Groupthink

Groupthink je spôsob myslenia v súdržných skupinách, ktorý vzniká v dôsledku skupinového tlaku na jednotlivcov konať určitým spôsobom. Skupina predčasne a veľa krát chybne prichádza ku konsenzu nad kľúčovým problémom aj napriek dôkazom, že alternatívne riešenia boli nesprávne prehodnotené. Ak je jednotlivec asertívny a popiera názor skupiny, jeho názor je automaticky ignorovaný. Takéto uvažovanie predstavuje konformné správanie skupín, v ktorých spochybnenie správnosti názoru jednotlivcov nie je akceptované, ale naopak potláčané a inštitucionálne nepriepustné voči kritike. Skupina sa uzatvára voči dôležitým informáciám zvonku a nakoniec príjme rozhodnutia, ktoré môžu mať katastrofálne dôsledky.

Príznaky groupthinku

Teóriu groupthinku spopularizoval v roku 1972 sociálny psychológ Irving Janis, ktorý identifikoval osem príznakov skupinového uvažovania:

1. Ilúzia nezraniteľnosti
2. Racionalizácia chybných rozhodnutí skupiny
3. Viera vo vlastnú morálku skupiny
4. Zdieľanie stereotypných názorov
5. Priamy tlak na každého člena
6. Autocenzúra, v rámci ktorej sa každý tvári, že so skupinou súhlasí
7. Ilúzia jednomyseľnosti o rozhodnutiach skupiny
8. Ochrana členov pred nepriaznivými informáciami

Groupthink v praxi

V každom type organizácie je vysoká pravdepodobnosť vzniku groupthinku. Výsledkom groupthinku môže byť napríklad kolektívne rozhodnutie zamestnancov vstúpiť do štrajku. Janis analyzoval konkrétne rozhodnutia americkej zahraničnej politiky z rokov 1940 – 1970 v ktorých sa objavilo skupinové uvažovanie. Vo svojej práci poukázal najmä na negatívne dôsledky skupinového uvažovania. Príkladom bola invázia J. F. Kennedyho na Kubu v Zálive svíň v roku 1961. Cieľom invázie bolo zvrhnúť vládu F. Castra, ktorá bola iniciovaná Eisenhowerovou administratívou. Invázia skončila fiaskom v dôsledku chybného rozhodnutia Kennedyho administratívy prijať nedostatočný plán CIA od predchádzajúcej administratívy. Kennedyho tím ako celok nevzniesol námietky voči pripravovanej invázii. Nadmerné úsilie o dosiahnutie dohody a silná potreba konsenzu predstavujú skupinové uvažovanie, ktoré bolo v tomto prípade zlyhaním.

Príkladom skupinového uvažovania, ktoré viedlo ku katastrofálnemu rozhodnutiu bola tragédia raketoplánu Challenger pod vedením NASA, ktorá sa odohrala v roku 1986. Spolupracovníci v NASA sa snažili prostredníctvom niekoľkých konferenčných hovorov 24 hodín pred štartom raketoplánu poukázať na možné technické problémy a súčasne zabrániť jeho vzletu. Vedenie NASA však tieto názory ignorovalo a rozhodlo o tom, že raketoplán vzlietne. Rozhodnutie vedenia skončilo katastrofou a všetci členovia posádky zahynuli. Vtedajší prezident Ronald Reagan vymenoval Rogerovu komisiu s cieľom odhaliť príčiny technických problémov spojených so vzletom raketoplánu. Veľký vplyv na proces rozhodovania mala podľa komisie rigidná organizačná kultúra v NASA v ktorej pretrvávalo konformné správanie a pocit neohrozenosti.

Podobný prípad v NASA sa odohral aj v roku 2003 pri pristávaní raketoplánu Columbia, kde zahynuli všetci členovia posádky. Počas vzletu raketoplánu sa odtrhla časť penovej izolácie, čo spôsobilo poškodenie raketoplánu. Vedúca tímu bola presvedčená o tom, že penová izolácia trosiek nemôže poškodiť kozmickú loď. Keď jeden zo spolupracovníkov vyjadril svoje obavy, jeho názor bol skupinovo zamietnutý. O niekoľko dní neskôr škoda spôsobená penovou izoláciou trosiek mala za následok rozpad Columbie pri vstupe do zemskej atmosféry. Analýza tragédie potvrdila, že tím NASA podcenil škodu raketoplánu už počas vzletu, čo bolo spôsobené dlhodobým nedostatkom internej komunikácie v NASA. Neexistujú totiž žiadne dôkazy o prieskume všetkých možných alternatív po vzlete raketoplánu. Zakorenená konformita v NASA, ktorá nepripúšťa chyby mala za následok zlyhanie v procese rozhodovania.