Preskočiť na obsah

Klasická čínština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Báseň v klasickej čínštine

Klasická čínština je:

  • v užšom zmysle (po čínsky: 古文 - slovenský prepis: ku-wen - pchin-jin: gǔ​wén - doslova „starý text“): jazyk klasickej čínskej literatúry obdobia bojujúcich štátov a dynastie Chan (t. j. 5. storočie pred Kr. až 3. storočie po Kr.), písaná forma starej čínštiny;
  • v širšom zmysle: klasická čínština v užšom zmysle a po nej nasledujúca tzv. stará (alebo klasická) literárna čínština[1] (iné názvy: literárna čínština v užšom zmysle, wen-jen[1]). Stará literárna čínština (po čínsky 文言文 - slovenský prepis: wen-jen-wen - pchin-jin: wényánwén - doslova „písaný text“; skrátene 文言 - wen-jen) je tradičná forma zápisu čínštiny založená na napodobnení jej klasickej formy; používala sa ako prevažujúca forma zápisu čínštiny od 3. stor. po Kr. až do začiatku 20. storočia, keď ju vytlačila paj-chua (=nová literárna čínština), písaná forma štandardnej hovorenej čínštiny.

Klasická čínština v širšom zmysle

[upraviť | upraviť zdroj]

Klasická čínština v širšom zmysle je jazyk, ktorý sa do začiatku dvadsiateho storočia používal v čínskom, ale aj japonskom, kórejskom a vietnamskom písomníctve. Od súčasneho jazyka sa líši najmä gramatikou a prevahou jednoslabičných slov (v súčasnej čínštine prevládajú dvojslabičné slova, i keď existujú aj jedno-, troj-, či dokonca aj štvorslabičné slová). V rámci typológie sa klasická čínština v širšom zmysle uvádza ako klasický prípad izolujúceho jazyka.

Klasická čínština v širšom zmysle je založená na jazyku starovekých čínskych literárnych diel, hlavne textov pochádzajúcich z doby dynastie Chan (tento jazyk sa v čínštine označuje ako ku-wen čín. 古文 - pchin-jin: gǔwén). Vzhľadom na evolúciu fonológie hovorovej čínštiny, ktorá viedla k nárastu homofónie, sa klasická čínština v širšom zmysle stala prakticky nezrozumiteľná vo svojej hovorenej podobe, v písanej podobe sa však používala bez väčších zmien.

Na začiatku dvadsiateho storočia sa čínski spisovatelia na čele s Lu Sünom odvrátili od klasickej čínštiny v širšom zmysle a začali tvoriť v jazyku hovorovom, tzv. paj-chua. V iných krajinách bola klasická čínština v širšom zmysle nahradená národnými jazykmi.

Klasická čínština v širšom zmysle je v súčasnosti predmetom výuky v Číne, najmä na stredných školách a univerzitách. Jej rola v čínskej kultúre sa dá zhruba porovnať s rolou latinčiny v Európe, pretože:

  • vplýva na súčasný jazyk (napríklad množstvom idiomatických výrazov),
  • sú v nej spísané fundamentálne diela čínskej literatúry, a ďalej nápisy v palácoch, mottá, nekrológy a pod.,
  • v každodennej komunikácii sa nepoužíva.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b GENZOR. Jazyky světa. [1]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]