Kĺb (anatómia)

Schéma synoviálneho kĺbu

Kĺb (iné názvy: staršie zhyb , zriedkavo artikulácia; lat. junctura synovialis, articulatio) je pohyblivé spojenie dvoch alebo viacerých kostí, ktoré sa vo vnútri väzivového puzdra dotýkajú plochami pokrytými chrupkou. Tieto plochy (lat. facies articulares) sú väčšinou v podobe kĺbnej jamky (lat. fossa articularis) a kĺbnej hlavice (lat. caput articulare). Ich chrupka je zväčša hyalínna, len v kĺboch, ktoré sú vystavené veľkému tlaku, je zväčša väzivová. Hrúbka chrupky sa pohybuje od 0,5 po 6 mm, čím je kĺb viac zaťažovaný, tým je hrubšia. Zabezpečuje tiež rast kostí, najmä krátkych.

Kĺbne puzdro

Schéma kĺbneho puzdra. (Gray´s Anatomy, 1918)

Kĺbne puzdro (lat. capsula articularis) obklopuje styčné plochy kostí a pripája sa na ne v rôznej vzdialenosti od kĺbnej plochy. Má dostatočnú vôľu, aby neobmedzovalo fyziologický pohyb v kĺbe. Skladá sa z dvoch vrstiev:

• fibrózna vrstva (lat. membrana fibrosa, stratum fibrosum) – vonkajšia väzivová vrstva, ktorá plynule prechádza do periostu. Je zložená hlavne z kolagénových vlákien, ktoré sú menej pružné, zaisťujú však pevnosť a teda stabilitu kĺbu.
• synoviálna vrstva alebo membrána (lat. membrana synovialis, stratum synoviale) – vnútorná vrstva z riedkeho väziva, na vnútornom povrchu pokrytá synoviálnymi bunkami. Synoviálna membrána vystiela celé vnútro kĺbu s výnimkou chrupkovitých styčných plôch. Je bohato cievne i nervovo zásobená, hladká a lesklá, môže vybiehať do rias (lat. plicae synoviales) a klkov (lat. villi synoviales). Má výbornú regeneračnú schopnosť. Produkuje kĺbny maz – synoviu: väzkú tekutinu, kltorá znižuje trenie a má veľký význam vo výžive chrupky. Obklopuje kĺbnu dutinu (lat. cavitas articularis), ktorá má za normálnych okolností veľmi malý objem a obsahuje len minimálne množstvo kĺbneho mazu. Rozoznávajú sa tri typy synoviálnej membrány, podľa toho, či priamo leži a fibróznej vrstve alebo je medzi ňou vmedzerené iné tkanivo:
  • fibrózny
  • areolárny
  • tukový
• prechodná zóna – miesto úponu synoviálnej membrány k obvodu kĺbnej chrupky. Bunky membrány sa tu viac podobajú chondrocytom a synoviálna membrána v tenkom leme prekrýva okraj chrupky

Prídavné štruktúry kĺbov

Súčasťou niektorých kĺbov sú ďalšie štruktúry, ktoré sú významné pre ich funkciu:

• kĺbne menisky alebo platničky (lat. discus articularis, meniscus articularis) – sú z väzivovej chrupky a sú vložené medzi kĺbne plochy. Disk má väčšinou tvar okrúhlej platničky a rozdeľuje kĺb na dve dutiny (napr. čeľustný kĺb). Meniskus má kosáčikovitý tvar, na priereze klinovitý (napríklad kolenný kĺb). Oba slúžia ako pružný „nárazník“ a vyrovnávajú nerovnako zakrivené kĺbne plochy.
• kĺbne lemy (lat. labrum articulare) – tvoria vyvýšený lem chrupkovitej kĺbnej plochy, tvorený väzivovou chrupkou. Ich hlavnou funkciou je rozšírenie plochy kĺbnej jamky (napríklad ramenný kĺb).
• kĺbne väzy (lat. ligamentum articulare) – zosilujú kĺbne puzdro a ovplyvňujú pohyby v kĺbe. Môžu byť súčasťou puzdra – kapsulárne ligamentá; alebo sa naň len prikladať – extrakapsulárne ligamentá.
• burzy (lat. bursae synoviales) – nachádzajú sa v okolí kĺbov a sú to dutiny rôznej veľkosti vystlané synoviálnou membránou a obsahujúce tekutinu podobnú kĺbnemu mazu. Vyskytujú sa v miestach vzájomných pohybov väzov a kĺbneho puzdra. Môžu vznikať ako výchlipky synoviálnej membrány kĺbu.
• kĺbne svaly (lat. musculi articulares) – drobné svalové snopce upínajúce sa do kĺbneho puzdra. Pri pohybe daného svalu bránia vmedzereniu kĺbneho puzdra medzi kĺbne plochy.

Kĺbna chrupka

Kĺbna chrupka väčšiny kĺbov človeka je hyalínna, neobsahuje žiadne cievy a nervy. Skladá sa z troch vrstiev:

• hlboká vrstva – zložená z veľkých buniek, najhlbšia vrstva je čiastočne zvápenatelá. Počas rastu je táto chrupka priebežne nahradzovaná kosťou, ktorá sem postupuje od osifikačného jadra.
• stredná vrstva – zložená s menších guľatých buniek usporiadaných vo vertikálnych stĺpcoch.
• povrchová vrstva – obsahuje vretenovité bunky usporiadané dlhou osou rovnobežne s jej povrchom. Fibrily medzibunkovej hmoty tu prebiehajú rovnakým smerom, na rozdiel od hlbších vrstiev, kde ich priebeh pripomína gotické klenby.

Kĺbna chrupka je vyživovaná difúziou, najmä zo synoviálnej tekutiny, menej zo synoviálnej membrány priľahlej k obvodu chrupky. Preto fragmenty chrupky, ktoré sa oddelia napr. po úraze od hlavného „tela“, môžu nielen prežívať ale i rásť – vznikajú tzv. kĺbne myšky.

Regeneračná schopnosť kĺbnej chrupky je veľmi malá, chondrocyty sa po ukončení rastu už nedelia.

Cievne zásobenie kĺbov

Kĺby sú krvnými cievami zásobené veľmi bohato a okolo kĺbneho puzdra sa často tvorí sieť (lat. rete articulare). Kĺbne vetvy tepien zásobujú epifýzy, kĺbne puzdro a synoviálnu membránu, v terminálnom vetvení vzniká bohatá sieť kapilár – preto i ľahké zranenie môže mať za následok krvácanie do kĺbnej dutiny.

Lymfatická cievna spleť je uložená hlbšie v synoviálnej membráne, vo väzivovej vrstve sa spájajú do hrubších vetiev a vychádzajú na flexorovej strane kĺbu. Spájajú sa s vetvami okostice a vlievajú do hlavných miazgových ciev.

Inervácia kĺbov

Kĺby sú dobre inervované. Vetvy pochádzajú z nervov, ktoré inervujú svaly pohybujúce kĺbom. Slabo je inervovaná synoviálna membrána, kĺbna chrupka nie je inervovaná vôbec. Nervové zakončenia, ktoré vedú vzruchy do CNS, informujú o momentálnom stave kĺbu (tlak, poloha, napätie puzdra a pod.) Vedome alebo reflexne je potom ovplyvňovaná svalová kontrakcia a tonus, a tým aj poloha a postavenie kĺbu.

Pohyby kĺbov

Pozri článok Anatomické postavenie.

Rozdelenie kĺbov

Podľa počtu kostí, ktoré ho tvoria:

• jednoduché kĺby (lat. articulationes simplices) – tvoria ho 2 kosti
• zložené kĺby (lat. articulationes compositae) – tvoria ho 3 alebo viac kostí, alebo 2 kosti a kĺbny meniskus alebo disk

Podľa tvaru kĺbnych plôch:

• guľovitý kĺb (lat. articulatio spheroidea) – hlavica i jamka sú časti plochy gule
  • voľný guľovitý kĺb (lat. arthrodia) – plocha jamky je menšia ako plocha hlavice, čo umožňuje veľký rozsah pohybov (napríklad ramenný kĺb)
  • obmedzený guľovitý kĺb (lat. enarthrosis) – má hlbokú jamku, ktorá bráni veľkému rozsahu pohybov (napríklad bedrový kĺb)
• elipsovitý kĺb (lat. a.ellipsoidea) – kontaktné plochy sú podobné rotačnému elipsoidu (napríklad atlanto-okcipitálny kĺb)
• sedlový kĺb (lat. a.sellaris) – kontaktné lochy v tvare sedla (napríklad karpometakarpálny kĺb palca)
• valcový kĺb – niekde sa uvádza kolovitý – (lat. a.cylindrica) – kontaktné lochy v tvare valca
  • pántový kĺb – ginglymus (napríklad interfalangeálne kĺby)
  • kolový kĺb – napríklad lakťový kĺb
• kladkový kĺb – (lat. a.trochlearis) – základný tvar je valcovitý, navyše je vodiaca ryha a do nej zapadajúca vodiaca lišta
• plochý kĺb (lat. a.plana) – rovné kontaktné plochy
• tuhý kĺb (lat. amphiarthrosis) – ploché ale vzájomne zvlnené kĺbne plochy, ktoré umožňujú len minimálny pohyb (napríklad krížovo-bedrový kĺb)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kĺb (anatómia)