Jantárová cesta (história)

Jantárová cesta bola obchodná suchozemská cesta v praveku (od eneolitu) a staroveku, ktorá spájala Aquileiu pri Jadrane, cez Emonu (Ľubľana), Savariu (Szombathely), Carnuntum (pri Hainburgu), Devín, Moravskú bránu, Vroclav, Calisiu (Kalisz) a Toruň s východobaltskými oblasťami (ústím Visly). Najviac sa používala od konca 7. stor. pred Kr. do 5. storočia. Najväčší pohyb na nej bol v 2. storočí, kedy cesta slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše.

Na Slovensku viedla jej hlavná trasa cez Devínsku bránu a pozdĺž západných svahov Malých a Bielych Karpát. Používala sa aj alternatívna trasa cez Bratislavu a popod juhovýchodné svahy Malých Karpát, popri Dudváhu cez Čachtice a Váhu do Trenčína, odkiaľ vetva pokračovala Vlárskym priesmykom smerom k hlavnej trase na Morave.

Prepravoval sa po nej jantár z východobaltských nálezísk, ďalej dobytok, kože, kožušiny, perie a otroci smerom na juh, a sklenené, strieborné, bronzové a iné výrobky na sever. Trasu a význam cesty dokladajú početné historické pramene a nálezy jantáru. Napríklad vo Vroclave sa našli 3 veľké sklady s 30 q surového jantáru a o dôležitosti strediska pri dnešnom Kaliszi vieme od Ptolemaia.

Niekedy sa ako Jantárová cesta označujú aj rôzne (menej dôležité) cesty, po ktorých sa prepravoval jantár, v západnej Európe, najmä od Pádu cez západné Rakúsko do severného Nemecka.