Inkský systém ciest (kečuánsky Qhapaq Ñan) je unikátna sieť komunikácií v Andách, ktorú rozvinuli a využívali Inkovia, pričom niektoré jej úseky pochádzajú z obdobia pred vznikom Inkskej ríše (predovšetkým od kultúr Wari a Tiwanaku). Rozsah pôvodných inkských chodníkov je dnes odhadovaný v rozsahu od 23 000 km až do 30 000 km.[1][2]
Názov Qhapaq nan sa vzťahuje tak na celú sieť v plnom rozsahu, ako aj v užšom poňatí na tzv. "Kráľovskú cestu" - chrbticovú cestu v dĺžke 5 200 km medzi Quitom, Cuzcom a Tucumánom.[3] Cesty výrazne uľahčovali komunikáciu medzi jednotlivými sídelnými celkami a boli efektívnym prostriedkom politickej, sociálnej, ekonomickej a kultúrnej integrácie podrobených kultúr v rámci expanzívnej Inkskej ríše. Qhapaq nan využili aj španielskiconquistadori pri dobývaní nových území v Južnej Amerike.[4] Pavučina chodníkov sa rozkladala od územia južnej Kolumbie po údolie rieky Maule v centrálnom Čile,[4], čo zodpovedá teritorálnemu rozsahu inkskej ríše v čase príchodu Španielov v roku 1521. Východiskovým bodom a hlavným uzlom bolo inkské hlavné mesto Cuzco.[4] Z neho vychádzali štyri primárne cesty do štyroch hlavných oblastí (tzv. "Suyos" - Antisuyo, Chinchaysuyo, Contisuyo a Collasuyo), z ktorých sa Inkská ríše skladala. Cesty spájali púštne oblasti na pacifickom pobreží, horské regióny aj tropické pralesy Amazónie.
Rozsiahle stavebné práce na pozemných komunikáciách odštartovali za vlády Inka Pachacúteca (vládol v rokoch 1438 – 1471), ktorý cítil nutnosť výstavby ciest, aby mohol pohotovo vysielať vládnych úradníkov, vojská a lojálne obyvateľstvo na anexiu a osídlenie dobytých území. V podpore dopravnej siete pokračovali aj jeho nástupcovia.
Inkský systém ciest pozostával z troch základných prvkov: vydláždená cesta, mosty a sprievodné skladovacie a ubytovacie budovy. Šírka ciest sa pohybovala medzi pol metrom v hornatých oblastiach a šiestimi metrami v rovinách. Po týchto cestách sa ako poslovia pohybovali rýchli bežci, ktorí sa nazývali "chasquis".[5] Behali podľa štafetového systému. Na každý úsek cesty boli k dispozícii dvaja odpočinutí bežci. Odovzdávali správy na staniciach, nazývaných "tambos", ktoré boli postavené vo vzdialenostiach približne 20 km. Vzdialenosť medzi Cuzcom a Quitom boli schopní prekonať za 1 týždeň.[5] Inkovia nevyužívali ani kone, ani koleso, pretože ich vôbec nepoznali. Používali jedine lamy, alebo chodili pešo. Sú známe mosty pozostávajúce z kamenných opier a drevenej mostovky, mosty zavesené (laná z vlákien agáve),[6], ale napr. na rieke Desaguadero existoval most z rady rákosových pontónov.
↑Qhapaq Ñan- Sistema Vial Andino, itinerario cultural de la UNESCO [online]. mendoza.edu.ar, [cit. 2015-02-13]. Dostupné online. (španielsky)
↑Qhapaq Ñan, Sistema Vial Andino es incluido en la Lista de Patrimonio Mundial de la Unesco [online]. Consejo de Monumentos nacionales de Chile, [cit. 2015-02-13]. Dostupné online. (španielsky)
↑Inca road system [online]. PERU TRAVEL GUIDE, [cit. 2015-03-15]. Dostupné online. Archivované 2020-06-13 z originálu. (anglicky)
↑ abcEn San Pedro de Atacama especialistas de Sudamérica compartirán en inédito taller sobre el Sistema Vial Incaico [online]. Universidad Arturo Prat del Estado Chile, [cit. 2015-03-15]. Dostupné online. (španielsky)
↑ abSistema Vial en el Tahuantinsuyo [online]. Historia del Perú, [cit. 2015-02-13]. Dostupné online. Archivované 2015-01-08 z originálu. (španielsky)
↑Los puentes inkaicos [online]. Congreso de la República de Perú, [cit. 0205-02-13]. Dostupné online. Archivované 2015-02-14 z originálu. (španielsky)
Argentína, 
Bolívia
Čile, 
Ekvádor
Kolumbia, 
Peru
Qhapaq Ñan
most Inca Pucayaku
Inca trail
cesta k Machu Picchu
