Ivan Tavčar

	Ivan Tavčar
	; slovinský spisovateľ,politik, právnik a novinár
Narodenie	20. august 1851; Poljane
Úmrtie	16. február 1923 (71 rokov); Ľubľana
Odkazy
Commons	Ivan Tavčar
	Biografický portál

Ivan Tavčar (* 20. august 1851, Poljane, Slovinsko – † 16. február 1923, Ľubľana) bol slovinský spisovateľ, politik, právnik a novinár.

Životopis

Narodil sa v chudobnej roľníckej rodine. V roku 1858 začal chodiť do jednotriedky v Poljane, v školskej dochádzke pokračoval v Ľubľane. Roku 1863 sa zapísal na gymnázium v Ľubľane, z ktorého musel prestúpiť na gymnázium do Nového mesta, ale po čase sa vrátil späť na ľubľanské gymnázium. Po maturite v roku 1871 začal študovať právo na viedenskej univerzite, v roku 1875 toto štúdium úspešne zakončil. V rokoch 1875 – 1877 bol stážistom v Ľubľane, potom odišiel do Kranju, kde pracoval u dr. Janeza Mencingera. V roku 1880 sa vrátil do Ľubľane, kde pracoval u A. Mascheta, neskôr u K. Ahazhiza. V roku 1883 zložil advokátsku skúšku v Terste. 19. januára 1884 si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu v Ľubľane, ktorú viedol až do svoje smrti.

Politickú kariéru začal v kraňskom krajinnom sneme, kde spolu s politickým partnerom Ivanom Hribarom tvorili jadro radikálnej skupiny liberálneho tábora. Po prevzatí vedenia strany v roku 1894 sa Tavčar stal umiernenejším politikom; do rozpadu Rakúsko-Uhorska patril medzi vedúcich politikov kraňskej liberálnej Národnej strany pokroku (Narodna napredna stranka). Nejakú dobu taktiež viedol stranícke noviny Slovenski narod. V rokoch 1901 – 1907 bol poslancom krajinného snemu, v rokoch 1911 – 1921 ľubľanským primátorom.

Oženil sa s o sedemnásť rokov mladšou Franjou Košenini, jednou z najvýznamnejších osobností vtedajšieho slovinského ženského hnutia. Na jej podnet sa stal členom mnohých národných spolkov (bol predsedom Klubu slovinských cyklistov). V posledných rokoch života kvôli rakovine čriev opustil politiku a veľa času trávil vo svojej usadlosti na Visokom. Zomrel v Ľubľane a bol uložený do hrobky na Visokom.

Dielo

Literárna orientácia

Tavčarova literárna orientácia vychádza z romantizmu, od ktorého sa vo svojom spisovateľskom vývoji oddialil, duchovne a esteticky s ním však zostal navždy spojený. Literárnu orientáciu poznáme predovšetkým z jeho spisov z mladosti – zo zábavných spoločenských poviedok, napísaných na základe romantických námetov, motívov a ideových elementov.

Neskôr, po prechode do oblastí umeleckého rozprávania, prijal realistické motívy, hlavne v zobrazovaní dedinského života; ale svojim názorom o prednosti duchovného a predovšetkým citového života človeka pred biologickými a prírodnými zákonmi zostal verný romantizmu.

Naproti tomu je však romantizmus v jeho dielach zmiernený liberálnymi a demokratickými myšlienkami. Tavčarova literárna orientácia je teda, vzhľadom na súčasný rozvoj slovinskej literatúry anachronická. Keď vezmeme do úvahy, že bol súčasníkom slovinskej moderny, je jeho neskorý romantizmus literárne pokrokovým javom.

Rané obdobie (1863 – 1875)

Na začiatku tvorivej činnosti ho priťahovala poézia. Napísal a uverejnil niekoľko básni ako Jesenske pesmi (Prepozno; Poglej na polje slana pada), Moj dom, Rože Slavec, Poldne na deželi, Pomlad, Stari stolp, Duh slavljanski se je zbudil, Gazela... Svoje možnosti skúšal aj v dráme. Divadlo bolo jeho celoživotnou láskou. Jeho jediným dramatickým dielom bol skeč Erazem iz jame. Tavčarovo rané obdobie je však charakteristické poviedkami, novelami a románmi, napísanými podľa vzoru zábavných spoločenských poviedok nemeckých spisovateľov polovice 19. storočia. V prostredí napol hradnom, napol dedinskom a intelektuálskom dochádza k prepletaniu silného sentimentalizmu, liberálnych myšlienok, moralistickej kritiky šľachtických kruhov a meštianskeho demokratického cítenia.

Vrcholné obdobie (1876 – 1893)

V tomto období sa Tavčar sústredil predovšetkým na dedinskú a historickú poviedku. Na ktorých stojí vrcholné obdobie jeho tvorby. Pre Tavčara je typické, že vo vrcholnom období písal stále menej, zato však práve v ňom vznikli jeho najlepšie diela. Vyšli už ku koncu slovinskej moderny, čím sa slovinské obdobie medzi romantizmom (1830 – 1848) a realizmom (19.-20. storočie) predĺžilo až do konca 1. svetovej vojny a prežilo vrchol slovinskej moderny. Tavčarov sloh je neobvyklý, smeruje od objektívne rozumového k subjektívnemu. Podobný štýl používali aj Josip Jurčič a Janko Kersnik.

Diela z tohto obdobia tvorili vrchol poviedkovej prózy v období medzi romantizmom a realizmom. Dedinskými novelami a poviedkami tomuto žánru v slovinskej literatúre vyznačil cestu pre F. S. Finžgara, Prežihova Voranca a Cyrila Kosmača. Literárne príspevky začal uverejňovať už ako študent a to v študentskom časopise Slavec, v Stritarjevom Zvone, Ljubljanskom zvone, Zore a Slovane. Jeho prvá poviedka Primola vyšla v roku 1868 v Slavljanskom jugu. Okrem toho písal aj pre Mohorjevu družbu.

Svoje knihy často podpisoval pod pseudonymom Emil Leon.

Zoznam diel

Najvýznamnejším dielom je Visoška kronika (1919), ktorá rozpráva o dianí v 17. storočí, v ktorom sa skončila tridsaťročná vojna. Týmto dielom dal Slovincom prvý dokonalý myšlienkovo a esteticky sformovaný román na vyššom duchovnom základe.

Známe diela:

Ivan Slavelj (1876)
Vita vitae meae (1883)
Mrtva srca (1884)
Janez Sonce (1885 – 1886)
Med gorami (1876 – 1888) – zbierka krátkych poviedok
Grajski pisar (1889)
4000 (1891)
V Zali (1894)
Izza kongresa (1905 – 1908)
Cvetje v jeseni (1917)
Visoška kronika (1919, do slovenčiny Čarodejnica, preložil Ján Irmel, Turčiansky Svätý Martin, 1949)

Použitá literatúra

Branko Berčič, Mladost Ivana Tavčarja. Razprave in eseji, 16. Ljubljana, 1971;
Slovenska književnost. Ljubljana, 1982.
Franček Bohanec, Ivan Tavčar
Marja Boršnik, Ivan Tavčar leposlovni ustvarjalec.
Slovenski biografski leksikon[1]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ivan Tavčar na slovinskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ivan Tavčar na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).