Imrich Oravecz
| Imrich Oravecz | |
| kresliar, portrétista, žánrista, maliar, krajinár | |
 | |
| Narodenie | 15. december 1894 Haniska, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 22. december 1971 (77 rokov) Rožňava, Česko-Slovensko |
| Profesia | maliar |
Imrich Oravecz (* 15. december 1894, Haniska – † 22. december 1971, Rožňava) bol slovenský kresliar, portrétista, žánrista, maliar a krajinár. Pôsobil vo Veľkej Ide, Rožňave a v Košiciach.[1]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Imrich Oravecz (príp. Imrich Oravec, Imre Oravetz, Imre Oravecz, Emerich Oravecz) sa narodil v maloroľníckej rodine v Haniske pri Košiciach. Pracoval na rodinnom majetku, ale aj ako poľnohospodársky robotník. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa v roku 1914 zapojil do bojov a vrátil sa predčasne ako invalid. V rokoch 1916 – 1917 absolvoval vyššiu strojnícku priemyslovku v Košiciach. V roku 1920 si všimol jeho schopnosti JUDr. Josef Polák, vtedajší riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach a spolu s dr. Vladimírom Mutňanským, starostom mesta Košice, a dr. Jánom Rumanom, županom Košickej veľžupy, mu umožnili v roku 1921 – 1922 štúdium u maliara Ľudovíta Csordáka, a v rokoch 1922 – 1926 štúdium v súkromnej škole Eugéna Króna v Košiciach. Neskôr sa stal členom výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach a v roku 1939 – 1944 členom Sväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1942 sa zúčastnil študijnej cesty do Viedne. V rokoch 1946 – 1949 bol členom Spolku východoslovenských umelcov Svojina. Žil vo Veľkej Ide pri Košiciach a v roku 1967 sa presťahoval do Rožňavy.
Patrí k významným nasledovníkom maliarstva košickej moderny. Vyšiel zo secesného symbolizmu, v olejomaľbách a pasteloch 30-tych rokov však už predviedol pôvabný, insitný variant ľudového žánru, priamočiaro a neštylizovane predvádzajúci maliarov život, jeho bezprostredné ukotvenie v dedinskom prostredí.[2]
Imrich Oravecz pritom neprestal orať. Oral a maľoval. Maľoval a oral. Týmito slovami ho popisuje rodák z Hanisky a jeho súčasník Mons. Jozef Tóth, vo svojej publikácii v časopise Krok. Literatúra a umenie. Umelec s dvoma povolaniami a dvoma láskami: k farbám a k zemi. Veľký farebný lyrik a polyfonista. Láska k výtvarnému umeniu nezabila v ňom lásku k zemi, k mäkkej hrude, k rovinám pšenice a jačmeňa, ktoré sám kosil – nielen videl kosiť. Maľoval nielen rukami a štetcom, ale aj srdcom a dychom. Námetovo sa orientoval na krajiny takmer výlučne z okolia Veľkej Idy a ojedinele aj na Hanisku – svoje rodisko, ďalej na figurálne kompozície a krajiny oživené štafážou a pomocníkmi človeka – domácimi zvieratami. Jeho modelmi boli pracujúci roľníci a často Rómovia.[3]
Výstavy
[upraviť | upraviť zdroj]- 1924 – 1925 Košice – ako aj v ďalších rokoch pri skupinových výstavách
- 1932 Košice – spoločná výstava s Ľudovítom Feldom a Alžbetou Groszovou
- 1934, 1938 – 1942 Budapešť
- 1937 Bratislava – súborná výstava
- 1937 Gravenhage (Haag), Holandsko – výstava pratalentov s veľkým zahraničným ohlasom, najmä vo fínskej, švédskej holandskej a francúzskej tlači.
- 1970, 1995 Košice (galéria Júliusa Jákobyho) – súborné výstavy
Ocenenia
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Web umenia: Imrich Oravec [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ KRAJŇÁK, J.. DARTE A MALIARI „VÝCHODU“. N.Hrušov : DARTE Aukčná spoločnosť s.r.o., 2012. S. 188.
- ↑ TÓTH, Jozef. Imrich Oravecz. KROK 1967/4. Literatúra a umenie (Východoslovenské vydavateľstvo), 1967, s. 28 - 30.