Preskočiť na obsah

Hajao Mijazaki

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Hayao Miyazaki)
Hajao Mijazaki
Hajao Mijazaki
Narodenie5. január 1941 (83 rokov)
Tokio, Japonsko
Odkazy
Webstránkaghibli.jp
CommonsSpolupracuj na Commons Hajao Mijazaki

Hajao Mijazaki (jap. 宮崎駿 – Mijazaki Hajao; * 5. januára 1941, Tokio) je jeden z najslávnejších a najuznávanejších tvorcov japonských animovaných filmovanime. Spolu s Isaom Takahatom založil a v súčasnosti aj vedie animátorské štúdio Ghibli, ktoré produkovalo jeho najznámejšie filmy.

Mijazaki je v poradí druhý zo štyroch bratov. Narodil sa v tokijskej štvrti počas druhej svetovej vojny. Jeho otec Katsuji viedol spoločnosť menom Miyazaki Airplane, ktorá sa zameriavala na výrobu súčiastok do zadných častí japonských bojových stíhačiek. [1] V roku 1963 vyštudoval na univerzite Gakušuin politológiu a ekonomiku. V apríli roku 1963 dostal prácu v animačnom štúdiu Toei Animation.

Mijazaki je tvorcom množstva populárnych celovečerných anime filmov a aj niekoľkých japonských komiksov (mangy). Jeho filmy zožali veľké úspechy čo sa týka hodnotenia kritiky aj finančného zisku, najprv hlavne v Japonsku a juhovýchodnej Ázii. V roku 1997 podpísal distribučnú zmluvu s firmou W. Disenyho.[2] V roku 1963 vyštudoval na univerzite Gakušuin politológiu a ekonomiku. V apríli roku 1963 dostal prácu v animačnom štúdiu Toei Animation. Až v roku 1999 uviedla spoločnosť Miramax na západ film Princezná Mononoke. Film sa v Japonsku krátko po uvedení stal najziskovejším filmom v histórií; prekonal ho dočasne film Titanic, ktorého ale opäť prekonal v roku 2001 ďalší Mijazakiho film, Cesta do fantázie, získal Oscara za najlepší celovečerný animovaný film.

Mijazakiho tvorba sa vyznačuje opakujúcimi sa témami, ako vzájomný vzťah človeka, prírody a techniky, obťažnosť konania podľa pacifistickej etiky, alebo púť mladých ľudí za nezávislosťou a vlastnou identitou. Hrdinovia jeho filmov bývajú často silné, nezávislé dievčatá alebo mladé ženy; zo záporných postáv sa však často stávajú neurčité postavy s vlastnými kvalitami – postavy sa málokedy delia čierno-bielo na dobré a zlé, pokiaľ sa vôbec v Mijazakiho filmoch záporné postavy vyskytujú. Avšak v jeho dielach sa opakujú aj iné prvky – Mijazaki je napríklad náruživým milovníkom lietania, ktoré hrá významnú úlohu takmer vo všetkých jeho filmoch. Toto nadšenie pre aviatiku zdedil po svojom otcovi, ktorý riadil spoločnosť na výrobu leteckých súčiastok.

Mijazakiho často považujú za Walta Disneyho japonskej animácie. Toto prirovnanie sa môže skutočne naplniť, pretože úspechy jeho filmov ho radia do rovnakého postavenia. On sám sa však nevidí ako človek budujúci animátorske impérium, ale iba ako animátor, ktorý mal dosť šťastia, aby dostal príležitosť tvoriť filmy, na ktorých zanechal osobnú stopu. Jeho syn Goro Mijazaki pokračuje v otcových šľapajach.

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Je anglofil, nadšenec pre anglickú kultúru a Anglicko. Jedno z jeho najvýznamnejších diel Howlov chodiaci zámok (ang. Howl's moving castle) vychádza z predlohy anglickej spisovateľky Diany Wynne Jonesovej. Spomenutá spisovateľka sa vyjadrila:"Mijazakiho zámok sa mi veľmi páči. Doma mám dokonca niekoľko jeho modelov. Čo sa Howla a Sofie týka, obaja pôsobia jemnejšie a vznešenejšie než postavy v mojej knihe. Na druhú stranu ma to vôbec neprekvapilo. Filmová reč je proste iná. Mám doma i niekoľko figúrok Howla a Sofie, dokonca i pár Kalciferov, jeden napríklad sedí v ohnisku."[3]
  • Je dobrým priateľom so slávnym režisérom spoločnosti Pixar, Johnom Lasseterom.
  • Je veľký fanúšik kreslenej postavy Bugsa Bunnyho.

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Réžia a scenár

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. COLLIN, Robbie. Hayao Miyazaki interview: 'I think the peaceful time that we are living in is coming to an end' [online]. The Telegraph, [cit. 2014-10-02]. Dostupné online.
  2. BROOKS, Xan. A god among animators [online]. The Guardian, [cit. 2014-10-02]. Dostupné online.
  3. JONESOVÁ, W. D. Howlov putujúci zámok. Praha: VOLVOX GLOBATOR, 2011, s. 242.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]