uskutočnený archeologický objav, ktorý posúva najstaršie osídlenie až do obdobia mezolitu (8000 – 6500 pred Kr.). Neďaleko Seiny boli na predpokladanom brehu bývalého riečneho ramena v 15. obvode v ulici Rue Henry-Farman oproti parížskemu heliportu objavené pozostatky lovcov a zberačov. Miesto bolo opätovne osídlené i v neskorších dobách, v neolite a mladšej dobe železnej.[19][20]

Okolo roku 300 pred Kr. sa na ostrove v Seine usadili Galovia z kmeňa Parisiov, ktorí založili oppidum nazvané Lutetia (po slovensky Lutécia, po francúzsky Lutèce; čiže „močaristé miesto“), respektíve Lutetia Parisiorum. Tradične býva za tento ostrov považovaný ostrov Cité.

Zlatý statér (Musée Carnavalet)

Archeologické prieskumy v rokoch 1994 – 2005 ale túto teóriu narušili. Objav veľkého opevneného priestoru o rozlohe 15 ha na území dnešného mesta Nanterre spochybňuje význam hlavného osídlenia na ostrove Cité v dobe pred rímskou nadvládou.[21][22]

Z 1. storočia pred Kr. sa zachovali zlaté mince (statéry), ktoré Parisiovia razili a tiež prvá písomná zmienka o Lutetii, ktorú zanechal Gaius Iulius Caesar z roku 53 pred Kr. vo svojich Zápiskoch o vojne galskej,[23] kde i stručne charakterizoval, že ich mesto leží na ostrove.[24] V máji 52 pred Kr. sa uskutočnila pri Lutetii bitka v ktorej zvíťazil Ceasarov vojvodca Titus Labienus nad galskými kmeňmi Aulerkov, Senonov a Parisiov. Galovia radšej zničili mosty a vypálili vlastné mesto, než by ho prenechali Rimanom. Tí však neobnovili sídlo na ostrove, ale založili nové centrum na južnom, ľavom brehu Seiny, ktorému dali tradičný rímsky pravidelný pôdorys. Oblasť okolo rieky, najmä na severnom, pravom brehu bola veľmi močaristá a územie ponúkalo len niekoľko málo pevných miest. Na juhu naopak vystupovalo návršie (dnešný Montagne Sainte-Geneviève) na ktorého vrcholku sa nachádzalo centrum novej Lutetie.[25]

Po páde rímskej nadvlády v roku 508 Chlodovik I. urobil z mesta hlavné mesto Franskej ríše. Chlodovik I. začal v roku 511 výstavbu katedrály sv. Etienna na Île de la Cité. Tam tiež vyrástla pevnosť na obranu pred Vikingami po r. 800, no 28. marca 845 bol Paríž vikingskými nájazdníkmi dobytý. Slabosť posledných karolínskych francúzskych kráľov viedla k postupnému nárastu moci parížskych grófov. Odo I., gróf parížsky, bol zvolený za kráľa Francúzska napriek nárokom Karola III. Dynastický spor bol vyriešený až v roku 987, keď bol Hugo Kapet, parížsky gróf, zvolený po smrti posledného kráľa z rodu Karolovcov za francúzskeho kráľa.
Kapet urobil z Paríža sídelné mesto svojho kráľovstva a založil kráľovský rod Kapetovcov, ktorý vládol vo Francúzsku v priamej línii až do roku 1328. Paríž ako sídlo Kapetovcov získal na význame a získal tým jasnú prevahu nad mestom Orléans.

Na začiatku 11. storočia (posledná zmienka v roku 1007) mizne titul parížskeho grófa a parížske grófstvo ako samostatné územie zaniká, lebo územie je plne v rukách kráľa.[26]

Katedrála Notre-Dame
Hugo Kapet na tróne

Mesto začalo vyrastať i na druhom brehu. V roku 1137 bol mestský trh presunutý z námestia Place de Grève (dnešné Place de l’Hôtel-de-Ville) na nové miesto na pravom brehu na okraji mesta. Vznikla tak tržnica, neskoršia Les Halles. Prvá zastrešená tržnica bola otvorená v roku 1181.[27] Na pravom brehu v roku 1154 začalo odvodňovanie močiarov medzi mestom a Montmartrom, čím sa začala formovať nová štvrť Marais.[28]

V roku 1163 biskup Maurice de Sully začal výstavbu katedrály Notre-Dame na ostrove Cité, ktorá nahradila predchádzajúci chrám Saint-Étienne. Pri tom bola zbúraná aj nemocnice Hôtel-Dieu a opodiaľ postavená nová. 19. mája 1182 bol vysvätený hlavný oltár katedrály.[29]

Kráľ Filip II. August (1165 – 1223) sa veľmi zaslúžil o rozvoj Paríža, lebo dal vybudovať mohutné mestské hradby. Pred svojim odchodom na tretiu križiacku výpravu nariadil vybudovať kamenné hradby okolo celého Paríža. Najprv vznikli hradby v rokoch 1190 – 1209 na pravom brehu. Na ľavom brehu prebiehala výstavba v rokoch 1200 – 1215. Chránené územia zahŕňalo 253 ha na oboch stranách rieky. Súčasne začal ako súčasť opevnenia budovať na pravom brehu na západnom okraji mesta kráľovský Louvre ako mocnú pevnosť (prvá časť bola dokončená v roku 1202),[30] kam presídlil z Palais de la Cité, tradičného kráľovského paláca na ostrove Cité.[31]

V roku 1200 sa strhla medzi študentmi a oddielmi parížskeho prévôta bitka pri ktorej zomrelo päť osôb. Aby panovník zabránil ďalším konfliktom, udelil profesorom a študentom privilégium, podľa ktorého spadali pod jurisdikciu parížskeho biskupa. Tým dal základ ku vzniku Parížskej univerzity. Univerzitu uznal pápež Inocent III. vo svojej bule v roku 1215, ktorú roku 1231 potvrdil Gregor IX.[32] Jednotlivé internáty sa sústreďovali na ľavom brehu. Najznámejšiu z nich, Collège de Sorbonne založil v roku 1257 Robert de Sorbon. S miestnou univerzitou sú spojené mená významných teológov ako napr. Albert Veľký a Tomáš Akvinský.[33]

Interiér Sainte-Chapelle

Stredoveký Paríž sa pomaly rozdelil na dva odlišné celky. Na pravom brehu sídlil kráľ a obchodníci, prevládalo tu preto hospodárstvo a politika a na ľavom brehu Seiny sa formovalo intelektuálne centrum.

Aj dlhá vláda Ľudovít IX. (1226 – 1270) znamenala pre Paríž významné zmeny. 26. apríla 1248 bola vysvätená na ostrove Cité Sainte Chapelle,[34] v roku 1254 založil nemocnicu Quinze-Vingts určenú nevidiacim.[35]

Okolo roku 1250 vznikol Cura Regis alebo Parížsky parlament ako kráľovský súdny dvor, ktorého jedinou právomocou bolo súdiť. Napriek názvu nešlo o miestny súd, ale jeho právomoci siahali od Pikardie k Auvergne a od Pays de la Loire k Champagne.[36]

Okolo roku 1300 bol spísaný prvý zoznam názvov parížskych ulíc. V tej dobe v meste žilo asi 150 000 – 200 000 obyvateľov.

Bastila – námestie

V stredoveku Paríž prosperoval ako obchodné a intelektuálne centrum, jeho rozvoj dočasne prerušovali morové epidémie v 14. storočí a potom najmä storočná vojna s Anglickom v 15. storočí, ktoré viedli k tomu, že dvor mesto prechodne dokonca opustil. Za vlády kráľa Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka (1643 – 1715) kráľovskú rezidenciu presídlili do blízkeho Versailles. V tomto období, označovanom ako Le Grand Siècle („Veľké Storočie“), bolo v meste vybudované veľké množstvo veľkolepých palácov a ďalších budov.

Veľká francúzska revolúcia sa začala dobytím Bastily 14. júla 1789. V roku 1799 Napoleon Bonaparte využil nestabilitu novej vlády a chopil sa moci, najskôr ako prvý konzul, v roku 1804 sa potom v katedrále Notre-Dame sám korunoval za francúzskeho cisára. Chcel z Paríža vytvoriť najkrajšie mesto na svete. Za jeho vlády vyrástlo v Paríži najmä množstvo veľkolepých pomníkov. V roku 1814 Paríž dobyli anglické, pruské, rakúske a ruské vojská a Napoleon bol vypovedaný na ostrov Elbu. Do Paríža sa síce po úteku z ostrova v roku 1815 vrátil, ale po porážke pri Waterloo bol definitívne zosadený a deportovaný na Ostrov Svätej Heleny, kde v roku 1821 zomrel.

Po druhej revolúcii v r. 1848, ktorá zvrhla krátko trvajúcu monarchiu, sa v čase neistoty chopil moci štátnym prevratom Napoleonov synovec, ktorý sa ako Napoleon III. vyhlásil v r. 1851 za cisára. Za jeho vlády Paríž rozkvitol na najkrajšie mesto Európy. Za to vďačí predovšetkým barónovi Haussmannovi, ktorý realizoval veľkolepú premenu stredovekého mesta na mesto so vzdušnými bulvármi a ulicami.

Cisárstvo ukončila v roku 1870 prehraná prusko-francúzska vojna, končiaca sa obliehaním Paríža, nasledovanom Parížskou komúnou. Koniec 19. storočia predstavuje opäť obdobie veľkého rozmachu Paríža, nazývané tiež La Belle Époque („Krásna epocha“), ktoré dokumentuje usporiadanie Svetovej výstavy v r. 1889, pre ktorú bola vybudovaná Eiffelova veža, dnešný symbol Paríža. Paríž sa stal výstavným mestom, plným novo budovaných budov v štýle secesie.

V roku 1900 Paríž usporiadal letné olympijské hry a ďalšie v roku 1924.

V 60. rokoch sa Paríž opäť stal strediskom rozvoja modernej architektúry. To bolo symbolizované predovšetkým výstavbou obchodnej štvrte La Défense na západnom okraji mesta, ktorá sa stala moderným administratívnym centrom Európy. Komplex bol v roku 1989 doplnený budovou La Grande Arche („Veľký Oblúk“), ohromnou deravou kockou, do ktorej by sa vošla aj katedrála Notre-Dame. Ďalšou významnou stavbou bol mrakodrap Tour Montparnasse, vybudovaný r. 1973, v čase stavby najvyššia budova v Európe.

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Satelitný obrázok Paríža.

Paríž sa nachádza v severostrednom Francúzsku, na severnom oblúku rieky Seiny, ktorého hrebeň zahŕňa dva ostrovy, Île Saint-Louis a väčší Île de la Cité, ktoré tvoria najstaršiu časť mesta. Ústie rieky na Lamanšskom prielive (La Manche) je od mesta asi 375 km. Mesto sa rozprestiera na oboch brehoch rieky.[37] Mesto je relatívne rovné a najnižší bod je 35 metrov nad morom. Paríž má niekoľko výrazných kopcov, z ktorých najvyšší je Montmartre s výškou 130 m.[38]

S výnimkou odľahlých parkov Bois de Boulogne a Bois de Vincennes, pokrýva Paríž územie s rozlohou 87 km2. Posledná významná anexia odľahlých území mesta v roku 1860 mu dala nielen modernú podobu, ale vytvorila aj 20 obvodov, ktorých postupnosť určuje krúživý pohyb v smere hodinových ručičiek (mestské časti). Z roku 1860 s rozlohou 78 km2 sa mestské hranice v 20. rokoch 20. storočia mierne rozšírili na 86,9 km2. V roku 1929 boli lesné parky Bois de Boulogne a Bois de Vincennes oficiálne pripojené k mestu a jeho rozloha sa zvýšila na 105 km2.[39] Metropolitná oblasť mesta má rozlohu 2 300 km2.[40]

Paríž je 450 km juhovýchodne od Londýna, 287 km južne od Calais, 305 km juhozápadne od Bruselu, 774 km severne od Marseille, 385 km severovýchodne od Nantes a 135 km juhovýchodne od Rouen (miery sú merané od katedrály Notre-Dame).[41]

Jeseň v Paríži.

Podnebie

[upraviť | upraviť zdroj]

Paríž má typické západoeurópske oceánske podnebie, ktoré je ovplyvnené severoatlantickým prúdom. Celková klíma v priebehu celého roka je mierna a mierne vlhká.[42] Letné dni sú zvyčajne teplé a príjemné s priemernými teplotami medzi 15 a 25 °C a priamym slnečným žiarením.[43] Každý rok je však niekoľko dní, kedy teplota stúpne nad 32 °C. Niekedy sa vyskytujú dlhšie obdobia intenzívnejšieho tepla, ako napríklad vlna horúčav v roku 2003, kedy teploty prekročili niekoľko týždňov 30 °C, v niektorých dňoch dosiahli 40 °C a v noci zriedka klesli.[44] Jar a jeseň majú v priemere mierne dni a svieže noci, ale menia sa a sú nestabilné. V obidvoch ročných obdobiach sa často vyskytuje prekvapivo teplé alebo chladné počasie.[45] V zime je slnečné žiarenie zriedkavé; dni sú chladné, noci chladné, ale zvyčajne nad bodom mrazu pri nízkych teplotách okolo 3 °C. Mesto niekedy vidí slabý sneh alebo blýskanie.[46]

Priemerné ročné zrážky v Paríži sú 641 mm a po celý rok sú zaznamenané rovnomerne rozložené zrážky. Mesto je však známe občasnými prudkými dažďami. Najvyššia zaznamenaná teplota bola 25. júla 2019 42,6 °C[47] a najnižšia 10. decembra 1879 -23,9 °C.[48]

 Priemerné počasie pre Paríž 
Mesiac Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec Rok
Najvyššia teplota °C (°F) 16.1
(61) 		21.4
(71) 		25.7
(78) 		30.2
(86) 		34.8
(95) 		37.6
(100) 		42.6
(109) 		39.5
(103) 		36.2
(97) 		28.9
(84) 		21.6
(71) 		17.1
(63) 		42,6
(42,6)
Najvyššia priemerná teplota °C (°F) 7.2
(45) 		8.3
(47) 		12.2
(54) 		15.6
(60) 		19.6
(67) 		22.7
(73) 		25.2
(77) 		25.0
(77) 		21.1
(70) 		16.3
(61) 		10.8
(51) 		7.5
(46) 		16,0
(61)
Priemerná denná teplota °C (°F) 4.9
(41) 		5.6
(42) 		8.8
(48) 		11.5
(53) 		15.2
(59) 		18.3
(65) 		20.5
(69) 		20.3
(69) 		16.9
(62) 		13.0
(55) 		8.3
(47) 		5.5
(42) 		12,4
(54)
Najnižšia priemerná teplota °C (°F) 2.7
(37) 		2.8
(37) 		5.3
(42) 		7.3
(45) 		10.9
(52) 		13.8
(57) 		15.8
(60) 		15.7
(60) 		12.7
(55) 		9.6
(49) 		5.8
(42) 		3.4
(38) 		8,8
(48)
Najmižšia teplota °C (°F) -14.6
(6) 		-14.7
(6) 		-9.1
(16) 		-3.5
(26) 		-0.1
(32) 		3.1
(38) 		2.7
(37) 		6.3
(43) 		1.8
(35) 		-3.8
(25) 		-14.0
(7) 		-23.9
(-11) 		−23,9
(−23,9)
Zrážky mm (palce) 51.0
(2.01) 		41.2
(1.62) 		47.6
(1.87) 		51.8
(2.04) 		63.2
(2.49) 		49.6
(1.95) 		62.3
(2.45) 		52.7
(2.07) 		47.6
(1.87) 		61.5
(2.42) 		51.1
(2.01) 		57.8
(2.28) 		637,4
(25,09)
Zdroj: {{{source}}} {{{accessdate}}}

Administratíva

[upraviť | upraviť zdroj]

Mestská vláda

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa obvodov Paríža.

Počas takmer celej svojej dlhej histórie s výnimkou niekoľkých krátkych období riadili Paríž priamo predstavitelia francúzskeho kráľa, cisára alebo prezidenta. Mestu nebola udelená samospráva Národným zhromaždením až do roku 1974.[49] Prvým moderným zvoleným starostom Paríža bol Jacques Chirac, zvolený 20. marca 1977, ktorý sa stal prvým starostom mesta od roku 1793. Súčasnou starostkou je Anne Hidalgo, socialistka, ktorá bola zvolená 5. apríla 2014.[50]

Starosta Paríža je volený nepriamo voličmi Paríža; voliči každého z 20 obvodov mesta volia členov do Conseil de Paris (Parížska rada), ktorá následne volí starostu. Rada sa skladá zo 163 členov, pričom každé obvody majú pridelený počet kresiel v závislosti od počtu obyvateľov, od 10 členov za každé z najmenej obývaných obvodov (1. až 9.) až po 34 členov pre najľudnatejších (15.). Rada sa volí na základe pomerného zastúpenia v uzavretom zozname v dvojkolovom systéme.[51] Zoznamy strán vyhrávajúce absolútnu väčšinu v prvom kole – alebo aspoň pluralitu v druhom kole – automaticky vyhrávajú polovicu sedadiel. Zostávajúca polovica kresiel sa prideľuje úmerne všetkým účastníkom, ktorí získajú najmenej 5% hlasov pomocou metódy najvyšších priemerov.[52] To zaisťuje, že víťazná strana alebo koalícia vždy získa väčšinu kresiel, aj keď nezískajú absolútnu väčšinu hlasov.

Rada je po zvolení vo vláde mesta prevažne pasívna, predovšetkým preto, že sa stretáva iba raz mesačne. Súčasná rada sa delí na koalíciu vľavo s 91 členmi vrátane socialistov, komunistov, zelených a extrémnej ľavice; a 71 členov za stredo-pravú, plus niekoľko členov z menších strán.[53]

Každý z 20 parížskych obvodov má svoju vlastnú radnicu a priamo volenú radu (conseil d'arrondissement), ktorá si volí starostu obvodného súdu.[54] Rada každého okresu sa skladá z členov Conseil de Paris a tiež členov, ktorí pôsobia iba v rade okresu. Počet zástupcov starostu v každom obvode sa líši v závislosti od počtu obyvateľov. Celkovo je 20 starostov v obvode a 120 zástupcov starostu.

Rozpočet mesta na rok 2018 bol 9,5 miliárd €, s deficitom 5,5 miliárd €. 7,9 miliárd € bolo určených na správu mesta a 1,7 miliardy € na investície. Počet zamestnancov mesta sa zvýšil zo 40 000 v roku 2001 na 55 000 v roku 2018. Najväčšia časť investičného rozpočtu bola určená na bývanie (262 miliónov €) a na nehnuteľnosti (142 miliónov €).[55]

Mapa Veľkej parížskej metropoly (Métropole du Grand Paris) a jej 131 obcí.

Métropole du Grand Paris

[upraviť | upraviť zdroj]

Métropole du Grand Paris alebo jednoducho Grand Paris vznikol 1. januára 2016.[56] Je administratívnou štruktúrou pre spoluprácu medzi mestom Paríž a jeho najbližšími predmestiami. Zahŕňa mesto Paríž plus obce troch departementov vnútorných predmestí (Hauts-de-Seine, Seine-Saint-Denis a Val-de-Marne), plus sedem obcí na vonkajších predmestiach vrátane Argenteuil vo Val d'Oise a Paray-Vieille-Poste v Essonne, ktoré boli doplnené o hlavné letiská v Paríži. Metropola sa rozprestiera na 814 km2 a má populáciu 6,945 miliónov obyvateľov.[57][58]

Nová štruktúra je spravovaná metropolitnou radou pozostávajúcou z 210 členov, ktorí nie sú priamo volení, ale vyberajú si rady členských spoločenstiev. Do roku 2020 budú jej základné kompetencie zahŕňať urbanizmus, bývanie a ochranu životného prostredia. Prvý prezident metropolitnej rady, Patrick Ollier, republikán a starosta mesta Rueil-Malmaison, bol zvolený 22. januára 2016. Hoci v metropole žije takmer sedem miliónov ľudí a predstavuje 25 percent HDP Francúzska, má veľmi malý rozpočet: iba 65 miliónov € v porovnaní s 8 miliardami € mesta Paríž.[59]

Regionálna vláda

[upraviť | upraviť zdroj]

Región Île de France vrátane Paríža a jeho okolitých komunít je riadený regionálnou radou, ktorá má svoje ústredie v siedmom obvode Paríža. Skladá sa z 209 členov zastupujúcich rôzne obce v regióne.

Národná vláda

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako hlavné mesto Francúzska je Paríž sídlom francúzskej národnej vlády. Každý z vedúcich dôstojníkov má pre výkonnú moc svoje oficiálne bydlisko, ktoré tiež slúži ako ich kancelária. Prezident Francúzskej republiky má bydlisko v Elyzejskom paláci v 8. obvode,[60] zatiaľ čo sídlo predsedu vlády žije v Hôtel Matignon v 7. obvode.[61][62] Vládne ministerstvá sa nachádzajú v rôznych častiach mesta; veľa z nich sa nachádza v 7. obvode neďaleko Matignonu.[63]

Elyzejský palác, oficiálna rezidencia Francúzskeho prezidenta.

Obe sídla francúzskeho parlamentu sa nachádzajú na ľavom brehu. Horná komora, Senát, sa stretáva v Luxemburskom paláci v 6. obvode, zatiaľ čo najdôležitejšia dolná komora, Assemblée Nationale, sa stretáva v Palais Bourbon v 7. obvode. Predseda Senátu, druhý najvyšší verejný činiteľ vo Francúzsku (prezident republiky je jeho jediným nadriadeným), má bydlisko v menšom paláci „Petit Luxembourg“, ktorý je prístavkom Luxemburského paláca.[64]

Najvyšší francúzsky súd sa nachádza v Paríži. Kasačný súd, najvyšší súd v súdnom poriadku, ktorý skúma trestné a občianskoprávne veci, sa nachádza v Justičnom paláci na Île de la Cité, zatiaľ čo Conseil d'État, ktorá poskytuje právne poradenstvo výkonnej moci a koná ako Najvyšší súd v správnom poriadku, ktorý rozhoduje súdne spory proti verejným orgánom, sa nachádza v Palais-Royal v 1. obvode.[65] Ústavná rada, poradný orgán s najvyššou autoritou v oblasti ústavnosti zákonov a vládnych nariadení, sa stretáva aj v Montpensierovom krídle Palais-Royal.[66]

Paríž a jeho región sú sídlom niekoľkých medzinárodných organizácií vrátane UNESCO, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, Medzinárodnej obchodnej komory, Parížskeho klubu, Európskej vesmírnej agentúry, Medzinárodnej energetickej agentúry, Medzinárodnej organizácie Frankofónie, Inštitútu Európskej únie pre bezpečnostné štúdie, Medzinárodného úradu pre váhy a miery, Medzinárodného výstavný úrad a Medzinárodnej federácie pre ľudské práva.

Podľa hesla „Iba Paríž je hodný Ríma; iba Rím je hoden Paríža“[67] je jediným sesterským mestom Paríža Rím, hoci Paríž má dohody o partnerstve s mnohými ďalšími mestami po celom svete.[68]

Policajná sila

[upraviť | upraviť zdroj]

Za bezpečnosť v Paríži zodpovedá predovšetkým prefektúra Parížskej polície, odbor ministerstva vnútra. Dohliada na jednotky národnej polície, ktoré hliadkujú nad mestom, a tri susedné oddelenia. Zodpovedá tiež za poskytovanie pohotovostných služieb vrátane Parížskych hasičov. Jej ústredie je na Place Louis-Lépine v Île de la Cité.[69]

V prefektúre je 30 200 dôstojníkov a flotila viac ako 6 000 vozidiel vrátane policajných automobilov, motocyklov, hasičských vozidiel, člnov a helikoptér. Miestna polícia monitoruje okrem tradičných policajných povinností aj počet zliav z predaja vo veľkých obchodoch a overuje, či počas letných prázdnin je v každej štvrti otvorená aspoň jedna pekáreň. Národná polícia má vlastnú špeciálnu jednotku pre kontrolu nepokojov a kontrolu davu a bezpečnosť verejných budov s názvom Compagnies Républicaines de Sécurité (CRS), čo je jednotka založená v roku 1944 hneď po oslobodení Francúzska. Dodávky agentov PRS sú často vidieť v centre mesta, keď sa konajú demonštrácie a verejné udalosti.

Políciu podporuje národná polícia, pobočka francúzskych ozbrojených síl, hoci na ich policajné operácie teraz dohliada ministerstvo vnútra. Tradičné képi vojakov boli v roku 2002 nahradené čiapkami a sila sa modernizovala, hoci stále nosia képi na slávnostné príležitosti.[70]

Kriminalita v Paríži je podobná ako vo väčšine veľkých miest. Násilný zločin je v centre mesta pomerne zriedkavý. Politické násilie je neobvyklé, aj keď v Paríži a iných francúzskych mestách sa môžu súčasne vyskytnúť veľmi veľké demonštrácie. Tieto demonštrácie, ktoré sa zvyčajne riadia silnou prítomnosťou polície môžu eskalovať na násilie.[71]

Panoráma mesta

[upraviť | upraviť zdroj]
Paronáma Paríža z Eiffelovej veže v 360-stupňovom zobrazení (rieka tečúca zo severovýchodu na juhozápad, sprava doľava).
Paronáma Paríža z Eiffelovej veže v 360-stupňovom zobrazení (rieka tečúca zo severovýchodu na juhozápad, sprava doľava).

Urbanistika a architektúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Louvre

Väčšina francúzskych vládcov od stredoveku sa rozhodla zanechať svoje stopy v tomto meste, ktoré na rozdiel od mnohých hlavných miest sveta nebolo nikdy zničené katastrofou alebo vojnou. Pri modernizácii svojej infraštruktúry v priebehu storočí si Paríž zachoval svoju históriu aj vo svojej uličnej mape.[72] Na jeho začiatku, pred stredovekom, bolo mesto zložené okolo niekoľkých ostrovov a pieskových brehov v zákrute Seiny; z toho dve zostávajú dodnes: Île Saint-Louis a Île de la Cité. Tretím z nich je umelo vytvorená Île aux Cygnes z roku 1827.

Moderný Paríž vďačí za veľkú časť svojho centrálneho plánu a architektonickej harmónie Napoleonovi III. a jeho prefektovi Seiny, Barónovi Haussmannovi. Medzi rokmi 1853 až 1870 prebudovali centrum mesta, vytvoril široké centrálne bulváre a námestia, predpísal štandardné fasády pozdĺž bulvárov a požadoval, aby fasády boli postavené z výrazného smotanovo šedého „parížskeho kameňa“. Taktiež postavili veľké parky okolo centra mesta.[73] Vysoký počet obyvateľov v centre mesta sa výrazne líši od väčšiny ostatných západných veľkých miest.[74]

Katedrála Notre-Dame, ktorá sa stavala 182 rokov (1163 – 1345).

Parížske zákony o urbanizme sú od začiatku 17. storočia prísne kontrolované,[75] najmä pokiaľ ide o zarovnanie ulíc, výšku budovy a rozmiestnenie budov. V nedávnom vývoji sa obmedzenie výšky budovy v rokoch 1974 – 2010 v centrálnych oblastiach zvýšilo z 37 metrov na 50 metrov a v niektorých periférnych štvrtiach Paríža na 180 metrov, zatiaľ čo v niektorých centrálnejších štvrtiach mesta sú ešte stále platné staršie zákony týkajúce sa výšky budov. Tour Montparnasse s výškou 210 metrov bol najvyššou budovou v Paríži a Francúzsku až do roku 1973, avšak v súčasnosti tento rekord drží mrakodrap Tour First v štvrti La Défense v Courbevoie, ktorý bol postavený v roku 2011.

Parížske vzory európskej architektúry sa datujú už viac ako tisícročie, vrátane románskeho kostola opátstva Saint-Germain-des-Prés (1014 – 1163), rannej gotickej architektúry baziliky Saint-Denis (1144), katedrály Notre-Dame (1163 - 1345), plamienkovej gotiky Saint Chapelle (1239 – 1248), barokových kostolov Saint-Paul-Saint-Louis (1627 – 1641) a Les Invalides (1670 – 1708). V 19. storočí vznikol klasicistický kostol La Madeleine (1808 – 1842), Palais Garnier slúžil ako operný dom (1875), neo-byzantská bazilika Sacré-Cœur (1875 – 1919) a Eiffelova veža (1889). Medzi významné príklady architektúry 20. storočia patria Centre Georges Pompidou od Richarda Rogersa a Renza Piana (1977), Cité des Sciences et de l'Industrie od viacerých architektov (1986), Arabský svetový inštitút od Jeana Nouvela (1987), Pyramída Louvre od Ieoh Ming Peia (1989) a Opéra Bastille od Carlosa Otta (1989). Súčasná architektúra zahŕňa Musée du quai Branly – Jacques Chirac od Jeana Nouvela (2006), múzeum súčasného umenia Nadácie Louisa Vuittona od Franka Gehryho (2014)[76] a nový Tribunal de grande instance de Paris od Renza Piana (2018).

Bývanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Najdrahšie obytné ulice Paríža v roku 2018 podľa priemernej ceny za meter štvorcový boli v Avenue Montaigne (8. obvod), 22 372 € za meter štvorcový; Place Dauphine (1. obvod; 20 373 €) a Rue de Furstemberg (6. obvod), 18 839 € za meter štvorcový.[77] Celkový počet bytov v Paríži v roku 2011 bol 1 356 074, čo predstavuje nárast od roku 2006, kedy tu bolo 1 334 815 bytov. Spomedzi nich bolo 1 165 541 (85,9%) hlavných rezidencií, 91 835 (6,8%) bolo sekundárnych rezidencií a zvyšných 7,3% bolo prázdnych (pokles z 9,2% v roku 2006).[78]

Avenue Montaigne

62 percent budov Paríža pochádza z roku 1949 a skôr, 20 percent bolo postavených v rokoch 1949 až 1974 a iba zostávajúcich 18 percent budov bolo postavených po tomto dátume. Dve tretiny 1,3 milióna rezidencií v meste sú garsónkové/jednoizbové a dvojizbové byty. Paríž má v priemere 1,9 obyvateľa na jedno bydlisko, čo je číslo, ktoré zostalo konštantné od 80. rokov 20. storočia, ale je oveľa nižšie ako priemer 2,33 obyvateľa v Île-de-France. Iba 33 percent obyvateľov Paríža vlastní svoj byt (oproti 47 percentám za celé Île-de-France): prevažná časť obyvateľov mesta je v nájme. Sociálne alebo verejné bývanie v roku 2017 predstavovalo 19,9% z celkového počtu obyvateľov mesta. Distribúcia v jednotlivých okresoch mesta sa značne líši, od 2,6 percenta bývajúcich v bohatom 7. obvode po 24 percent v 20. obvode, 26 percent v 14. obvode a 39,9 percent v 19. obvode, čiže na chudobnejších juhozápadných a severných okrajoch mesta.[79]

V noci z 8. na 9. februára 2019 v období chladného počasia uskutočnila parížska mimovládna organizácia očné sčítanie bezdomovcov v meste. V Paríži započítali 3 641 osôb bez domova, z ktorých dvanásť percent boli ženy. Viac ako polovica bezdomovcov nimi boli už viac ako rok. 2 885 ich bývalo v uliciach alebo parkoch, 298 vo vlakových staniciach a staniciach metra a 756 v iných formách dočasného útočiska. Od roku 2018 to bol nárast o 588 osôb.

Paríž a jeho predmestia

[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem doplnenia Bois de Boulogne, Bois de Vincennes a parížskeho heliportu v 20. storočí sa administratívne hranice Paríža od roku 1860 nezmenili. Od svojho založenia v roku 1790 vládlo v Paríži a jeho predmestiach väčšie administratívne oddelenie Seiny, ale stúpajúca populácia v prímestskej oblasti sťažovala udržanie tohto jedinečného celku. Tento problém bol vyriešený, keď bol „District de la région parisienne“ („okres Parížskeho regiónu“) od roku 1968 reorganizovaný na niekoľko nových departmentov: Paríž sa stal samostatným departementom a správa jeho predmestí bola rozdelená medzi tri nové departementy, ktoré ho obklopujú. Okres Paríža bol v roku 1977 premenovaný na „Île-de-France“, avšak tento skrátený názov „parížsky región“ sa dnes bežne používa na opis Île-de-France a ako vágny odkaz na celú parížsku aglomeráciu.[80] Dlho zamýšľané opatrenia na zjednotenie Paríža s jeho predmestiami sa začali 1. januára 2016, keď vznikla Métropole du Grand Paris.

Parížske spojenie s jeho predmestiami, najmä kvôli nedostatku predmestskej dopravy, sa s rastom parížskej aglomerácie stalo až príliš zjavným problémom. Keď sa Paul Delouvrier stal v roku 1961 hlavou parížskeho regiónu, sľúbil, že vyrieši nezhody na predmestiach Paríža:[81] dva z jeho najambicióznejších projektov v regióne boli výstavba piatich prímestských „villes nouvelles“ („nových miest“)[82] a sieť RER pre dochádzajúcich za prácou.[83] Medzi 60. a 70. rokmi 20. storočia bolo postavených mnoho ďalších prímestských obytných štvrtí (grands ensembles), ktoré poskytujú lacné riešenie pre rýchlo sa rozvíjajúcu populáciu:[84] Tieto okresy boli spočiatku spoločensky zmiešané,[85] avšak len málo obyvateľov vlastnilo svoje domovy (rastúca ekonomika ich sprístupňovala stredným triedam až od 70. rokov 20. storočia).[86]

Vzdelávanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Paríž je domovom prestížnych univerzít v oblasti vedy a techniky (École Polytechnique, Université Paris Cité, Université Paris-Saclay, Sorbonne Université), politických vied (Sciences Po)[87], manažmentu (HEC Paris, ESSEC Business School, ESCP Business School, INSEAD)[88] a tiež rôzne odbory (Univerzita PSL).[89]

Demografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Graf znázorňujúci počet obyvateľov v samotnom meste (zelená farba), v mestskej oblasti (modrá farba) a v metropolitnej oblasti (červená farba) od roku 1800 do roku 2010.

Podľa oficiálnej francúzskej štatistickej agentúry INSEE bola k 1. januáru 2019 oficiálna odhadovaná populácia Paríža 2 206 488 obyvateľov. Je to pokles oproti roku 2015 o 59 648 osôb, čo je takmer celkový počet obyvateľov 5. obvodu.[90] Napriek tomuto poklesu zostáva Paríž najhustejšie osídleným mestom v Európe s 252 obyvateľmi na hektár. Tento pokles bol čiastočne spôsobený nižšou pôrodnosťou, odchodom obyvateľov strednej triedy a čiastočne z dôvodu možnej straty bývania v meste z dôvodu krátkodobého prenájmu pre cestovný ruch.[91][92]

Paríž je po Berlíne, Madride a Ríme štvrtým najväčším mestom v Európskej únii.

Počet obyvateľov Paríža je dnes nižší ako historický vrchol 2,9 milióna z roku 1921. Hlavnými dôvodmi boli výrazný pokles počtu ľudí v domácnostiach a dramatická migrácia obyvateľov na predmestia v rokoch 1962 až 1975. Medzi faktory migrácie patrili industrializácia, vysoké nájomné, džentrifikácia mnohých vnútorných priestorov, premena obytného priestoru na kancelárie a väčšie bohatstvo pracujúcich rodín. Úbytok obyvateľstva v Paríži sa dočasne zastavil na začiatku 21. storočia; odhad počtu obyvateľov z júla 2004 vykázal po prvýkrát nárast počtu obyvateľov od roku 1954 a do roku 2009 počet obyvateľov dosiahol 2 234 000 ľudí, pred miernym poklesom v roku 2017.[93] V roku 2018 opäť klesol počet obyvateľov.

Sčítanie ľudu v Paríži v roku 2015
Krajina/územie narodenia Populácia
Francúzsko Metropolitné Francúzsko 9 165 570
Alžírsko Alžírsko 310 019
Portugalsko Portugalsko 243 490
Maroko Maroko 241 403
Tunisko Tunisko 117 161
Guadeloupe Guadeloupe 80 062
Francúzsko Martinik 77 300
Turecko Turecko 69 835
Čína Čína 67 540
Mali Mali 60 438

Pamätihodnosti

[upraviť | upraviť zdroj]
Víťazný oblúk

Paríž má množstvo pamiatok od keltskej doby až po súčasnosť. Z historického Paríža však po rekonštrukciách v 18. a 19. storočí zostalo iba málo. Medzi najznámejšie pamiatky patria:

Najvýznamnejšie štvrte

[upraviť | upraviť zdroj]
Most Alexandra III.
  • Île de la Cité a Île Saint-Louis: Najstaršie osídlenie mesta je spojené práve s ostrovom Île de la Cité (po slovensky ostrov Cité, doslova „ostrov (starého) jadra mesta“), kde vyrástla prvá galská osada, neskôr premenená na rímske mesto. V neskoršom období tu bolo jedno z centier mesta, takže tu nájdeme významné pamiatky ako katedrálu Notre-Dame, bývalú väznicu z čias francúzskej revolúcie Concièrgerie s úžasnou gotickou kaplnkou Sainte-Chapelle v areále dnešného Justičného paláca. Ostrov Île St-Louis (Ostrov Sv. Ľudovíta) bol tvorený dlho iba močaristými pastvinami a až v 17. storočí tu vyrástla obytná štvrť.
  • Marais: Jedna z najzaujímavejších štvrtí mesta. Názov štvrte dokumentuje, že tu pôvodne boli močiare (marais znamená močiar). Po vysušení mokrín sa však stala obľúbenou oblasťou, obzvlášť v 17. storočí, keď tu vyrástlo veľké množstvo palácov. Štvrť sa stala aj sídlom kráľovského dvora – kráľovské urbanistické úsilie možno vidieť na Place des Vosges. Z mnohých palácov stojí za zmienku predovšetkým Hôtel de Sully, z ďalších Hôtel de Rohan, Hôtel de Sens a i. Tu tiež stála slávna pevnosť a väznica Bastila (La Bastille). Na nábreží Seiny sa nachádza prekrásna radnica zo 17. storočia (franc. Hôtel de Ville).
  • Beaubourg a Les Halles: Dominantou tejto časti sú modernistické námestia obchodné centrum Forum des Halles a avantgardná kultúrna stavba Pompidouovho centra.
  • Tuileries: Štvrť medzi Place de la Concorde (Námestie Svornosti) a Louvrom, kde sídlili francúzski králi, dnes tiež sídlo radu špičkových hotelov, butikov a ďalších obchodov. Z ďalších pamiatok treba spomenúť palác Palais Royal (Kráľovský palác).
  • Opéra: Dominantou štvrte je divadlo Opéra National de Paris (Parížska národná opera). Významnou stavbou je aj kostol St. Madeleine, vybudovaný Napoleonom ako ohromná stavba vzhľadu antických chrámov.
Bulvár Champs Elysees
Panteón

Doprava

[upraviť | upraviť zdroj]

Paríž má od 19. storočia široké bulváre, ktoré však automobilovej doprave často nestačia. Mestská doprava má 4 druhy:

  • Metro (14 trás, posledná 2001, linka 14 – automatická)
  • RER – regionálna expresná sieť – 5 trás značených písmenami A-E a číslicami napr. A1-A5 podľa vetiev danej linky
  • autobusy – v Paríži jazdí asi 4000 autobusov
  • električky – nový spôsob dopravy, na juhu, západe a na severe pri hranici so štvrťou Saint Denis

Paríž má dve letiská – staršie Orly a novšie letisko Charlesa de Gaulla.

Železničná doprava

[upraviť | upraviť zdroj]

Paríž je prirodzeným centrom a hlavným železničným uzlom Francúzska. Nevýhodou však je roztrieštenosť do piatich najdôležitejších hlavových (koncových) staníc:

  • Gare du Nord (susediaca s Gare de l'Est) – vlaky pre smer: sever krajiny, Spojené kráľovstvo, Belgicko, Holandsko, Porýnie + severné Nemecko, vrátane TGV
  • Gare de l'Est – vlaky pre smer: východ a severovýchod krajiny, južné Nemecko, Luxembursko, Švajčiarsko, vrátane TGV
  • Gare d'Austerlitz (susediaca s Gare de Lyon) – vlaky pre smer: juh a juhovýchod krajiny, Taliansko, Španielsko, bez TGV
  • Gare de Lyon – vlaky pre smer: juh a juhovýchod krajiny, južné Nemecko, Luxembursko, Švajčiarsko, Taliansko, vrátane TGV
  • Gare Montparnasse – vlaky pre smer: západ a juhozápad krajiny, Španielsko, vrátane TGV

Medzi „dvojstanicami“ Nord+Est a Lyon+Austerlitz je spojenie možné prímestskými vlakmi RER, a dopraviť sa od nich na Montparnasse je možné metrom cez prestupnú stanicu Châtelet.

Partnerské mestá

[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvateľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Počet obyvateľov je 2 249 975[94].

Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov:

Zdroje: INSEE[95]

Panoramatický pohľad z Eiffelovej veže na mesto
Panoramatický pohľad z Eiffelovej veže na mesto

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b List of interviewees during fact-finding missions (22-23 January and 16-20 April 2018) [online]. dx.doi.org, 2019-10-30, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
  2. ↑ KASPER, Sherry Davis. Burns, Eveline M. (16 March 1900–2 Sept. 1985), economist and Social Security expert. [s.l.] : Oxford University Press, 2018-04-26. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  3. ↑ La Situation des enfants dans le monde 2017. [s.l.] : UN, 2019-04-16. Dostupné online. ISBN 978-92-1-363068-6. S. 12–41.
  4. ↑ Top 10 busiest airports in 2015 and evolution from 2000 [online]. dx.doi.org, 2017-01-30, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
  5. ↑ Figure 1.13. Top 10 busiest airports in the world in 2013 [online]. dx.doi.org, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
  6. ↑ Memory on My Doorstep. [s.l.] : Universitaire Pers Leuven, 2019-03-29. Dostupné online. ISBN 978-94-6166-279-8. S. 26–27.
  7. ↑ TAYLOR, April. Ocean Shipping Container Availability Report, February 22, 2017. [s.l.] : [s.n.], 2017-02-22. Dostupné online.
  8. ↑ Worlds in a Museum. Parameter "periodikum" je povinný!, 2020-09-30. Dostupné online [cit. 2020-02-22]. DOI: 10.11116/9789461663320.
  9. ↑ NASCIMENTO, Soraia Silva. O plano estratégico de marketing turístico do Brasília Convention & Visitors Bureau para captação de eventos [online]. [Cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
  10. ↑ MasterCard Foundation (Fondation MasterCard) [online]. dx.doi.org, 2019-07-30, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
  11. ↑ Margerison, Sir Lawrence, (16 Feb. 1872–22 Feb. 1958). [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  12. ↑ ROBERTSON, Jan. Tackling tobacco: A call to arms for remote area nurses. Contemporary Nurse, 2010-12, roč. 37, čís. 1, s. 49–56. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1037-6178. DOI: 10.5172/conu.2010.37.1.049.
  13. ↑ SCHOEPS, Hans-.Joachim. Henri Desroche : Dieux d'Hommes, Dictionaire des Messianismes et Millenaismes de l'Ere Chretienne, Editions Monton et Cie., Paris 1969, 281 pp. Zeitschrift für Religions- und Geistesgeschichte, 1971-01-01, roč. 23, čís. 1, s. 158–159. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0044-3441. DOI: 10.1163/157007371x00496.
  14. ↑ Medico-Parliamentary. BMJ, 1875-05-01, roč. 1, čís. 748, s. 596–596. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0959-8138. DOI: 10.1136/bmj.1.748.596.
  15. ↑ DOTTIN, G.. Le celtique Clocca. Revue des Études Anciennes, 1920, roč. 22, čís. 1, s. 39–40. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0035-2004. DOI: 10.3406/rea.1920.2094.
  16. ↑ TV reportáž o objevu monoxylu, 8. 10. 1991
  17. ↑ TV reportáž o objevu monoxylu, 28. 12. 1991
  18. ↑ Zpráva o záchraně monoxylu, 27. 2. 1992
  19. ↑ 'Un site du mésolithique découvert à Paris, Libération.fr, 5. 6. 2008 [online]. [Cit. 2013-04-02]. Dostupné online. Archivované 2020-06-07 z originálu.
  20. ↑ Zpráva archeologů o nálezu [online]. [Cit. 2013-04-02]. Dostupné online. Archivované 2016-03-03 z originálu.
  21. ↑ Archeologická výstava Nanterre a Parisiové[nefunkčný odkaz]
  22. ↑ TV reportáž o archeologických nálezech v Nanterre, 25. 4. 2008 [online]. [Cit. 2013-04-02]. Dostupné online. Archivované 2011-03-18 z originálu.
  23. ↑ G. J. Caesar, Zápisy o válce galské, kniha VI, kap. 3 „…ut omnia post ponere videretur, concilium Lutetiam Parisiorum transfert.“
  24. ↑ G. J. Caesar, Zápisy o vojne galskej, kniha VII, kap. 57 „Id est oppidum Parisiorum, quod positum est in insula fluminis Sequanae.“
  25. ↑ Opis antického mesta
  26. ↑ Abbé d'Expilly, Dictionnaire géographique, historique et politique des Gaules et de France, Desaint et Saillant, Paris 1768, sv. 5, s. 567
  27. ↑ Dejiny tržnice Les Halles [online]. [Cit. 2009-12-30]. Dostupné online. Archivované 2009-12-30 z originálu.
  28. ↑ Dejiny štvrte Le Marais [online]. [Cit. 2013-04-02]. Dostupné online. Archivované 2004-02-18 z originálu.
  29. ↑ Dejiny stavby katedrály Notre-Dame [online]. [Cit. 2013-04-02]. Dostupné online. Archivované 2013-05-28 z originálu.
  30. ↑ Palác Louvre v stredoveku [online]. [Cit. 2013-04-02]. Dostupné online. Archivované 2015-01-19 z originálu.
  31. ↑ Paríž počas vlády Filipa II. Augusta - hradby
  32. ↑ Založenie Parížskej univerzity [online]. [Cit. 2013-05-24]. Dostupné online. Archivované 2013-01-16 z originálu.
  33. ↑ Dejiny parížskej univerzity v 13. storočí [online]. [Cit. 2013-05-24]. Dostupné online. Archivované 2013-01-16 z originálu.
  34. ↑ Sainte Chapelle na Structurae
  35. ↑ História nemocnice Quinze-Vingt
  36. ↑ História Parížskeho parlamentu
  37. ↑ Encyclopaedia Britannica [online]. Lexikon des gesamten Buchwesens Online, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  38. ↑ Blackmore, Chewning (1663–1737), Independent minister. [s.l.] : Oxford University Press, 2004-09-23. (Oxford Dictionary of National Biography.) Dostupné online.
  39. ↑ Wonca-Europe-Kongress 2007 in Paris / Congrès de la Wonca Europe à Paris 2007. PrimaryCare, 2007-06-01, roč. 7, čís. 22, s. 349–349. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1662-6273. DOI: 10.4414/pc-f.2007.07597.
  40. ↑ Encyclopaedia Britannica [online]. Lexikon des gesamten Buchwesens Online, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  41. ↑ BAHR, Martin. JurPC, 2002, s. 9–9. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1615-5335. DOI: 10.7328/jurpcb/20021719.
  42. ↑ Original treaties and international agreements registered during the month of March 2013: Nos. 50525 to 50575 [online]. dx.doi.org, 2013-10-22, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  43. ↑ EVANS, Lawrence. Graduate Studies in Mathematics. Providence, Rhode Island : American Mathematical Society, 2010-03-02. Dostupné online. ISBN 978-0-8218-4974-3. S. 253–309.
  44. ↑ DONNER, Claudio; GOLDSTEIN, Roger; AMBROSINO, Nicolino. Pulmonary Rehabilitation. Parameter "periodikum" je povinný!, 2005-05-27. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. DOI: 10.1201/b13288.
  45. ↑ Remarks following the adoption of the Paris Agreement on Climate Change, Paris, 12 December 2015 [online]. dx.doi.org, 2016-12-16, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  46. ↑ GALVIN, Jim; KENDON, Mike; MCCARTHY, Mark. Snow cover and low temperatures in February and March 2018. Weather, 2019-03, roč. 74, čís. 3, s. 104–110. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0043-1656. DOI: 10.1002/wea.3469.
  47. ↑ Grain Transportation Report, July 25, 2019. [s.l.] : [s.n.], 2019-07-25. Dostupné online.
  48. ↑ F. Bédarida <italic>et al.</italic><italic>Pour une histoire de la statistique</italic>. Volume 1. Paris: Institut National de la Statistique et des Études Économiques. 1977. Pp. 593. 50 fr. The American Historical Review, 1978-10. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1937-5239. DOI: 10.1086/ahr/83.4.979.
  49. ↑ ANNOUNCEMENT. Neurosurgery, 1996-08-01, roč. 39, čís. 2, s. 334–334. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0148-396X. DOI: 10.1097/00006123-199608000-00019.
  50. ↑ Foreword – Anne Hidalgo, Mayor of Paris and Chair of C40. Climate Change and Cities, s. ix–ix. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. DOI: 10.1017/9781316563878.001.
  51. ↑ Cameroon Legislative and Municipal Elections, 30 September 2013. Commonwealth Election Reports, 2014-01-22. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 2310-1512. DOI: 10.14217/9781848599079-en.
  52. ↑ dx.doi.org, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  53. ↑ TURCOT, Laurent. The rise of thepromeneur: walking the city in eighteenth-century Paris. Historical Research, 2014-06-03, roč. 88, čís. 239, s. 67–99. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0950-3471. DOI: 10.1111/1468-2281.12070.
  54. ↑ SHEN, Jun-Chin; HUANG, Wuu-Liang. Biomarker Distributions as Maturity Indicators in Coals, Coaly Shales, and Shales From Taiwan. Terrestrial, Atmospheric and Oceanic Sciences, 2007, roč. 18, čís. 4, s. 739. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1017-0839. DOI: 10.3319/tao.2007.18.4.739(tt).
  55. ↑ COHEN, Évelyne. Être Parisien. [s.l.] : Éditions de la Sorbonne. Dostupné online. ISBN 978-2-85944-514-0. S. 97–107.
  56. ↑ VERPEAUX, Michel; CONNÉTABLE, Fabien. II. Le code général des collectivités territoriales : modifications. Droit et gestion des collectivités territoriales, 2009, roč. 29, čís. 1, s. 323. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 2111-8779. DOI: 10.3406/coloc.2009.2076.
  57. ↑ TEJEDOR, Vincent. La naissance improbable du siège d’avion en composite. Le journal de l'école de Paris du management, 2015, roč. 115, čís. 5, s. 16. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1253-2711. DOI: 10.3917/jepam.115.0016.
  58. ↑ RENARD, Vincent. La question du logement et le grand Paris : le chaînon manquant. Tous urbains, 2016, roč. 14, čís. 2, s. 18. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 2265-9811. DOI: 10.3917/tu.014.0018.
  59. ↑ SUBRA, Philippe. Les conflits dans le monde. [s.l.] : Armand Colin, 2011. Dostupné online. ISBN 978-2-200-27271-5. S. 27.
  60. ↑ Sypiorski, Antoine Élysée Henri de. [s.l.] : Oxford University Press, 2011-10-31. Dostupné online.
  61. ↑ PAGE, Jason S.. Boildown Study on Supernatant Liquid Retrieved from AW-106 in December 2012. [s.l.] : [s.n.], 2013-05-01. Dostupné online.
  62. ↑ WRIGHT, ELIZABETH. MOMENTS. Nursing, 1992-10, roč. 22, čís. 10, s. 93–94. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0360-4039. DOI: 10.1097/00152193-199210000-00030.
  63. ↑ Christopher Borrus. Nature, 1932-05, roč. 129, čís. 3264, s. 752–752. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0028-0836. DOI: 10.1038/129752a0.
  64. ↑ Contribution à la croissance du PIB et placements nets : Luxembourg [online]. dx.doi.org, 2013-06-24, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  65. ↑ When Running Made History. [s.l.] : Syracuse University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-8156-5443-8. S. 238–247.
  66. ↑ GUILLAUME, Tusseau. Constitutional Council of France (Conseil Constitutionnel). [s.l.] : Oxford University Press, 2016-07. Dostupné online.
  67. ↑ Congratulations New Senior Members, 24 Elected in October and December 2007. IEEE Solid-State Circuits Newsletter, 2008, roč. 13, čís. 2, s. 25–25. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1098-4232. DOI: 10.1109/n-ssc.2008.4785742.
  68. ↑ Congratulations New Senior Members, 24 Elected in October and December 2007. IEEE Solid-State Circuits Newsletter, 2008, roč. 13, čís. 2, s. 25–25. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1098-4232. DOI: 10.1109/n-ssc.2008.4785742.
  69. ↑ W., A.. Étude statistique nationale de la population. Vol. I. Présentation générale de l'enquête. Population (French Edition), 1972-01, roč. 27, čís. 1, s. 132. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 0032-4663. DOI: 10.2307/1529623.
  70. ↑ LIZUREY, Richard. Gendarmerie nationale : les soldats de la loi. [s.l.] : Presses Universitaires de France, 2006. Dostupné online. ISBN 978-2-13-055092-1.
  71. ↑ department of state directive nuclear testing by france april 24 1961 secret nara [online]. U.S. Intelligence on Europe, 1945-1995, [cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  72. ↑ Events April 2016 - October 2016. Laser Technik Journal, 2016-04, roč. 13, čís. 2, s. 64–64. Dostupné online [cit. 2020-02-23]. ISSN 1613-7728. DOI: 10.1002/latj.201690017.
  73. ↑ MONCAN, PATRICE DE.. Le Paris d'Haussmann. Paris : Les éditions du Mécène, 2009. Dostupné online. ISBN 978-2-907970-98-3.
  74. ↑ Land Use and Soil Resources. Parameter "periodikum" je povinný!, 2008. Dostupné online [cit. 2020-02-24]. DOI: 10.1007/978-1-4020-6778-5.
  75. ↑ COLLET, O.. Le Pas du perron fee: Edition des manuscrits Paris, BnF fr 5739 et Lille BU 104. French Studies, 2014-04-01, roč. 68, čís. 2, s. 239–239. Dostupné online [cit. 2020-02-24]. ISSN 0016-1128. DOI: 10.1093/fs/knu008.
  76. ↑ NOLTE, Tobias; WITT, Andrew. Gehry Partners' Fondation Louis Vuitton: Crowdsourcing Embedded Intelligence. Architectural Design, 2014-01, roč. 84, čís. 1, s. 82–89. Dostupné online [cit. 2020-02-24]. ISSN 0003-8504. DOI: 10.1002/ad.1705.
  77. ↑ D'AQUIN, Mathieu; CABRIO, Elena. Challenges Track Chairs' Welcome [online]. ACM Press, 2018, [cit. 2020-02-24]. Dostupné online. DOI:10.1145/3184558.3192294
  78. ↑ Annexe : Tableau 7. Formation brute de capital fixe en volume : construction de logements [online]. dx.doi.org, 2011-11-28, [cit. 2020-02-24]. Dostupné online.
  79. ↑ Le Logement Parisien en Chiffres, Agence Départementale de l'information sur le logement de Paris, October 2017.
  80. ↑ GALLEZ, Caroline; MAULAT, Juliette. Une démarche pilote portée par la Région Île-de-France : Charte et contrat aménagement-transport autour du prolongement de la ligne 11 du métro. Flux, 2015, roč. N° 101-102, čís. 3, s. 124. Dostupné online [cit. 2020-02-24]. ISSN 1154-2721. DOI: 10.3917/flux.101.0124.
  81. ↑ N. G.. World armies. International Affairs, 1984, roč. 60, čís. 3, s. 536–536. Dostupné online [cit. 2020-02-25]. ISSN 1468-2346. DOI: 10.2307/2617694.
  82. ↑ YARRI, Donna. The Ethics of Animal Experimentation. [s.l.] : Oxford University Press, 2005-07-01. Dostupné online. ISBN 978-0-19-518179-1.
  83. ↑ DICKSON, Gordon. Profiles for 1994. Mycologist, 1994-02, roč. 8, čís. 1, s. 46–47. Dostupné online [cit. 2020-02-25]. ISSN 0269-915X. DOI: 10.1016/s0269-915x(09)80691-5.
  84. ↑ CASTELLS, O.. Accelerated Mission Testing of the F110 Engine [online]. American Institute of Aeronautics and Astronautics, 1983-06-27, [cit. 2020-02-25]. Dostupné online. DOI:10.2514/6.1983-1235
  85. ↑ PARKER, Charles Thomas; GARRITY, George M. Exemplar Abstract for Thermoanaerobacter pentosaceus Tomás et al. 2013. [online]. The NamesforLife Abstracts, 2003-01-01, [cit. 2020-02-25]. Dostupné online.
  86. ↑ BELMESSOUS, Fatiha. Le peuplement comme politiques. [s.l.] : Presses universitaires de Rennes, 2014. Dostupné online. ISBN 978-2-7535-3393-6. S. 133–153.
  87. ↑ Classement QS 2024 : Sciences Po devient la 2ème meilleure université mondiale en “Politics”
  88. ↑ European Business School Rankings 2023
  89. ↑ 2023 Academic Ranking of World Universities
  90. ↑ HALLORAN, Una. Le Monde Diplomatique: January 1998, Paris. Foreign Policy, 1998, čís. 110, s. 186. Dostupné online [cit. 2020-02-25]. ISSN 0015-7228. DOI: 10.2307/1149293.
  91. ↑ BRUNEL, Georges. Choisir Paris : les grandes donations aux musées de la Ville de Paris. [s.l.] : Publications de l’Institut national d’histoire de l’art, 2015. Dostupné online. ISBN 978-2-917902-63-9.
  92. ↑ Modifications de la liste des analyses au 1er janvier 2015. Bulletin des Médecins Suisses, 2014-12-16, roč. 95, čís. 5152. Dostupné online [cit. 2020-02-25]. ISSN 1661-5948. DOI: 10.4414/bms.2014.03221.
  93. ↑ FEBVAY, Maurice. La population agricole française [Structure actuelle et évolution]. Etudes et conjoncture - Institut national de la statistique et des études économiques, 1956, roč. 11, čís. 8, s. 707–739. Dostupné online [cit. 2020-02-25]. ISSN 0423-5681. DOI: 10.3406/estat.1956.8419.
  94. ↑ Populations légales 2009 [online] Institut national de la statistique et des études économiques (Insee). Dostupné online. (po francúzsky)
  95. ↑ Résultat du recensement de la population 2008 [online] Institut national de la statistique et des études économiques (Insee). Dostupné online. (po francúzsky)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Francúzsky portál
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Paríž
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paríž
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Paríž&oldid=7948619“