Klavírny koncert č. 3 (Bartók)

Koncert pre klavír a orchester č. 3 E-dur, Sz. 119, je dielo maďarského skladateľa Bélu Bartóka.

Bartók postihnutý leukémiou, pracoval na svojom treťom klavírnom koncerte v posledných mesiacoch pred smrťou, v roku 1945. Smrť ho zastihla s nedokončenou partitúrou a tak posledných 17 taktov koncertu dokomponoval jeho priateľ a žiak Tibor Serly. Dielo malo premiéru vo februári 1946 vo Philadelphii, s klaviristom Györgom Sándorom a dirigentom Eugenom Ormandym. Skladateľ koncert komponoval ako darček k narodeninám svojej manželky, koncertnej klaviristky Ditty Pasztory. Je obdivuhodné, že napriek vedomiu blížiacej sa smrti v diele nenachádzame tragiku a zúfalstvo, skôr nostalgiu a lásku k manželke. Koncert sa zreteľne líši od predchádzajúcich dvoch Bartókových koncertov, ktoré boli plné surových rytmov a ostrých fragmentov maďarských melódií. Tieto typické prvky nachádzame v menšej miere aj v tomto diele, no v porovnaní s predchádzajúcimi je tento koncert elegantný, viac-menej v neoklasickom štýle a v konečnom dôsledku aj stráviteľnejší pre publikum. Objavujú sa tu disonancie, ale dielo je pevne tonálne ukotvené. Klavírny part je bravúrny a orchestrálny part je pestro zinštrumentovaný.

Koncert má tri časti:

• 1. Allegretto
• 2. Adagio religioso
• 3. Allegro vivace

Zloženie orchestra: 2 flauty, 2 hoboje, 2 A klarinety, 4 lesné rohy, 2 trúbky, 3 pozauny, tuba, tympany, rôzne perkusie, sláčiky (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy). Typická dĺžka skladby je približne 24 minút.

Allegretto je písané v sonátovej forme s dvoma témami. Úvodná je v strednom tempe, ale veľmi rytmická. Vedľajšia téma je viac lyrická. Témy sú ďalej rôznym spôsobom rozvedené a zreprízované, a celú vetu uzatvára krátka jemná kóda. Druhá veta, Adagio religioso, je veľmi úprimná a podmanivá hudba, ktorej východiská sú osobné až autobiografické. Druhá veta prechádza attaca (bez prerušenia) do Allegro vivace, ktoré má voľnú formu ronda zakončeného kódou. Je to veľmi rytmická veta, ktorá vychádza z maďarskej ľudovej melodiky.

Bartókov posledný klavírny koncert vyvolal polemiku. Niektorí kritici tvrdili, že sa v ňom prispôsobil americkému lacnému vkusu, iní že je len prirodzeným vyústením snahy autora o zjednodušenie, a návratom od tonálnych experimentov ku klasickým postupom. Každopádne sa táto ukážka kompozičného majstrovstva stala jedným z najhrávenejších a najobľúbenejších klavírnych koncertov 20. storočia.