Príroda
O iných významoch výrazu Príroda pozri Príroda (rozlišovacia stránka).
Príroda v prírodných vedách je všetka hmota, energia a javy, ktorá/-é nevznikla/-li zámernou ľudskou činnosťou. Vo filozofii je to často synonymum pre svet či realitu, v bežnej komunikácii zas pre otvorenú krajinu mimo ľudských obydlí.
Príroda v prírodných vedách zahŕňa všetko od vesmíru až po subatomárne častice, vrátane všetkých živočíchov, rastlín, minerálov, všetkých prírodných zdrojov a prírodných úkazov. Zahŕňa aj správanie živočíchov a procesy súvisiace s neživou hmotou.
Prírodou sa z filozofického hľadiska zaoberá filozofia prírody.
Názory na prírodu
[upraviť | upraviť zdroj]- Albert Veľký: Príroda závisí od božej vôle, pretože božia vôľa je konečnou príčinou všetkého, k nej vedú iné príčiny vecí. Celý mechanizmus pôsobenia zákonov prírody a prvkov, ktoré sa im podriaďujú, je prostriedkom a nástrojom slúžiacim na realizovanie večných ideí, v čom má každá vec i každá bytosť (anjel, nebesá, človek atď.) svoju vlastnú funkciu.
- Aristoteles: Príroda je dianie; prameň pohybu i pokoja vo veciach i vo svete. Príroda je cieľ, pre ktorý sa všetko vo svete deje, ďalej nevyhnutnosť vo svete, zákon, a napokon vnútorný vzťah medzi javmi sveta. Je predmetom skúmania fyziky. Príroda je na základe štyroch príčin vďaka imanentnému pohybu tvorcom všetkého a svojimi zákonmi všetko zahŕňa a všetko riadi. Príroda je zákonom sebe samej. Pozemská príroda znamená stále prechádzanie od prvotných elementov k rastlinám a ďalší rozvoj od rastlín k živočíchom.
- Estetika: Príroda je nevyčerpateľný zdroj krásy, ako aj zvláštneho typu krásy, ktorému hovoríme prírodné krásno.
- Georg Wilhelm Friedrich Hegel: Príroda je reálne bytie, rodisko a terén činnosti ducha, jeho predpoklad. Príroda je predmetom skúmania vo filozofii prírody.
Príroda je inobytie idey, zvonkajštenie sa idey, prijatie ideou zmyslovej, časopriestorovej skutočnosti. Prírode netvorí protiklad idey, jej úplnú negáciu, ale naopak, bez idey je nemysliteľná. Idea je v prírode imanentná, predstavuje jej vnútorný jednotiaci a oživujúci duchovný princíp.
Na druhej strane však zmyslové bytie prírody nie je pre ideu adekvátnym živlom. Bytostné určenia idey sa v prírode nevyhnutne rozptylujú do čisto vonkajškových, vzájomne ľahostajných priestorových a časových rozdielov. Preto v prírode nemá miesto autentická sloboda, ale vládne tu nevyhnutnosť prírodných zákonov, ktorú dopĺňa náhodnosť a ľubovôľa. Príroda je osebe (an sich), v idey božská, ale tak, ako je, nezodpovedá jej bytie jej pojmu, je naopak nerozriešeným rozporom.
To, že príroda je vo svojom základe ideou, ale ideou odpadnutou od seba do bezmocnosti neprimeranej, cudzej existencie, vytvára bytostné napätie prírody, z ktorého sa rodí úsilie idey prekonať stav inobytia, t. j. získať adekvátnu formu bytia. Príroda je tak vnutorným pudením, vzostupným procesom, životom, ktorý sa navonok manifestuje v podobe systému stupňov. Každý stupeň v hierarchickom usporiadaní prírody znázorňuje nevyhnutný krok na ceste k vytýčenému cieľu, k prekonaniu inobytia, sebaodcudzenia idey.. Vyššie stupne do seba zahrnujú predchádzajúce, nižšie stupne, čím vyšší stupeň, tým pravdivejší. Mysliace pozorovanie prírody musí skúmať, ako je príroda sama v sebe procesom, aby sa stala duchom, aby prekonala svoje inobytie – a ako v každom stupni prírody je prítomná idea.
Príroda je nevyhnutný medzistupeň v teleologickom vývojovom procese stávania sa idey absolútnou subjektivitou, absolútnym duchom.
- Immanuel Kant: Príroda je sústava pravidiel, ktoré z nej robia účelový systém.
Génius, hovorí Kant, je príroda, ktorá pôsobí v človeku ako rozum. Je to nadanie vytvárať to, pre čo sa nedá stanoviť nijaké pravidlo. Dielo, ktoré génius vytvorí, sa v istom zmysle musí podobať prírodnému výtvoru. Nesmie v ňom byť vidno prácne tvorivé úsilie, nesmie ho zaťažovať akademická forma. Umelecký génius sa špecificky odlišuje od schopnosti, ktorú možno získať usilovnosťou, podporenou napodobením. Tým, že zdôrazňuje spontánnu stránku tvorby génia, zhoduje sa Kant so všetkými tvorivými umelcami, ktorí zistili, že nie sú schopní podať nejaký rozumový opis procesu, ktorým sa tvorí krása, a ani obrazne ho nedokázali opísať ináč, ako tak, že ho prirovnali k tehotenstvu.[1]
- Novalis: Príroda je oná obdivuhodná spoločnosť, do ktorej ná uvádza naše telo a ktorú sa učíme poznávať podla jeho usporiadania a schopností.
- Novovek: Príroda je zdroj surovín, pôda pre poľnohospodárstvo, miesto, kam odkladať odpadky, kde zriadiť priestor pre využitie voľného času. Svet opracovávavý poľnohospodárstvom, priemyslom, plánovaným utváraním krajiny a výstavbou miest.
- Renesancia: Príroda má slúžiť človeku, pričom k nej treba mať tak poznávací, ako aj estetický vzťah. Príroda je hramonické a tajuplné umniverzum, zjavujúce sa len zasväteným.
- Stoicizmus: Príroda je prirodzená podstata všetkého súcna, vrátane človeka, u ktorého je touto prirodzenou podstatou rozum.
- Veda (novoveká): Príroda je mechanizmus a objekt subjektu (človeka) stojaceho mimo nej ako jej pán a vládca, pozorovateľ a manipulátor.
- Ľudovít Štúr: Príroda nemá svoju samostatnosť, no je zákonitá, pretože sa v nej v neuvedomenej podobe prejavuje božský rozum. Vznikla ako protiklad ducha a jeho opozícia, prekážka, na ktorej bude duch skúšať a objektivizovať svoju vôľu a slobodu. Príroda je konečnou stránkou absolútnej a nekonečnej idey, je dôsledkom jej vnútornej protirečivosti. Do prírody ako opozície ducha patrí aj človek.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Gilbertová, K. E. – Kuhn, H.: Dějiny estetiky. Praha, SNKLU 1965. 504 s.
