Kritérium pravdivosti

Kritérium pravdivosti je kritérium pravdy. V období pred Kristom to bolo meradlo, ktoré umožňuje rozoznať pravdivé od nepravdivého, napríklad pravdivé súdy od nepravdivých. Otázka, či je súd pravdivý alebo nepravdivý, sa rozhoduje prostredníctvom odôvodnenia stavom veci. Spôsob tohto odôvodnenia je rôzny podľa oblasti predmetu. Stanoviť jeho podmienky je vecou jednotlivých vied a ich učenia o metóde. Za predpokladu týchto zvláštnych a obsahových kritérií pravdy sa však v teórii poznania musíme pýtať aj na všeobecné a posledné kritériá pravdy. Nejde pritom už o to, ktorými stavmi veci sa súd odôvodňuje, lež ako musí byť tento stav veci daný nositeľovi poznania, aby on mohol rozlišovať pravdivé súdy od nepravdivých, a tak mohol súdiť s istotou. Všeobecné kritérium pravdy môže viesť k istote len v konkretizovaní zvláštneho kritéria pravdy. Keďže súd je pravdivý len vtedy, keď sa zhoduje so stavom veci, na ktorý sa vzťahuje, a keďže istota o tom je možná len vtedy, keď súdiacemu vychádza najavo sám stav veci, je všeobecným kritériom pravdy evidencia. Kritéria pravdy, ktoré sú udané ináč, stroskotávajú napospol v tom, že buď nie sú všeobecné, alebo ako subjektívne určenia neposkytujú záruku pravdy.

Primárne pravdy

Existujú tri primárne pravdy, ktoré sú inherentne prítomné pri akejkoľvek intelektuálnej činnosti, ktorej cieľom je pravda alebo poznanie:

• prvý fakt (fakt o našej existencii)
• prvý princíp (zákon protirečenia – napríklad vec nemôže súčasne byť aj nebyť)
• prvá podmienka (schopnosť mysle poznať pravdu)

Primárne pravdy nemôžu byť podložené pozitívnym dôkazom, pretože sú inherentne prítomné v každom analyzovaní. Človek, ktorý by namietal voči existencii primárnych právd, nemôže svoje námietky dôkazne podložiť bez toho, aby ich implicitne neakceptoval. Primárne pravdy sú východiskom pre akékoľvek kritériá pravdivosti.

Kritériá pravdivosti

Autorita

Názory ľudí, ktorí majú podstatnú mieru skúseností, ktorí sú vysoko školení alebo vlastnia vyššie akademické tituly, sú často považované za formu dôkazu. Poznanie a oboznámenosť s ich profesijným oborom vzbudzuje rešpekt a umožňuje to, aby ich postoje boli brané za kritériá pravdy. Toto kritérium nie je neomylné (niekoľko autorít si môže vzájomne odporovať).

Koherencia

Koherencia ako kritérium pravdivosti kladie na teóriu podmienku konzistentnosti a schopnosti vysvetliť všetky fakty. Aby bola takáto teória koherentná, všetky fakty majúce voči teórii relevanciu, musia byť usporiadané konzistentným a kohéznym spôsobom, aby tak vytvárali integrovaný celok. Teória, ktorá týmto spôsobom usporiadava fakty najefektívnejšie, môže byť považovaná za najviac sa približujúcu pravde.

Koherencia je potencionálne najefektívnejším kritériom testovania pravdivosti, pretože najprimeranejšie adresuje všetky elementy. Hlavné obmedzenie však spočíva v ľudskej neschopnosti získať všetky fakty.

Je náročné spochybňovať koherenciu ako kritérium pravdivosti, pretože takéto spochybňovanie otvára priestor pre nekoherenciu, čo je však vnútorne protirečivé.

Všeobecný konsenzus

Podľa tohoto kritéria názory, s ktorými súhlasia všetci ľudia, sú platným kritériom pravdivosti. Ak teda panuje v nejakej veci všeobecný konsenzus, tento konsenzus má dokazovať, že daný názor je pravdivý. Toto kritérium možno považovať za oprávnené, ak sa týka napríklad zákonov logiky alebo matematiky. Ak sa ním však myslí iba na všeobecnú dohodu, jeho hodnota je otázna (príkladom môže byť niekdajšie presvedčenie o plochosti Zeme).

Zvyk

Veľa ľudí používa zvyk ako kritérium pravdivosti, čo je spôsobené domnienkou, že robením obvyklého sa predíde omylu. Zvyk však nemožno považovať za seriózne kritérium pravdivosti.

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Criteria of truth na anglickej Wikipédii.