Karl von Mansfeld
| Karl von Mansfeld zu Friedenberg | |
| hlavný veliteľ cisárskych a uhorských vojsk | |
 | |
| Narodenie | 1543 Luxembursko, Svätá ríša rímska |
|---|---|
| Úmrtie | 14. august 1595 (51 – 52 rokov) Komárno, Kráľovské Uhorsko (dnes Slovensko) |
| Národnosť | nemecká |
| Známy vďaka | Obliehanie Ostrihomu (1595) |
| Odkazy | |
| Commons |  Karl von Mansfeld |
Karl von Mansfeld (celým menom Karl von Mansfeld zu Friedenberg; * 1543, Luxembursko – † 14. august 1595, Komárno, Kráľovské Uhorsko) bol hlavný veliteľ cisárskych a uhorských vojsk počas Dlhej tureckej vojny. Najväčšiu zásluhu získal v auguste roku 1595, keď sa jeho armádam v spojenectve s veliteľom Mikulášom Pálfim podarilo od osmanských Turkov dobyť pevnosť Ostrihom. Konečnej kapitulácie zo strany osmanských armád, ku ktorej došlo dňa 2. septembra roku 1595 sa však napokon nedožil a to z dôvodu nákazy dyzentérie.
Korene v armáde
[upraviť | upraviť zdroj]Karl von Mansfeld mal pôvod v kniežacej rodine. Známy bol jeho otec Peter Ernest von Mansfeld ako vojvoda. Brat Ernest sa vyznamenal jednak v bojoch proti osmanským Turkom na území Uhorska, pričom o čosi neskôr sa stal prívržencom českých stavov na strane sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena.
Prvé hodnosti
[upraviť | upraviť zdroj]Samotný Mansfeld získal hodnosť dôstojníka na území Francúzska. Po čase sa dopracoval až do hodnosti generála ale aj admirála v španielskych službách v Nizozemsku. V októbri roku 1594 však cisár Rudolf II. Habsburský nariadil nizozemskému gubernátorovi Ernestovi, aby prijal Mansfelda pre boj proti osmanským Turkom. Karl von Mansfeld napokon súhlasil, pričom po tomto kroku bol poverený funkciou verbovať žoldnierov. Už dlho sa vedelo, že arcivojvoda Matej ako mladší brat cisára Rudolfa II. sa ako hlavný veliteľ protitureckých habsburských a uhorských armád prejavoval s malými vojenskými skúsenosťami, dôsledkom čoho potreboval pri sebe skúseného vojaka. Bol ním práve samotný Mansfeld.[1]
.jpg)
Boje v Ostrihome
[upraviť | upraviť zdroj]
V máji roku 1594 sa podarilo armádam osmanských Turkov úspešne zvíťaziť nad cisárskymi vojskami pod pevnosťou Ostrihom.[2] Ten bol z hľadiska obrany slovenského územia dôležitý.[3] Mansfeldovi, ktorý mal pod velením armádu v počte 25 200 nemeckých žoldnierov, 4 500 Valónov, 16 700 vojakov naverbovaných v Taliansku a 10 480 jazdcov, sa podarilo v dňoch 4. až 7. mája roku 1595 obkľúčiť samotnú pevnosť. Po úvodnom ostreľovaní múrov zo strany cisárskych vojakov sa armády osmanských Turkov stiahli do tzv. Vodného mesta. Mansfeld medzitým obsadil Vrch svätého Tomáša, kde sústredil ťažké delostrelectvo. Samotný veliteľ mal v pláne viesť kontrolu nad prístupovou cestou z Budína, čím by znemožnil osmanským Turkom zásobovať ich spojencov v Ostrihome. Cisárski vojaci sa rozhodli ustúpiť od plánu okamžitého dobytia mesta, čo sa vo vojenskej praxi ukázalo ako osudná chyba, keďže osmanským Turkom sa podarilo ostreľovať cisárske lode po rieke, čím mohli zásobovať ich spojencov v Ostrihome. Prvé tri útoky cisárskych vojsk v druhej dekáde júla roku 1595 sa skončili bez úspechu.[1] Mikulášovi Pálfimu sa na čele 1 500 vojakov síce podarilo úspešne zlikvidovať ďalší pokus o vysadenie ale po zakročení tureckých obrancov, ktorí podnikli výpad z hradu, jeho oddiely museli ustúpiť, čím sa tureckej posile podarilo prebiť do pevnosti. Ďalší útok cisárskych vojsk na pevnostné múry bol znovu odrazený. Nasledujúci deň pokračovali Mansfeldovi vojaci v ostreľovaní hradieb, po ktorom podnikli ďalšie útoky jednak zo súše ale aj rieky, lenže po krvavej bitke však museli ustúpiť. Pálfiho vojakom sa však podarilo úspešne zaútočiť na drevené, hlinou vyplnené osmanské opevnenie naraz z piatich strán takou silou, že ho bez podpory vlastných delostrelcov dobyl a zrovnal so zemou. Urobili tak z dôvodu, aby osmanskí vojaci v Parkáne (dnes Štúrovo) mali znemožnené podporiť ich súvercov.
Dňa 24. júla roku 1595 sa však cisársky generál Mansfeld dozvedel, že k pevnosti Ostrihom sa blíži silné turecké zoskupenie. Pálfiho jazdci sa časťou nemeckého jazdectva rozhodli pre útok, lenže dostali sa do pripravenej pasce. Rozhorčený boj sa napokon skončil až po zotmení. Po tom, čo stroskotal ďalší turecký protiútok na Mansfeldove delostrelecké pozície, sa osmanskí vojaci rozhodli dňa 4. augusta toho istého roku vrhnúť do boja ďalšie sily lenže boli odrazení. Protiútok znamenal stratu približne štyritisíc mŕtvych, 36 diel a mnoho zásob. Zúfalý výpad obrancov však už na ich porážke nič nezmenil. Posledný vojenský pokus armád osmanských Turkov pre pomoc obliehaným skončil fiaskom, keď sa podarilo nájsť ich zhromažďovací tábor a následne ich prinútiť k ústupu. Okrem tohto kroku dorazili do cisárskeho tábora talianske oddiely v počte osemtisíc vojakov a Nádašdyho zboru. Dňa 31. augusta roku 1595 vyzval arcivojvoda Matej tureckú posádku, aby kapitulovala. Velitelia sa postavili proti tomuto kroku lenže posádka si však kapituláciu vynútila. Dňa 2. septembra roku 1595 vtiahli prvé cisárske jednotky do hradu. Obliehanie trvalo dovedna 62 dní. Turecká vojenská posádka opustila hrad po 52 rokoch samotnej okupácie.
Choroba a skon
[upraviť | upraviť zdroj]Osud samotnému Mansfeldovi napokon nedoprial naplno sa radovať z vojenského víťazstva.[3] Ešte počas obliehania pevnosti Ostrihom ťažko ochorel. Dňa 14. augusta roku 1595 bol prevezený do Komárna, kde napokon umrel.[1] Podľahol dyzentérii.[2] Velenie sa dočasne dostalo do rúk Mikuláša Pálfiho a Karla Burga a to dovtedy, kým do tábora nedorazil arciknieža Matej.[3]
Odkaz
[upraviť | upraviť zdroj]Boje o pevnosť Ostrihom sa napokon stali učebnicovým príkladom spôsobu obliehania, pričom zároveň dali možnosť nahliadnuť taktiež do zložitosti riadenia takejto operácie. Najväčšia zásluha patrila okrem vojakov ale aj pomocného personálu najmä hlavnému veliteľovi cisárskych a uhorských vojsk a to Karlovi von Mansfeldovi.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 154-157.
- ↑ a b SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 120-121.
- ↑ a b c DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd.. vyd. Bratislava : Perfekt, 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 161-163.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2017. 787 s. ISBN 978-80-8046-864-4.
- SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3.