Juan Pablo Duarte
| Juan Pablo Duarte | |
| Padre de la Patria | |
 Olejomaľba Juana Pabla Duarteho od dominikánskeho maliara Abelarda Rodrígueza Urdanetu | |
 | |
| V úrade 1833 – 1876 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Rodné meno | Juan Pablo Duarte y Díez |
| Narodenie | 26. január 1813 Santo Domingo, Generálny kapitanát Santo Domingo |
| Úmrtie | 15. júl 1876 (63 rokov) Caracas, Spojené štáty venezuelské |
| Politická strana | Central Government Junta |
| Profesia | aktivista, spisovateľ, vojenský generál, politik, vychovávateľ, líder nezávislosti |
| Národnosť | dominikánska |
| Rodina | |
| Rodičia | Juan José Duarte, Manuela Díezová Jiménezová |
| Súrodenci | Vicente Celestino Duarte y Diez, Maria Josefa Duartová y Díez, Manuel Duarte y Díez, Ana Maria Duartová y Díezová, Manuel Duarte y Díez, Filomena Duartová, Rosa Duartová, Juana Bautista Duartová y Díezová, Manuel Amáralos María Duarte y Díez, María Francisca Duartová y Díezová |
| Odkazy | |
 | Juan Pablo Duarte (multimediálne súbory) |
Juan Pablo Duarte y Díez (* 26. január 1813, Santo Domingo, Generálny kapitanát Santo Domingo – † 15. júl 1876, Caracas, Spojené štáty venezuelské)[1] bol dominikánsky vojenský vodca, spisovateľ, aktivista a nacionalistický politik, ktorý bol popredným z otcov zakladateľov Dominikánskej republiky a nesie titul Otec národa (špa. Padre de la Patria). Ako jedna z najslávnejších postáv dominikánskej histórie je Duarte považovaný za ľudového hrdinu a revolučného vizionára v modernej Dominikánskej republike, ktorý spolu s vojenskými generálmi Ramónom Matíasom Mellom a Franciscom del Rosariom Sánchezom organizovali a podporovali La Trinitaria, tajnú spoločnosť, ktorá nakoniec viedla k revolte Dominikánskej republiky a nezávislosti od haitskej nadvlády v roku 1844 a začiatku vojny za nezávislosť.
Narodil sa v roku 1813 do rodiny strednej vyššej triedy a jeho detstvo pohltilo niekoľko administratívnych zmien v Santo Domingu. Bol batoľaťom v rokoch España Boba, ktoré sa skončili vyhlásením Josého Núñeza de Cáceresa, ktorý vyhlásil prvú nezávislosť Santo Dominga v roku 1821. Krátko na to vtrhol do krajiny haitský prezident Jean-Pierre Boyer, čím začal vojenskú okupáciu, ktorá mala trvať 22 rokov. Toto obdobie bolo sužované ekonomickými a sociálnymi represiami. Duarteho túžba po poznaní a jeho sny o zlepšení ho priviedli do Európy, kde posilnil svoje liberálne myšlienky. Tieto myšlienky formulovali osnovu pre zriadenie nezávislého dominikánskeho štátu. Po návrate sa dobrovoľne venoval učeniu na ulici, improvizoval školu v otcovom podniku a rozhodol sa, že ľudia jeho éry si osvoja jeho ideály revolučného osvietenstva. V roku 1834 sa Duarte stal dôstojníkom Haitskej národnej gardy a neskôr bol povýšený na plukovníka.
V roku 1843 sa zúčastnil „reformistickej revolúcie“ proti Boyerovi v prospech Charlesa Rivière-Hérarda.[2][3] Nový prezident však vyhlásil pátranie po Duartem a prinútil ho utiecť z ostrova. Dvaja z jeho najvýznamnejších nasledovníkov, Francisco del Rosario Sánchez a Matías Ramón Mella, medzitým pokračovali v boji za nezávislosť, ktorý sa napokon podarilo dosiahnuť 27. februára 1844. Vrátil sa včas, aby sa zúčastnil dominikánskej vojny za nezávislosť, a okamžite sa stal súčasťou novej vlády. Ako člen Ústrednej riadiacej rady pôvodne odmietol návrh na prevzatie predsedníctva svojich prívržencov.[4] Dňa 9. júna 1844 spustil puč 18. dominikánskeho brumairu proti uvedenej inštitúcii, ktorá prepustila väčšinu svojich členov a potom sa Duarte stal prvým generálnym inšpektorom národných jednotiek. Prijal to, keďže ho jeho priaznivci v Cibau vyhlásili za prezidenta, čím sa stal „zradcom a neverným vlasti“ a bol vyhostený z krajiny vtedajšou vládou, ktorej predsedal zemepán Pedro Santana.
Duarte žil v exile vo Venezuele v dôsledku politických a vojenských konfliktov, ktoré existovali v Dominikánskej republike a ktoré predstavovali vážne nebezpečenstvo pre jeho život. Vo Venezuele ho prijali a privítali, čím sa táto krajina stala jeho druhým domovom. Vo venezuelskej džungli si udržiaval relatívne nízky profil, presúval sa z mesta do mesta, hoci začiatkom 60. rokov 19. storočia sa postupne dostal zo samoty. V roku 1862 sa však vrátil do Caracasu, aby získal finančné prostriedky, a keď sa dozvedel o pripojení k Španielskému impériu, vrátil sa do Dominikánskej republiky. Počas vypuknutia dominikánskej vojny za obnovenie sa vrátil do svojej vlasti, ale obnovujúca vláda dominikánskeho prezidenta Josého Antonia Salceda ho požiadala, aby sa vrátil do Venezuely na diplomatickú misiu ako splnomocnený minister a požiadal vládu venezuelského prezidenta Juana Crisóstoma Falcóna o podporu pre obnovenie nezávislosti Dominikánskej republiky. Duarte, aj keď nie veľmi súhlasil s misiou, sa vrátil do Caracasu a splnil čo najviac. Po ukončení diplomatickej misie sa usadil v Spojených štátoch venezulelských a 15. júla 1876 tu aj zomrel.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Juan Pablo Duarte Biography - Biography.com [online]. web.archive.org, 2010-09-11, [cit. 2025-02-23]. Dostupné online.
- ↑ Biografía de Juan Pablo Duarte [online]. web.archive.org, 2019-01-21, [cit. 2025-02-23]. Dostupné online.
- ↑ Biografía de Juan Pablo Duarte [online]. 2016-10-04, [cit. 2025-02-23]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
- ↑ Biografía de Juan Pablo Duarte [online]. web.archive.org, 2019-01-21, [cit. 2025-02-23]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Juan Pablo Duarte
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Juan Pablo Duarte na anglickej Wikipédii.