Ignosticizmus

Ignosticizmus, alebo igteizmus, je teologické stanovisko, že každé iné teologické stanovisko (vrátane agnosticizmu) usudzuje zbytočne veľa o pojme Boh a o mnohých iných teologických pojmoch. Slovo "ignosticizmus" bolo vytvorené zložením slov "ignorance" (nevedomosť – nedostatok vedomostí) a "gnostic" (gnostický – poznanie vzťahujúce sa k Bohu či bohom). Prvýkrát toto slovo použil Sherwin Wine, rabín a jeden z hlavných zakladateľov humanistického judaizmu.

Ignosticizmus môže byť definovaný dvoma súvisiacimi názormi na existenciu Boha:

1. Názor, že koherentná definícia Boha musí byť uvedená predtým, než začne mať zmysel vôbec diskutovať o existencii Boha, nakoľko rôzni ľudia majú rôzne definície Boha (od predstavy Tomáša Akvinského o vševediacom personálnom stvoriteľovi a hýbateľovi s vlastnou vôľou, cez podmienku možnosti morálne hodnotnej praktickej činnosti človeka Immanuela Kanta, po usporiadanosť a harmóniu fyzikálnych zákonov, konštánt, princípov a dimenzií vo vesmíre Alberta Einsteina, alebo ironickú hypotézu existencie lietajúceho špagetového monštra). Navyše, ak logickú nespornosť tejto definície nie je možné určiť (ak definícia nie je falzifikovateľná, teda ak nie je navrhnutá tak, aby pripúšťala možnosť, že by ju mohlo byť možné na základe výsledku fyzikálneho experimentu alebo pozorovania logicky-deduktívnou metódou vyvrátiť), ignostik zaujme stanovisko teologického nekognitivizmu – otázka existencie Boha (podľa definície) postráda zmysel. V tomto prípade pojatie Boha (ako mému – replikujúcej sa jednotky kultúrnej informácie) nie je považované za nezmyselné; otázka existencie "Boha" je považovaná za nezmyselnú, nakoľko nemá riešenie. O slove "Boh" v tomto prípade nemožno uvažovať ako o niečom, čo existuje objektívne mimo oblasť jazykových štruktúr vytvorených v ľudskej mysli.
2. Názor, ktorý je identický s teologickým nekognitivizmom a preskakuje krok pýtania sa "Čo je mienené pojmom Boh?" pred vyhlásením, že pôvodná otázka "Existuje Boh?" objektívne postráda zmysel.

Niektorý filozofovia vidia ignosticizmus ako obmenu agnosticizmu alebo ateizmu, kým iní ho považujú za samostatný a odlišný názor. Ignostik nezastáva názor agnostikov, že existencia metafyzickej reality nie je poznateľná (alebo zatiaľ ju nie je možné poznať) a tvrdí, že nie je možné dokonca ani vyjadriť sa k tomu, či on sám je teista alebo ateista, pokiaľ nebude podaná súvislá definícia teizmu bez logických sporov. Ignostik zastáva k metafyzickým pojmom postrádajúcim súvislú definiciu vedecký skepticizmus, praktické epistemologické stanovisko, pýtajúc sa na pravdivosť týchto tvrdení postrádajúcich empirický dôkaz, využívajúc:

• Humeho britvu – žiadne svedectvo nemôže doložiť, že došlo k zázraku; spomedzi všetkých možných vysvetlení je najpravdepodobnejšie to, ktoré je najmenej neuveriteľné.
• Occamovu britvu – ak pre nejaký jav existuje viacero možných vysvetlení podávajúcich presne rovnaké predpovede, tie jednoduchšie, s menším množstvom predpokladov, sú zvyčajne najlepšie.
• Popperovu britvu – nemá zmysel zaoberať sa teóriami, ktoré nie sú falzifikovateľné.
• Hitchensovu britvu – čo sa môže tvrdiť bez dôkazu, sa môže aj zavrhnúť bez dôkazu.

Vzťah k ďalším názorom na Boha

Ignosticizmus a teologický nekognitivizmus sú vo všeobecnosti považované za synonymické pojmy, ale vzťah ignosticizmu k ďalším neteistickým pohľadom je menej zrejmý. Kým Paul Kurtz považuje názor za zlúčiteľný so slabým ateizmom a agnosticizmom, ďalší filozofi považujú ignosticizmus za samostatný myšlienkový smer.

A. J. Ayer argumentuje v jednej z kapitol jeho knihy Jazyk, Pravda a Logika, že nikto nemože hovoriť o Božej existencii, alebo dokonca o možnosti Božej existencie, kým pojem samotný bude neoveriteľný a preto nezmyselný. Ayer napísal, že toto nepripúšťa ateizmus a agnosticizmus rovnako ako ani teizmus, pretože stúpenca akéhokoľvek z týchto troch stanovísk predpokladá, že veta "Boh existuje" má zmysel. Položením nezmyselnosti teistických nárokov, Ayer prehlásil, že nikdy nebola "žiadna logická pôda pre antagonizmus medzi náboženstvom a prírodnými vedami",, keďže teizmus nepredkladá žiaden návrh, ktorý by bolo možné vedeckými metódami overiť.

Podobne ako Ayer, aj Theodore Drange vidí ateizmus a agnosticizmus ako stanoviská, ktoré akceptujú vetu "Boh existuje" ako zmysluplný výrok; ateisti súdia, že tento výrok je "nepravdivý alebo možno nepravdivý" a agnostici sa domnievajú, že niet východiska pre určenie pravdivostnej hodnoty tohto výroku, kým sa nenájde prípustný dôkaz. Ak akceptujeme Drangeho definície, ignostik nie je ani ateista, ani agnostik. Zjednodušená sentencia k subjektu môže byť vyjadrená nasledujúco: "Ateista by povedal, 'Neverím, že Boh existuje'; agnostik by povedal, 'Neviem, či Boh existuje'; a ignostik by povedal, 'Neviem, čo tým mieniš, keď povieš, "Boh existuje" '."

Ignosticizmus sa niekedy zvykne chybne zamieňať s apateizmom, stanoviskom apatie voči existencii Boha. Apateista môže považovať vetu "Boh existuje" za zmysluplnú, a preto dokonca možno za pravdivú.

Závislosť od osobitého chápania slova Boh

Drange zdôrazňuje, že akýkoľvek postoj k otázke "Existuje Boh?" je vytváraný s ohľadom na osobité pojatie toho, čo človek považuje za reprezentáciu "Boha":

„

Keďže slovo "Boh" má mnoho odlišných významov, je možné k vete "Boh existuje" zaujať mnohé odlišné stanoviská. To, čo potrebujeme urobiť, je zamerať sa na každé stanovisko zvlášť. … Za každým samostatným významom výrazu "Boh" budú teisti, ateisti a agnostici vzťahujúci sa k tomu pojmu Boh.

“

Keďže Boh znamená veľmi rozdielne veci pre rozdielnych ľudí, ak je toto slovo vyslovené, ignostik sa môže snažiť vymedziť, či je tým mienené niečo ako detská definícia boha, alebo či je tento pojem myslený namiesto toho v teologickom zmysle.

Teistické detské pojatie má vo všeobecnosti jednoduchý a jasný význam založený na antropomorfickej predstave Boha: "Veľký chlapík na nebi, ktorý všetko riadi a o všetkom rozhoduje podľa svojej vôle." Mnoho filozofov a teológov zamietlo túto predstavu Boha, prijímajúc inú predstavu Boha, vrátane predstavy Sv. Augustína, Maimonidesa, Sv. Tomáša Akvinského, Barucha Spinozu, Ludwiga Feuerbacha a Sørena Kierkegaarda.

Teologické pojatie Boha je naproti tomu viac komplexné a abstraktné, priraďujúce Bohu prívlastky ako všemohúci, vševediaci a všeláskavý. Táto abstrakcia (uvažovaná samostatne alebo v kombinácii) má skôr poetický význam, než aby mohla byť braná vážne ako definícia a overovaná, pretože je mätúca a lingvisticky prázdna. V súvislosti s touto definíciou boli vytvorené mnohé otázky poukazujúce na jej vnútornú rozpornosť, ako napríklad otázka poukazujúca na paradox všemohúcnosti: "Ak je Boh všemohúci, môže vytvoriť niečo tak ťažké, že to dokonca nebude schopný udvihnúť?"

Panteisti sú presvedčení, že všetko, čo existuje, tvorí jeden celok, ktorý je božskej povahy (považujú teda celú Prírodu za Boha). Tento názor môže byť videný ako hra so slovami, rovnako ako názor Hinduistickej filozofie, že boh je ľudská bytosť. Podobne panenteisti sú presvedčení, že Príroda je časťou Boha, ktorý bezčasopriestorovo (nemateriálne) zasahuje aj za hranice poznateľného Vesmíru. K tomuto sa možno stavať skepticky, nakoľko nie je možné zmyslami vnímať ani inak pozorovať niečo, čo zasahuje "za hranice" časopriestoru a fyzikálnych zákonov a túto hypotézu preto nie je možné nijakým spôsobom overiť. Deizmus je názor, podľa ktorého je Boh stvoriteľom Prírody (vesmíru). Logické stanovisko k tomuto problému je také, že pojem "bezčasového a subjektívne zmýšľajuceho Stvoriteľa" nie je potrebný, ak počiatok nenastal (resp. nastal v nekonečnej minulosti) a vesmír je sebestačný a bez prvotnej príčiny na existenciu. Ak počiatok nastal, pojem takého Stvoriteľa tiež nie je potrebný a navyše je vnútorne rozporný, nakoľko nie je možné hovoriť o tom, čo nastalo pred začiatkom časopriestoru (podobne, ako nemá zmysel hovoriť, čo je severnejšie ako severný pól). Teda nemá zmysel uvažovať o "nezapríčinenej príčine", ktorej dôsledkom je to, že vesmír existuje – vesmír je sebestačný a nakoľko podľa definície je vesmír všetko, čo existuje, jeho vlastnosť prejovať tendenciu existovať má pôvod v samotných jeho princípoch, ktoré ľudskej mysli umožnujú túto tendenciu poznať.

Podľa niektorých filozofov (Daniel Dennett, Richard Dawkins) plynie "iracionálna" tendencia vysvetľovať vznik vesmíru pomocou inteligentného stvoriteľa, ktorý je na základe vlastnosti subjektívneho úsudku mnohonásobne zložitejší, než samotný jeho výtvor (vesmír), produkt evolučne prispôsobeného ľudského sociálneho myslenia snažiaceho sa hľadať v konkrétnych výtvoroch intencionalitu.

Skúsme uvažovať o ďalších metafyzických pojmoch, akými sú napríklad nebo, peklo, zmŕtvychvstanie, spasenie duší, posmrtný život alebo konečný súd. Všetky tieto pojmy boli vyvinuté vnútri zoroastrizmu, najstaršieho monoteistického náboženstva, založeného niekedy pred prvým tisícročím pred naším letopočtom. Toto náboženstvo malo významný vplyv na Abrahámovské náboženstvá, vrátane judaizmu, kresťanstva a islamu. V pôvodnej forme bol zoroastrizmus dualistické náboženstvo, nakoľko podľa neho existuje tvorivá sila (božstvo), Spenta Mainyu, pomocou ktorej Ahura Mazda, Univerzálny Boh a Nestvorený Stvoriteľ, prišiel na myšlienku stvorenia sveta, ktorý potom "bol" a ničivá sila (božstvo), Angra Mainyu (Ahriman), reprezentujúca anti-stvorenie, ktorá bola "nestvorená" a existuje nezávisle od Ahury Mazdy. Bez ohľadu na to, či ide o monoteistické alebo polyteistické náboženstvo, všetky tieto metafyzické pojmy boli podané do slovného vyjadrenia na podnet zjavenia, ktoré mal Zaratuštra (Zoroaster), zakladateľ tohto náboženstva. Ich definície neboli odvodené na základe pozorovania, ale na základe subjektívneho zážitku.

Podľa zástancov neuroteológie majú tieto subjektívne zážitky, zvyčajne označované ako duchovné alebo náboženské, pôvod v neurologickej a evolučnej báze. Akokoľvek, zasahujú za hranice poznateľného pozorovateľného sveta, pretože definície metafyzických pojmov nemožno testovať a existujú len v rámci jazykových štruktúr, mémov predávaných z generácie na generáciu v hovorenej alebo písanej forme. Mimo týchto symbolických interpretácií neexistujú žiadne pozorovania svedčiace v prospech poznania ich existencie.

Ignostik preto čaká na súvislú a jasnú definíciu slova "Boh" (alebo iných metafyzických slov či slovných spojení), než bude môcť poznať, o akú predstave Boha ide a následne zaujať konkrétne stanovisko k možnosti existencie Boha.

Kritika ignosticizmu

Mnohí môžu namietať, že podať súvislú a jasnú definíciu pojmu Boh je prakticky takmer nemožné, podobne, ako je prakticky takmer nemožné podať všeobecnú definíciu toho, pod čím nejaký konkrétny človek rozumie pojem pekná melódia. V tomto prípade sa možno dostať napríklad k opisu "vzorov a usporiadaní zvukových vĺn", ale nie je možné jednoznačne určiť, či nejakú ďalšiu konkrétnu melódiu, umelo vytvorenú na základe tohto opisu, bude ten daný človek vnímať tiež ako esteticky peknú, nakoľko jeho vnímanie závisí od mnohých faktorov a môže byť dokonca pozmenené. Vo všeobecnosti ide o problém opisu fenomenologického vedomia, resp. subjektívnej kvality vedomia, zvanej kvália. Príkladmi kválie sú napríklad bolesť, chuť vína, láska.

Podobne, ako rôzni ľudia vnímaju rôzne estetickú hodnotu nejakej konkrétnej melódie, zastávajú rôzni ľudia odlišné názory na božskú (metafyzickú) podstatu reality, ktorá ich obklopuje; ide o subjektívnu tému. Takto možno otázku existencie Boha v zásade zovšeobecniť na fundamentánejší filozofický problém dichotómie tela a mysle (resp. v myslení kresťanského východu trichotómie telesnej, duševnej a duchovnej zložky). Psychológ Paul Bloom k tomu dodáva, že sklon človeka k dualistickým koncepciám je "zakorenený vo fenomenologickej skúsenosti".

Pozri aj

• Epistemológia
• Filozofická teológia
• Svetonázor
• Vedecká metóda

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ignosticism na anglickej Wikipédii.