Ján Talafús z Ostrova

Jan Talafús z Ostrova a Hukvald
Karel Šimůnek: Ján Talafús z Ostrova - hajtman bratríkov
Narodenie	okolo 1410 Ostrov
Úmrtie	posledná zmienka roku 1475 Hukvaldy?
Vojenská kariéra
Hodnosť	Hajtman na Richnave
Účasť v bojoch
Bitky	Bitka pri Lipanoch Bitka pri Somoši Bitka pri Lučenci Bitka pri Blatnom Potoku Bitka pri Pačkove

Ján Talafús z Ostrova (* okolo 1410, Ostrov  – † po roku 1475, Hukvaldy) bol jedným z popredných hajtmanov bratríkov, ktorí po husitských vojnách pôsobili na území Horného Uhorska. Tu, pod velením Jána Jiskru z Brandýsa, po boku Petra Aksamita a ďalších bratríckych hajtmanov, slúžil v žolde maloletého kráľa Ladislava Pohrobka a jeho matky Alžbety Luxemburskej. V čase svojho zahraničného pôsobenia sa zúčastnil väčšiny dôležitých vojenských operácií a štrnásť rokov vykonával funkciu hajtmana na Richnave. Po návrate do Čiech vstúpil do služieb Jána z Rožmberka, neskôr potom do vojska kráľa Jiřího z Poděbrad pod vrchným velením Ctibora Tovačovského z Cimburka. Aj napriek absencii podrobnejších písomných prameňov je zrejmé, že Talafúsovo meno nebolo v Čechách neznáme, a že patril k stredoeurópskej vojnovej elite svojej doby. Vďaka tomu nezostali jeho osudy zabudnuté a jeho osoba sa stala jednou z ústredných postáv literárnej trilógie Aloisa Jiráska Bratstvo a divadelnej hry Hejtman Talafús dramatičky Evy Klenovej.

Mladosť

Ján Talafús sa narodil na usadlosti Ostrov vzdialenej asi 9 km od Vysokého Mýta . Dátum jeho narodenia dobové pramene nezachovali, českí historici preto všeobecne udávajú, že sa tak stalo približne v roku 1410. Rovnako nie je doložené, kto boli jeho rodičia. Najbližším overiteľným predkom je jeho starý otec Ješek Talafús z Říčan, pričom otcom budúceho hajtmana bol jeden z jeho štyroch synov - Ján, Mikuláš, Beneš alebo Jiří. Bol to tiež starý otec Jana Talafúsa, kto vstúpil do služieb pánov Košumberských (ktorí neskôr prijali meno Slavatovci) a bola mu od nich ako manský statok prepožičaná košumberská časť Ostrova. Vzdelanie sa mladému Talafúsovi dostalo v škole v Luži a neskôr pravdepodobne aj na niektorej z pražských škôl. Súčasne so všeobecným vzdelávaním bol pripravovaný na vojenské remeslo a zrejme vo veku 24 rokov sa v radoch sirotských vojsk ako panoš pána Viliama z Chlumu a Košumberka zúčastnil bitky pri Lipanoch. Približne v tejto dobe sa oženil s istou Dorotou Tehlovcovou z Dobříkova, ktorá však onedlho zomrela. Jeho druhou manželkou sa neskôr stala jediná dcéra Jána Čapka zo Sán Žofia. Tento sobáš mu ako veno priniesol hrad Valdštejn, o ktorý však onedlho prišiel. V roku 1439 prevzal do užívania Ostrovské léno a bol povýšený do zemianského stavu. Roku 1437 získal Talafúsov svokor hrad Hukvaldy so šiestimi dedinami, a ďalej mesta Brušperk, Ostravu a Příbor. a najneskôr v roku 1445 ich odovzdal svojmu zaťovi, ktorý svoj predikát obohatil prídomkom z Hukvald.

Hajtman bratríkov

List Jána Talafúsa obyvateľom Bardejova z roku 1455. Podpis na konci dopisu znie: Ján Talafús z Ostrova a Hukváld, hajtman na Richnave. Talafús Bardejovským píše ohľadne ich ľudí uväznených na Langave. Zároveň im ponúka ochranu proti posádke na Plavči a navrhuje ťaženie proti Plaveckým. Originál je uložený v archíve mesta Bardejov

Roku 1440 sa Ján Talafús zúčastnil Čáslavského snemu, kde sa jednalo o bezpečnosti vo východných Čechách. Toho istého roku predal za 220 kôp grošov dvor Šnakov a na jeseň odišiel do Horného Uhorska. Tu vstúpil do vojska najvyššieho hajtmana Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý v službe kráľovnej Alžbety Luxemburskej, vdove po Albrechtovi II., hájil nároky jej syna Ladislava Pohrobka na uhorský trón. Vojenská intervencia mala svoje opodstatnenie, pretože Uhorská šľachta poprela práva dvojročného následníka a svojím panovníkom zvolila poľského kráľa Vladislava III. Varnenčíka, ktorého podporoval maďarský vojvodca Ján Hunyadi a Talafúsov svokor Ján Čapek zo Sán (v rokoch 1442–1444 menovaný najvyšším poľným hajtmanom poľského vojska v Uhorsku).

Prvých väčších akcií sa Ján Talafús zúčastnil v roku 1441, keď pomáhal Jánovi Jiskrovi obsadzovať mestá na Spiši a Šariši a vyslobodiť Košice, ktoré obliehali Poliaci; po úspešnej operácii sa na krátku dobu stal košickým hajtmanom. Roku 1442 bol menovaný hajtmanom Štiavnice, ktorá bola za jeho neprítomnosti vydrancovaná, ale napriek tomu po jeho návrate zostala v rukách bratstiev. Na jeseň toho roku nečakaným prepadom dobyl uhorské mesto Jáger, kde sa práve ubytovalo posolstvo kráľa Vladislava III., ktoré sa vracalo späť do Poľska. Pri prepade sa zmocnil mnohých významných zajatcov aj bohatej koristi. Pri spiatočnej ceste ho však preplnené vozy spomalili a dostihli ho prenasledujúci Uhri. Nastala prudká zrážka, pri ktorej padlo množstvo mužov a Talafús bol nútený stiahnuť sa. Pri ústupe padol do zajatia a bol uväznený v Jágri. Na slobodu sa dostal po 3. októbri toho istého roku. O dva mesiace neskôr pomáhal dobyť hrad Richnavu, kde bol pridelený pod velenie nového hajtmana pevnosti, Slováka Jána z Perene. Z tohto miesta ďalej podnikal čiastkové prepady nepriateľského územia; najmä sa spomína okolie Tokaja. Roku 1445 bol menovaný hajtmanom na hrade Chmeľov (Komlóš) a o tri roky neskôr dostal hajtmanstvo na Richnave, kde prežil nasledujúcich štrnásť rokov života. Okrem toho, že ho v tomto sídle často navštevovala jeho manželka Žofia, tu udržoval milostný vzťah s Maďarkou Máriou Bodorovskou. Roku 1449 sa Talafús po boku Jána Jiskru z Brandýsa zúčastnil bitky pri Somoši a v roku 1451 bojoval v radoch 3000 bratríkov, ktorí v bitke pri Lučenci porazili okolo 20 000 Uhrov.

Mikoláš Aleš: Ján Talafús z Ostrova sa vracia do Čiech

Roku 1453 bol český kráľ Ladislav Pohrobok korunovaný kráľom uhorským. Vzápätí vzniesol na Jána Jiskru požiadavku, aby vrátil všetky dobyté hrady a potom ho prepustil od dvora. Rozkazu odovzdať získaný majetok väčšina Jiskrovi podriadených hajtmanov neuposlúchla. Vo februári toho istého roku sa Ján Talafús zúčastnil spišského snemu v Levoči, kde šľachtici viedli rokovania o zákroku viedol proti lúpežným tlupám. Pri jednom z bojových výpadov v najbližších mesiacoch bol ťažko ranený. V roku 1455 kráľ Ladislav povolal Jána Jiskru späť do svojich služieb a rozhodol o ponechaní všetkého nadobudnutého majetku v rukách bratríkov. Avšak po jeho smrti v roku [1457] sa kráľom Uhorska stal Matej Korvín, ktorý proti bratríkom vytiahol s ozbrojenou mocou. Jeho vojsko čoskoro pritiahlo k hradu a rovnomennému mestu Šarišský Potok, ktoré mali toho času v držbe Ján Talafús a Peter Aksamit. Ostrovský rodák spolu s tromi stovkami jazdcov proti tomuto vojsku podnikol protiútok, avšak väčšina jeho mužov pri výpade padla do zajatia. Jemu samotnému sa podarilo spasiť útekom na Šarišský hrad. Z tejto pevnosti potom spolu s Petrom Aksamitom a ďalšími hajtmanmi vyrazili späť k Šarišskému Potoku a cestou vydrancovali územie medzi Bodrogom a Tisou. 21. mája však boli protivníkom u Šarišského Potoka zaskočení a v poliach okolo mestečka sa strhla krátka bitka. Z 2000 bratríkov ich bolo 600 zabitých a 200 zajatých na mieste. Ďalší sa pokúsili utiecť, avšak po vytrvalom prenasledovaní ich vyviazlo zhruba okolo dvoch stoviek. V boji zomrel aj Talafúsov priateľ Peter Aksamit. On sám, spoločne so svojimi štrnástimi jazdcami, sa spasil útekom na Šarišský hrad. Z tejto pevnosti bol onedlho vytlačený do Breznice, odkiaľ ustúpil späť na Richnavu.

V roku 1460 Talafús opäť vstúpil do vojska Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý za pomoci Jiřího z Poděbrad a zvyškov Aksamitových rôt pokračoval na Spiši vo vojne proti uhorskému kráľovi, ktorého vojská mali za úlohu vypudiť zostávajúce bratstvá z krajiny. Až do marca roku 1462 sa Talafúsovi podarilo uhájiť Richnavu, potom ale opäť padol do zajatia. Nasledujúceho roka sa Ján Jiskra a Matej Korvín zmierili a Talafús, spolu s Mikulášom Brcalom z Dobrej, niekdajším hajtmanom na Kežmarku, a Bartošom z Hartvíkovic, dostali odstupné 16 000 dukátov. Posledná zmienka o Talafúsovi v Uhorsku sa datuje k 31. auguste 1463. Na Hukvaldy sa vrátil po dvadsiatich troch rokoch v zahraničí. Podľa legendy vraj vďaka striedavému vojnovému šťastiu prišiel z Uhorska chudobný a bez prostriedkov. Na Slovensku sa od tej doby vžilo porekadlo chudobný ako Talafús.

Posledné zmienky

Pravdepodobne v roku 1465 Ján Talafús ovdovel a vstúpil do kráľovského vojska pod velením Jána z Rožmberka, ktorý na Morave v rokoch 1464 – 1465 viedol vojnu proti pápežovi a časti katolíckej šľachty. Potom, čo jeho veliteľ zmenil strany, vstúpil Ján Talafús do priamej služby kráľa Jiřího z Poděbrad. Pod velením Ctibora Tovačovského z Cimburka sa v roku 1466 zúčastnil ťaženia do Poľska a stal sa priamym účastníkom bojov u Vratislavi . V roku 1467 bojoval v Bitka pri Pačkove, kde bolo jeho úlohou čeliť skupine žoldnierov známej pod menom „zlá rota“. Neskôr sa vrátil späť na svoje pozemky. Je pravdepodobné, že po vpáde uhorského vojska do Čiech sa zúčastnil aj bojov, ktoré vypukli v roku 1469. Po ústupe nepriateľov zo zeme sa vrátil zrejme späť na Hukvaldy. Posledná písomná zmienka o jeho osobe pochádza z roku 1475. V jednom zo zápisov v Knihe půhonné a nálezové možno dohľadať, že Talafůs, dedič Čapka zo Sán, je stále ešte živý. Kedy a kde zomrel nie je známe.

Prozaická a dramatická tvorba

• JIRÁSEK, Alois. Bratrstvo I. díl – Bitva u Lučence. Praha : Naše vojsko, 1950. 443 s.
• JIRÁSEK, Alois. Bratrstvo II. díl – Mária. Praha : Naše vojsko, 1950. 473 s.
• JIRÁSEK, Alois. Bratrstvo III. díl – Žebráci. [s.l.] : Naše vojsko, 1950. 543 s.
• JIRÁSEK, Alois. Hejtmanská sláva. In: JIRÁSEK, Alois. Z různých dob: povídky a obrázky. I. V Praze: J. Otto, 1892. 319 s. [Povídka „Hejtmanská sláva" je otištěna na str. 181–222.] – dostupné též online
• KLENOVÁ, Eva. Hejtman Talafús. Praha : A. Neubert, 1945. 85 s.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jan Talafús z Ostrova na českej Wikipédii.