Konkláve

Pohľad na Sixtínsku kaplnku, miesto konania konkláve, z Baziliky sv. Petra

Konkláve (z lat. clavis – kľúč, uzamknuteľná miestnosť) je v užšom zmysle označenie (prísne uzavretých) priestorov pre voľbu pápeža, v širšom zmysle celého postupu pápežskej voľby ako aj zhromaždenia kardinálov oprávnených na túto voľbu.

Názov (uzamknuteľná miestnosť) označuje skutočnosť, že kardináli sú počas ceremónie zamknutí.

Konkláve bolo zavedené počas Druhého lyonského koncilu v roku 1274 s tým, že volitelia musia mať súkromie.

Miesto konania konkláve sa v histórii menilo. V 15. storočí sa rozhodnutím pápeža Kalixta III. začali pápežov voliť vo Vatikáne, v ľavom krídle Apoštolského paláca – v Sixtínskej kaplnke. Predtým i potom prebiehalo napr. v Palazzo del Quirinale a na iných miestach v Ríme a Vatikáne. Od roku 1870 sa pravidelne koná vo Vatikáne.

Dejiny volieb

Priebeh konkláve sa v histórii menil. Podľa osobitného výnosu pápeža Gregora X. z roku 1274 sa konkláve malo zvolať na desiaty deň po pápežovej smrti. Desať dní bola cirkev povinná držať smútok za zomrelého. Za ten čas mal byť pápež pochovaný v meste, v ktorom zomrel. Konkláve sa malo zísť v rezidencii zosnulého pápeža. Kardináli boli počas konkláve zamurovaní v miestnostiach pre nich určených. Každý kardinál mal pridelenú na odpočinok iba jednu izbu. Ak kardináli do troch dní nezvolili pápeža, nasledujúcich päť dní sa im podávalo jedlo iba raz za deň. Ak sa ani v tomto termíne nedohodli, nechali ich o chlebe a vode dovtedy, kým nezvolili pápeža.

V čase od pápežovej smrti do zvolenia nového pápeža (toto obdobie sa nazýva Sede vacante – neobsadený stolec) sa celá činnosť rímskej kúrie zastaví, komnaty zosnulého pápeža sa zapečatia a pokladnica sa dá do opatery dekanovi kardinálskeho zboru – camerlengovi, ktorý s ňou bez súhlasu konkláve nesmie disponovať.

Obrat do spôsobu voľby pápeža priniesol pontifikát pápeža Jána XXIII. 8. októbra 1962 počas prvého zasadnutia 2. vatikánskeho koncilu vyšlo jeho nariadenie o postupe voľby pápeža Summi Pontificis electo, podstatne dopĺňajúce inštrukciu pápeža Pia XII. Okrem iného je v novom nariadení klauzula, popisujúca priebeh pohrebných obradov zomrelého pápeža, ale napr. i striktný zákaz fotografovania zomierajúceho pápeža.

Podľa nového nariadenia kardináli, ktorí nie sú prítomní na konkláve bez vážnej príčiny, sú automaticky exkomunikovaní. K zvoleniu za pápeža je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov účastníkov konkláve. Ak počet hlasujúcich nie je deliteľný troma, k zvoleniu sú potrebné dve tretiny plus jeden hlas. Podľa inštrukcie Pia XII. sa všetka dokumentácia týkajúca sa voľby pápeža musela zničiť. Podľa nových nariadení sa mala uschovať v tajnom vatikánskom archíve. Nazrieť do tejto dokumentácie možno iba s pápežovým súhlasom.

Oprávnení voliť sú kardináli mladší ako osemdesiat rokov. Môže ich byť maximálne 120. Voľba musí začať najskôr pätnásť, najneskôr dvadsať dní po uprázdnení pápežského stolca. Potom ako kardináli prisahajú prísnu mlčanlivosť sa voľba odohráva v priestoroch úplne oddelených od vonkajšieho sveta tak často, až kým niektorý z kardinálov nezíska potrebný počet hlasov.

Pápež Ján Pavol II. (1978 – 2005) proces v roku 1996 upresnil tak, že ak sa v 29 kolách nezvolí pápež, je možná voľba absolútnou väčšinou.

11. júna 2007 túto konštitúciu modifikoval po prvýkrát svojím motu proprio De aliquibus mutationibus in normis de electione Romani Pontificis Benedikt XVI. Nariadil, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov. Títo však už nedisponujú aktívnym hlasom. Zároveň zdôraznil, že na platnosť voľby treba vždy 2/3 hlasov voličov, na rozdiel od nariadenia Jána Pavla II., ktorý po uvedených neúspešných kolách povoľoval absolútnu väčšinu.

Priebeh konkláve

Voľba

Za pápeža môže byť zvolený ktorýkoľvek kardinál, či už je prítomný na konkláve alebo nie, alebo ktokoľvek iný. Teoreticky sa teda môže pápežom stať nielen kardinál alebo obyčajný kňaz, ale aj laik. Účastníci konkláve majú zakázané dávať sľuby, preberať záväzky a uzatvárať spojenectvá či dohody, ktoré by mohli zabezpečiť podporu určitému kandidátovi. Každý z kardinálov má právo vziať si so sebou na konkláve dvoch pomocníkov – jedného kňaza a jedného laika. Okrem toho v miestnostiach, kde konkláve zasadá, je prítomných niekoľko desiatok ľudí z obsluhujúceho personálu: čašníci, kuchári a pod. Keď sú účastníci konkláve pohromade, camerlengo zvolá: „Extra omnes!“ („Kto sem nepatrí, nech vyjde von!“).

Je veľmi prísne zakázané podávať okolitému svetu akékoľvek informácie, či už písomné, ústne alebo dohodnutými znameniami. Od tej chvíle sú kardináli spojení so svetom cez zariadenie nazývané ruota (koleso) – drevený kruh so zastretými výrezmi. Je skonštruované tak, aby sa ľudia na oboch stranách dverí nemohli vidieť. Slúži iba na podávanie potravín, nápojov, príp. liekov. Kardináli nesmú mať pri sebe noviny, prostriedky komunikačnej techniky, fotoaparáty, kamery a pod. Za porušenie týchto nariadení hrozí previnilcovi exkomunikácia.

V Sixtínskej kaplnke sa pre účastníkov konkláve používajú tróny – kreslá potiahnuté červeným zamatom. Pred každým z nich je malý stolík prikrytý fialovým súknom. Nad kreslami kedysi bývali fialové baldachýny, ktoré sa po zvolení pápeža spustili, nespúšťal sa len baldachýn nad kreslom novozvoleného pápeža. Od tejto praxe sa upustilo po konkláve v roku 1978. Pred oltárom stojí stôl so zelenou prikrývkou a na ňom zlatá čaša, ktorá slúži ako volebná urna. Tu je aj železná piecka na spaľovanie hlasovacích lístkov. Aby sa predišlo poškodeniu podlahy, pred konkláve sa vybuduje dočasná, drevenná podlaha. Tá je väčšinou položená o 1,5 metra vyššie ako pôvodná. Hlasovací lístok je prúžok kartónu s prehnutým okrajom. Na jeho zakrytej časti je meno, znak hlasujúceho kardinála a dátum.

Dym zo Sixtínskej kaplnky

Každý deň sú dve kolá hlasovania – ráno a večer. Po každom hlasovaní sa hlasovacie lístky spaľujú v prítomnosti kardinálov. Ak nikto z kandidátov nezískal potrebnú väčšinu, tak sa k horiacim hlasovacím lístkom pridá mokrá slama a kúdeľ, takže z komína na streche vychádza čierny dym („fumata nera“) – signál pre zhromaždených na námestí sv. Petra, že pápež ešte nebol zvolený. Ak sa voľby skončili zvolením pápeža, tak sa hlasovacie lístky spaľujú so suchou slamou uloženou v špeciálnych nádobách. Vtedy sa z komína valí biely dym („fumata bianca“), ktorý oznamuje, že kardináli sa dohodli a zakrátko bude oznámené, kto je nová hlava katolíckej cirkvi.

Po zvolení

Dejiny vyše dvesto konkláve dovoľujú urobiť si dostatočne vierohodnú predstavu, v akej psychologickej atmosfére volia kardináli. Vcelku možno povedať, že kardináli rozdelení do vyhranených skupín, zvyčajne nikdy nezvolia otvoreného stúpenca niektorej zo skupín, ale kompromisného kandidáta, ktorý vyhovuje súperiacim stranám. Často tí, ktorí sa zdajú najpravdepodobnejšími kandidátmi na post pápeža, na konkláve neprejdú. Pápež sa spravidla volí po dohovore rozličných skupín, ktoré majú v rukách kontrolu cirkevného aparátu – rímskej kúrie.

„Habemus Papam“

Keď camerlengo oznámi meno zvoleného kandidáta, spýta sa ho: „Acceptasne electionen de te canonice factum in Summum Pontificem?“ („Súhlasíš so svojím zvolením do úradu Najvyššieho Pontifika?“) Po súhlase zvoleného sa ho spýta: „Quo nomine vis vocari?“ („Ako Ťa máme volať?“)

Zmeniť si meno po zvolení sa stalo zvykom v ranom stredoveku. Dovtedy sa stalo, že pápež používal svoje vlastné meno. Prvým známym pápežom, ktorý si zmenil svoje meno z civilného na iné, bol pápež Ján II., ktorý bol pápežom v rokoch 533 – 535. Predtým mal totiž meno Merkúr, čo je meno pohanského boha. Nepovažoval to za dôstojné pre úrad, za ktorý bol vybratý, a preto si toto meno zmenil. No aj napriek tomu si nejaký čas po ňom niektorí pápeži ponechávali svoje pôvodné mená. Definitívne môžeme povedať, že sa tradícia meniť si meno po prvýkrát vyskytuje pri Benediktovi VIII., ktorý bol pápežom rokoch 1012 – 1024. Táto tradícia sa udržala až dodnes. Bolo však niekoľko pápežov, napr. Marcel II. v roku 1555, ktorý si nechal svoje civilné meno.

Pápež si môže vybrať akékoľvek meno, ale v posledných storočiach si spravidla berie meno niektorého predošlého pápeža, a to meno symbolizujúce určitý kurz, podľa ktorého chce nový pontifix postupovať. Len jedno meno, Peter, meno apoštola a prvého pápeža, sa v pápežskom zozname neopakuje. Panuje mienka, že ten, kto by sa odvážil dať si toto meno, bude posledným pápežom.

Ďalej nasleduje ceremoniál obliekania zvoleného pápeža do rúcha a akt úcty – adorácia, keď kardináli, jeden po druhom, pristupujú k novému pápežovi, bozkajú prsteň s vyobrazenou rybou – symbolom prvých kresťanov – na jeho črievici a jeho ústa.

Potom všetci kardináli spolu s pápežom vyjdú na balkón baziliky sv. Petra, kardinál protodiakon oznámi meno nového pápeža: „Annuntio vobis gaudium magnum – habemus Papam!“ („Oznamujem vám veľkú radosť – máme pápeža (XY)!“) – a predstaví ho zhromaždenému zástupu ľudí; za tým pápež udeľuje požehnanie Urbi et orbi („Mestu a svetu“).

O niekoľko dní neskôr sa koná oficiálna korunovácia pápeža.

Zaujímavosť

V stredoveku boli voľby pápežov búrlivé a často trvali celé týždne i mesiace. Kandidáti na funkciu pápeža si kupovali hlasy kardinálov za závratné sumy. Kandidátov podporovali cisári, králi i miestni feudáli. Niekedy dochádzalo v konkláve k rozkolu. Časť kardinálov odmietala podriadiť sa novému pápežovi a vyhlásila za pápeža iného kardinála.

V 13. storočí sa stalo, že kardináli prítomní na konkláve vo Viterbe (v jednom z malých mestečiek rímskej provincie Velletri) sa nevedeli dohodnúť na voľbe nového pápeža dva roky, deväť mesiacov a tri dni (od 29. novembra 1268 do 1. septembra 1271). Správanie sa kardinálov pobúrilo veriacich a tak ich zamkli na kľúč (lat. con clave) v paláci a varovali ich, že ich tam nechajú dovtedy, kým sa nedohodnú na novom pápežovi. Kardináli sa však naďalej škriepili a hašterili. Nato obyvatelia Viterba odstránili strechu z paláca a účastníkov konkláve živili len chlebom a vodou. Bola zima. Zakrátko chlad a hlad donútil kardinálov dohodnúť sa: zvolili pápeža Gregora X.

Zdroj

I. R. Grigulevič, Pápeži 20. storočia, Pravda, Bratislava, 1983