Britannic (parník z roku 1914)

**Britannic**
Základné údaje;
Typ:	zaoceánsky parník
Trieda:	Olympic
Majiteľ:	White Star Line
Domovský prístav:	Liverpool, Spojené kráľovstvo
Začiatok stavby:	30. novembra 1911
Spustená na vodu:	26. februára 1914
Uvedená do služby:	23. decembra 1915
Osud:	potopený po zásahu míny (21. novembra 1916)
Poloha vraku:	37°42′05″ s. š., 24°17′02″ z. d.
Sesterské lode:	Olympic, Titanic
Technické dáta
Hrubá tonáž (BRT):
Výtlak:	48 158 ton
Dĺžka:	269,1 m
Šírka:	28,6 m
Ponor:	10,57 m
Pohon:	2 parné stroje; 1 parná turbína; 50 000 hp
Palivo:	uhlie
Rýchlosť:	Cestovná: 22 uzlov (41 km/h)
Dosah:	neznámy
Posádka:	675
Kapacita:	3300 zranených; 489 zdravotný personál

HMHS Britannic bola loď patriaca spoločnosti White Star Line. Mala sesterské lode RMS Olympic a RMS Titanic. Pôvodne sa mala volať Gigantic, no po katastrofe Titanicu bola radšej premenovaná na Britannic.

Stavba lode sa začala v roku 1911. Jej výtlak bol 48 158 ton, rýchlosť 22 uzlov. Na svoju prvú plavbu vyplávala v roku 1914. Pôvodne mala byť osobnou loďou, no keď ju postavili, vypukla prvá svetová vojna, takže slúžila ako nemocničná loď. 21. novembra 1916 Britannic na svojej šiestej plavbe narazil na mínu a za 55 minút sa potopil.

Stavba

Po skaze Titanicu musel byť projekt Britannicu v niekoľkých ohľadoch pozmenený. Medzi hlavné zmeny patrilo zväčšenie šírky lode o 0,61 m, aby sa do podpalubia zmestila vyššia a výkonnejšia parná turbína s výkonom 18 000 konských síl (13 000 kW). Zrejmejšou vonkajšou zmenou bola montáž žeriavovitých výložníkov, z ktorých bol každý vybavený elektromotorom a bol schopný spustiť až šesť záchranných člnov. Na lodi sa nachádzalo až 48 záchranných člnov schopných jednotne uniesť 75 pasažierov. Celkovo mohli člny prepraviť až 3 600 ľudí, čo je oveľa viac, ako je maximálny počet pasažierov, ktorých bol schopný Britannic pojať.

Kýl lode sa začal stavať 30. novembra 1911 v lodeniciach Harland a Wolff v Belfaste, 13 mesiacov po spustení Olympicu. Kvôli spomínaným zmenám projektu bol trup spustený na vodu až 26. februára 1914 a neskôr začali dokončovacie práce. Predtým, než mohol Britannic začať slúžiť na pravidelnej transatlantickej linke medzi New Yorkom a Southamptonom, vypukla v auguste 1914 1. svetová vojna. Britská admiralita mala zaručený prioritný prístup k strategickým surovinám. V dôsledku toho museli byť všetky ostatné civilné zákazky odložené (vrátane stavby Britannicu). Velenie námorníctva zrekvírovalo veľké množstvo motorových civilných lodí, rovnako ako cestovných parníkov pre potreby dopravy vojska. Admiralita síce spoločnostiam za používanie plavidiel platila, ale riziko straty lode v bojových podmienkach bolo vysoké. Omnoho častejšie boli zabavované menšie lode, než zaoceánske parníky (dôvodom bola lepšia manévrovateľnosť). White Star Line sa rozhodla stiahnuť Olympic zo služby, pokiaľ nebezpečie nepominie, a tak sa Olympic 3. novembra vrátil do Belfastu. Práce na Britannicu v tej dobe prebiehali veľmi pomaly. To sa však malo v nasledujúcom roku zmeniť.

V službe

V dôsledku i naďalej vzrastajúceho počtu zranených bolo rozhodnuté, že ani Britannic nebude zaháľať. Námorníctvo ho prevzalo 13. novembra 1915. Pre dlhú službu bola loď opatrená novým náterom a bola taktiež premenovaná na HMHS (His Majesty's Hospital Ship) Britannic a jeho kapitánom sa stal Charlesa Alfreda Bartletta. Na palube sa nachádzalo 3 309 lôžok pre zranených a staralo sa o nich 489 osôb.

Po úspešnom dokončení piatich ciest na blízkovýchodné bojisko a návrate do Spojeného kráľovstva s chorými a zranenými vojakmi Britannic odplával zo Southamptonu na grécky ostrov Lemnos 12. novembra 1916 o 14:23. Mala to byť jeho šiesta cesta cez Stredozemné more. Okolo Gibraltáru preplával 15. novembra okolo polnoci a ráno 17. novembra priplával do Neapolu, kde načerpal uhlie a vodu, potrebnú pre plavbu. Kvôli búrke musela loď zostať v Neapole až do nedeľného popoludnia, ale kapitán Bartlett sa rozhodol využiť krátke vyčasenie a pokračovať v plavbe. Budúci deň Britannic prešiel cez Messinský prieliv a skoro ráno 21. novembra preplával okolo Mysu Matapan. Ďalej pokračoval plnou rýchlosťou úžinou medzi ostrovmi Kea a Makronisos. Na palube bolo 1 065 osôb – 673 členov posádky, 315 členov Kráľovskej armády a 77 zdravotných sestier.

Potopenie

21. novembra 1916 o 08:12 otriasla loďou silná explózia. Jej príčina, či už to bolo torpédo, alebo podvodná mína, nebola zjavná. Dodnes existujú nezhody o tom, čo spôsobilo osudný výbuch. V tých časoch sa nachádzala v Grécku ponorka SM U-73 pod velením Gustava Sießa, ale podľa tvaru vraku je zjavné, že explóziu nemohlo spôsobiť torpédo. Reakcia ľudí na explóziu bola okamžitá, ale pasažieri na korme nepocítili takmer žiadne vibrácie. Sila výbuchu na pravoboku poškodila štyri vodotesné oddelenia, a tak kapitán Bartlett nariadil zatvoriť vodotesné dvere, vyslať tiesňový singnál SOS a uvedomil posádku o príprave záchranných člnov. Bohužiaľ sa však kvôli neznámej poruche nepodarilo uzavrieť vodotesné dvere medzi štvrtou a piatou prepážkou a to sa lodi stalo osudným. So štyrmi zatopenými komorami mohol Britannic zostať nad hladinou, rovnako ako Titanic. Loď sa začala naklánať smerom na provu a na pravobok. Ďalším kľúčovým bodom, ktorý prispel k potopeniu parníku, je fakt, že okienka na pravoboku ponechali zdravotné sestry otvorené, z dôvodu vetrania kajút. Keď sa loď naklonila, voda sa dostala cez tieto priezory priamo na jej paluby. Za približne desať minút bol Britannic zhruba v rovnakom stave ako Titanic hodinu po kolízii s ľadovcom. Pätnásť minút po explózii už boli otvorené priezory na palube E pod vodou. Kapitán Bartlett prikázal spustiť motory, aby mohla loď čo najrýchlejšie doplávať k ostrovu Kea. Súčasne členovia posádky pripravovali na palube záchranné člny a asistent veliteľa – Harry William Dyke nariadil vyzdvihnúť niekoľkých mužov, ktorí v panike skočili do vody. O 08:30 boli spustené dva záchranné člny, ktoré však boli nasaté prúdom zo stále sa otáčajúcich lodných skrutiek. Lopatky skrutiek oba člny aj s ich pasažiermi rozsekali. Keď sa o tom dozvedel kapitán Bartlett, dal príkaz zastaviť motory, aby sa predišlo väčšiemu počtu obetí. Neskôr oficiálne nariadil posádke spustiť záchranné člny a o 08:35 dal príkaz opustiť loď. O 08:45 už boli výložníky záchranných člnov takmer nefunkčné kvôli veľkému náklonu. Vtedy kapitán Bartlett dospel k záveru, že náklon Britannicu sa stabilizoval, a tak zastavil evakuáciu a spustil motory v nádeji, že loď bude schopná plavby. O 09:00 bol Bartlett informovaný, že v dôsledku pohybu lode vpred začala voda rýchlo stúpať a už dosiahla úrovne paluby D. Preto dal z bezpečnostných dôvodov definitívne zastaviť motory. Keď už voda siahala po kapitánsky mostík, Bartlett spolu s asistentom veliteľa Dykeom zostúpili na palubu a nalodili sa na skladací záchranný čln. Keď už bola loď v takom veľkom náklone, že sa prova dotkla morského dna a ohla sa, začal sa celý parník prevracať na pravobok. O 09:07, iba 55 minút po explózii Britannic zmizol pod hladinou oceánu a stal sa tak najväčšou loďou potopenou počas prvej svetovej vojny.

Vrak

Vrak Britannicu sa nachádza medzi ostrovmi Kea a Makronisos v hĺbke asi 122 m (súradnice – 37°42'05" N 24°17'02" E). V roku 1975 ho objavil Jacques Cousteau s jeho tímom. Loď leží na pravoboku a jej prova je silne zdeformovaná a spojená so zvyškom trupu len niektorými kusmi paluby C. Je to výsledok masívneho výbuchu, ktorý zničil väčšinu kýlu a veľký podiel na tom má aj zarytie provy do dna počas potápania, keďže voda v tých miestach dosahovala hĺbky len 120 metrov. Výložníky záchranných člnov sú dodnes vo veľmi dobrej kondícii. Oproti Titanicu je vrak Britannicu veľmi zachovalý. Leží v pomerne plytkej vode, čo využívajú potápači pri technickom potápaní, ale vrak bol vyhlásený za britský vojnový hrob a každá expedícia musí byť schválená britskou a gréckou vládou. Vrak Britannicu je dodnes najväčší podvodný vrak lode na svete.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Britannic (parník z roku 1914)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku HMHS Britannic na anglickej Wikipédii.