Julián Šimko
| Julián Šimko | ||||||||
| Prezident Slovenskej krajiny | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 1938 – 1939 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 30. november 1886 Beckov, Rakúsko-Uhorsko | |||||||
| Úmrtie | 16. marec 1956 (69 rokov) Piešťany, Československo | |||||||
| Politická strana | HSĽS | |||||||
| Profesia | notár | |||||||
| Národnosť | slovenská | |||||||
| Vierovyznanie | rímskokatolícke | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
Gréta, rod. Nentwich | |||||||
JUDr. Julián Šimko (* 30. november 1886, Beckov † 16. marec 1956, Piešťany) bol slovenský právnik, úradník, diplomat a posledný prezident Slovenskej krajiny.
Pochádzal z katolíckej rodiny beckovského notára a richtára Karola Šimka a Márie, rod. Jakubéczy. Absolvoval gymnázium v Trenčíne a právnické vzdelanie dosiahol na budapeštianskej univerzite. Po ukončení štúdií začal pracovať v štátnej službe. Počas I. svetovej vojny slúžil v rakúsko-uhorskej armáde, ako aj na pozícii vojenského prokurátora v Albánsku. Po vzniku Česko-Slovenska pokračoval v štátnej službe. Od roku 1919 do roku 1922 pracoval na župnom úrade v Košiciach, pričom od roku 1921 bol hlavným župným notárom. V rokoch 1923 - 1928 bol okresným náčelníkom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Po zavedení krajinského zriadenia v roku 1928 bol preložený do Bratislavy a začala pracovať na krajinskom úrade. Tam začínal ako radový úradník, aby sa neskôr stal hlavným radcom politickej správy a následne prednostom oddelenia. Ako osvedčený úradník s dlhoročnou praxou a prívrženec politiky HSĽS sa po vyhlásení autonómie Slovenska a odvolaní dovtedajšieho prezidenta Jozefa Országha stal 11. októbra 1938 prezidentom Slovenskej krajiny. V tom čase však už značnú časť kompetencií prevzala autonómna vláda. Súčasne pôsobil ako zástupca ministra vnútra Slovenskej krajiny. Najvýznamnejšou úlohou krátkeho mandátu Juliána Šimka ako tretieho slovenského krajinského prezidenta bolo uskutočnenie hladkého prechodu kompetencií bývalých krajinských orgánov na ministerstvo vnútra. Krajinský úrad a teda aj funkcia krajinského prezidenta formálne zanikli k 31. decembru 1939. Následne pôsobil ako prezidiálny šéf predsedníctva vlády. V období od 2. mája do júla 1941 zastupoval Slovenský štát ako veľvyslanec v ZSSR. Po prerušení diplomatických stykov a strastiplnej ceste do vlasti sa vrátil do štátnej správy a do roku 1945 pracoval na ministerstve zahraničných vecí ako prednosta oddelenia. okrem toho pôsobil v správnych radách viacerých podnikov.[1]
Po skončení vojny podobne ako väčšina verejných činiteľov spojených s HSĽS sa musel zodpovedať za svoje angažovanie v rokoch 1938 - 1945. Nakoniec ho súd v roku 1948 uznal vinným iba za pôsobenie na pozícii veľvyslanca v Moskve, kde svojou činnosťou mal podporovať vojenské a politické záujmy nacistického Nemecka a domácich zradcov. Od potrestania však súd upustil.[2] S manželkou dožil v Piešťanoch, kde v roku 1956 zomrel.