Klavírny koncert č. 2 (Brahms)
Klavírny koncert č. 2 B dur | |
| Druh skladby | klavírny koncert |
|---|---|
| Vznik | 1878 – 1881 |
| Približná dĺžka | 50 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
| Picc., 2 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag. – 4 Cor., 2 Tr. – Timp. – Pno Solo – Archi. | |
Klavírny koncert č. 2 B-dur, Op. 83 je dielo nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa.
Druhý klavírny koncert delí od Brahmsovho prvého klavírneho koncertu vyše 20 ročná pauza. Skladateľ zložil prvé takty koncertu na dovolenke v Taliansku v roku 1878. Prácu na ňom však načas prerušil kvôli komponovaniu husľového koncertu a dielo dokončil až v roku 1881. Skice koncertu poslal svojmu priateľovi, viedenskému chirurgovi a amatérskemu hudobníkovi Theodorovi Billrothovi so slovami, že mu posiela "zopár drobných klavírnych kúskov". Nešlo však o nič iné ako o typickú brahmsovskú sebairóniu. Hotové klavírne dielo totiž svojím rozsahom prevyšovalo i dovtedajšie Brahmsove symfónie, nehovoriac o tom že išlo o najrozsiahlejší klavírny koncert, aký bol do tej doby napísaný. Brahms nevyvodil dôsledky zo zahanbujúceho neúspechu svojho prvého klavírneho koncertu a i druhý klavírny koncert skomponoval podľa svojho presvedčenia v symfonickom duchu, čo tentoraz podčiarkol i štvorvetou stavbou koncertu. Obavy z prijatia nového diela boli preto určite opodstatnené. Dvadsaťročná prestávka od premiéry prvého koncertu sa však zrejme odrazila i na vkuse publika, dielo bolo totiž na premiére v Budapešti v novembri 1881 prijaté s nadšením. Orchester dirigoval slávny Hans vo Bülow a klavírny part predniesol sám Brahms, ktorý bol výborný klavirista.
Koncert sa vyznačuje veľkorysou koncepciou, s významným postavením orchestra a výraznými nástrojovými sólami. Hoci sám Brahms bol klavirista, pri komponovaní sólového partu viac prihliadal na jeho hudobnú stránku než techniku a pohodlie sólistu. Napriek tomu, že part nie je oslňujúco virtuózny, obsahuje veľké úskalia, ktoré spočívajú v bohatej štruktúre sólového partu, zložitej rytmike a požadovanom výraze. Vzhľadom na mimoriadný a do tej doby nevídaný rozsah koncertu neprekvapuje, že sa sólisti v Brahmsovej dobe tomuto dielu vyhýbali.
Na rozdiel od prvého klavírneho koncertu Brahms v tomto diele vynechal tradičnú orchestrálnu predohru. Koncert otvára lesný roh mierumilovným sólom, do ktorého ako ozvena vstupuje klavír so svojím arpeggiom. V téme pokračuje orchester, ktorý preruší klavír so sólovou dramatickou pasážou. Po nej v plnej sile zaznie orchester, ktorý uzavrie hlavnú tému. Nasleduje vedľajšia téma, na ktorú naväzuje emocionálne bohaté prevedenie odvodené prevažne od úvodného sóla lesného rohu. Skvelý záver vety ohlasujú dlhé klavírne trilky, po ktorých klavír predvedie záverečnú frázu a orchester niekoľkými údermi vetu uzatvorí. Druhá veta Allegro appasionato má charakter scherza a Brahms ňou obohatil tradičnú trojvetú formu koncertu. Nálada vety je dramatická, s hrmotnými basmi a ako je uvedené v označení vety, vášniva. Andante, ktoré nasleduje, je naopak kontrastne jemné a zamyslené. Túto vetu otvára dlhým subtilným sólom violončelo, ktoré tak v koncerte vystupuje ako akýsi "vedľajší" sólový nástroj (podobný prvok Brahms použil už v druhej vete jeho husľového koncertu v podobe sólového hoboja). Záverečnú vetu otvára priamo klavír s vtipne delikátnou témou. Tak ako u iných Brahmsových diel tu počujeme vplyv uhorskej melodiky. Melódia témy je pikantná, miestami pôsobí až groteskne a vynikajúco vyvažuje a završuje celé dielo.
Hoci dnes už Brahmsov druhý klavírny koncert nepredstavuje pre interpretov neprekonateľnú prekážku, stále patrí medzi najnáročnejšie diela klavírneho repertoáru. Podľa mnohých odborníkov ide o najlepší klavírny koncert všetkých čias.